Vývoj je nezastaviteľný a pravda je to, čomu veríme -- píše v knihe Prvá a posledná láska PAVEL VILIKOVSKÝ. Vo dvoch novelách otvára našu minulosť, akoby sme ju práve cítili na vlastnej koži.
Spomínaná knižka si už vyše roka žije svoj život. Kam vás po roku posunuli jej témy?
„Ak máte predstavu vývinového oblúka, tak v mojom prípade a veku sa posúvam už iba nadol (smiech). Samozrejme, uvažujem odvtedy už trochu o niečom inom, ale nie je v silách autora nezáväzne a objektívne posudzovať, čo stvára. Úprimne povedané, ani o tom veľmi nerozmýšľam, lebo robím, ako vládzem, a viem, že viac nevládzem. Nikomu som nesľúbil, že budem písať dobré knižky.“
Vo svojich textoch pochybujete o sile slova, hoci viete, že sú vašou silnou zbraňou. Je to ťažký boj?
„Moje grafomanské založenie mi to veľmi uľahčuje. Aj v druhej novele knižky Prvá a posledná láska som sa pokúsil bezočivo ukázať, že literatúra má istú silu, efekt, aj keď si budeme stále hovoriť, že ide len o písmenká na papieri. Človek môže podľahnúť sugescii, sile fikcie.“
Píšete, že všetko sú iba písmená a to skutočné je mlčanie. Prečo teda nemlčíte?
„Človeku sa chce písať, to je všetko. Výstižnú odpoveď som čítal u Thomasa Bernharda, pýtali sa ho, či pri písaní myslí na čitateľov, aké má zámery. On na to povedal – baví ma to a to mi stačí.“
Obe vaše novely sú istou formou návratu do minulosti. Do akej miery boli pre vás únikom z prítomnosti?
„Nevnímal som to ako únik z prítomnosti. V prvej novele sa nejakým spôsobom aj prítomnosť premieta, možno nie veľmi dramatickým spôsobom, ale je tam ako istá morálna dilema hlavnej postavy. Vstupným momentom bola predstava fotografa Kamila, ktorý má plné zuby fotografií a baví sa v podstate len sám pre seba. Do toho sa vynárajú momentky z minulosti, často neprivolané na jeho žiadosť – mestské výjavy alebo obrazy ľudí a prostredia, a nakoniec ako najkritickejší moment sa vtiera do spomienok postava pomocnice v domácnosti.“
Na ňu má hlavný hrdina najsilnejšie spomienky. Vychádzajú z vašich?
„Stala sa v texte vzorovou postavou, bola neodmysliteľnou súčasťou rodiny už vtedy, keď do nej pribudol Kamil. Áno, priznávam, mám z detstva osobné zážitky. Samozrejme, všeličo sa pri písaní posunulo inam.“
Postava fotografa je vďačná, čitateľ má o dôvod viac, aby si jeho myšlienky ako literárne obrázky vizualizoval. Ako vnímate fenomén fotografie?
„Vo fotografiách je istý druh strvalnenia, ale keď je ich priveľa, prestáva byť chvíľa vzácna. Dnes sa fotografovanie veľmi zdemokratizovalo, robí to každý, ale často bez potreby riešiť kompozíciu, svetlo... Ide hlavne o zachytenie prvotnej informácie – Jožko spieva a Mariška tancuje, bratranec Fero na rodinnom obede alebo iné osobné udalosti. O to menej sa vníma iný, hlbší druh informácie, ktorý nám poskytne fotka z umeleckého pohľadu. Jej hodnota sa devalvuje.“
A predsa je komunikácia touto formou taká dôležitá.
„Často je dokonca dôležitejšia než samotný okamih zážitku, ktorý chce človek zachytiť. Akoby sme dnes každý zážitok museli v jeho nepolapiteľnosti prepasírovať cez nejakú techniku, aby sme uverili, že bol. A v skutočnosti sa okradneme práve o daný moment.“
Aj vy rád fotíte?
„Mám rád fotografie, kedysi som fotografoval, dokonca sme mali doma aj celkom dobrý fotoaparát. S technikou som dosť zápasil, ale nejaké výsledky boli, dokonca som si aj sám zväčšoval, kopíroval a celkom ma to bavilo. Dnes sa tomu už nevenujem.“
Váš hrdina fotograf, poznačený tlakmi z čias socializmu, prežíva morálnu dilemu, či je dnes dobré predať sa, alebo nie. Ako to vidíte?
„V živote bývajú zreteľné situácie, kde sa osoba, firma, inštitúcia naozaj dopúšťa v tomto smere odsúdeniahodných činov, tam je pomerne jednoduché nesúhlasiť. Sú však aj situácie, kde sa snaží napriek všetkým deficitom tréningu v umeleckom vzdelaní priľnúť k umeniu a zdokonaľovať sa. To môže, ale aj nemusí byť umelcovi proti srsti a nakoniec sa nechá tlakom zvábiť. Keď sa otvorene pozrieme na situáciu na Slovensku, bez podobného druhu podpory by tu umenie mohlo vznikať len vo veľmi obmedzenej miere. Umelci by síce tvorili, ale na verejnosť by sa to dostalo v oveľa menšom rozsahu. A prišli by sme o pocit radosti, ktorý nám umenie ako istá poznávacia a estetická hodnota môže spôsobovať. Dilemu, či sa predať, alebo nie, spustil v našom hrdinovi jeho priateľ, ktorý je skutočne pragmatickejší a viac vníma umenie ako predajný artikel. Netrúfol by som si však rozhodovať, ktorý z nich má pravdu. To môže urobiť čitateľ sám pre seba.“
V druhej novele ste siahli do ešte hlbšej, no stále nedoriešenej minulosti, až na začiatok minulého storočia. Čím vo vás žijú tie dramatické udalosti?
„Presne tou nedoriešenosťou. Stále si kladiem otázku, ako je možné, že ľudia si žili svoje životy a okolo nich sa odohrávali drámy. Svojím spôsobom som chcel aj trochu skúmať, ako sa na ruskú revolúciu, gulagy či svetovú vojnu dá literárne nahliadnuť, ako sa dá vysloviť to, čo sa v takej dramatickej a extrémnej forme odohrávalo.“
Nakoniec to vyrozpráva niekoľko vašich rozprávačov. Všetci sa pýtajú tak ako vy, ako sa mohlo v minulom storočí odohrať toľko zverstiev. Máte odpoveď?
„Po tejto stránke bolo minulé storočie naozaj ’zaujímavé’. So smrťou sa vo veľkom podnikalo, boli veľké sny a utópie a pár miliónov životov sa stalo nedôležitými. Život jednotlivca stratil na cene – na strane veľkého Nemecka aj budúceho komunizmu. A mnohí sa tvárili, že to nevidia. Niekedy sa čudujem tej bezstarostnosti a váhavosti aj dnes – tak v EÚ, ako aj na Slovensku, hoci úloha jasného postoja u nás sa môže vnímať ako zanedbateľná.“
Čo vám hovorí táto paralela?
„Keď sa dopustí porušenie medzinárodných dohôd a bez mihnutia brvou sa to prepečie, tak sa potom niečo pohlo, nikto nemá morálne oprávnenie a ukáže sa, že nie sme ochotní niečo obetovať preto, aby sme ochránili demokraciu a slobodu. Ten minimálny odpor presne pripomína praktiky z minulosti. Hitler šiel obsadiť Porýnie s hŕstkou vojakov. Keby mu boli tresli po papuli vtedy, ďalšie ’dobrodružstvá’ nemuseli nasledovať. Láska k mieru je pekná vec, ale mám obavy.“
