Herečka s hlbokým hlasom nebola v panike, keď po skončení zlatej éry Hollywoodu nenachádzala dosť dobrých scenárov. Aj tak jej na sklonku kariéry udelili čestného Oscara. Mala 89 rokov.
Keďže sa ľudia neprestajne pozastavovali pri tom, aký má hlas, Lauren Bacall musela neustále opakovať: „Áno, môže sa vám zdať, že sa hnevám, ale nehnevám sa. Áno, môžete si myslieť, že útočím a presadzujem sa, ale neútočím. Taký je proste môj hlas, s tým nemôžem nič urobiť.“
Vďaka tomuto hlbokému, vážnemu hlasu pôsobila americká herečka dospelejšie, ako v skutočnosti bola. Keď mala dvadsať rokov a hrala vo filme Mať a nemať, Humphrey Bogart musel cítiť, že má vedľa seba zrelú a sebavedomú ženu, ktorú si o rok neskôr vzal.
Krásna? Vraj nebola
Film Mať a nemať nakrútil Howard Hawks (mimochodom, jeden z najobľúbenejších režisérov Quentina Tarantina), on objavil talent Lauren Bacallovej. S Bogartom ich ešte obsadil do jedného filmu – detektívky Hlboký spánok. Jej scenár písal William Faulkner podľa románu Raymonda Chandlera.
V televíznom rozhovore s Charliem Roseom Lauren Bacall tvrdila, že vzťah so slávnym hercom bolo to najintenzívnejšie, čo v citovom živote zažila. Ale filmy si nikdy nevyberala podľa toho, či v nich mala hrať s ním, alebo nie. „Ani on ma pri výbere scenárov nikdy neovplyvňoval, nevyjadroval sa k tomu, ako som sa rozhodla,“ hovorí. „Radil mi len vtedy, keď som ho o radu poprosila.“
Spolu ešte nakrútili Temnú pasáž (1947) a Key Largo (1948). Bogartovi však neskôr diagnostikovali rakovinu a v januári 1957 zomrel.
Lauren Bacall sa vlastným menom volala Betty Joan Perske a pochádzala z Bronxu, čo rada pripomínala, keď sa o nej hovorilo, že je jednou z posledných mýtických postáv zlatej éry Hollywoodu. Nemala pocit, že je krásna a tvrdila, že ju ani iní za krásnu nepovažovali, ale pohľad na jej fotografie je dosť jasný.
V časoch jej mladosti síce nevznikalo veľa scenárov s nekonvenčnými ženskými postavami, ale do naivných romantických úloh by ju asi sotva prehovárali. Spolu s ľadovomodrými očami s ťažkými viečkami ju charakterizovala elegancia, inteligencia a rozhodnosť.
Názornosť a doslovnosť ju nezaujímali
Do jej biografie patrí film Ako sa vydať za milionára, kde hrala s Marilyn Monroe, Módna návrhárka, kde bol jej partnerom Gregory Peck, alebo Bright Leaf s Garym Cooperom.
Mala rada, keď film pracoval s náznakmi tajomstva, s opakom mala problém. „Názornosť a doslovnosť, to predsa divákov nemôže zaujímať,“ hovorila v relácii Charlieho Rosea.
Keď boli scenáre, s ktorými by sa nestotožnila, nebola vraj v panike. Hrala v divadle a v broadwayských muzikáloch, napríklad v Applause a The Woman of the Year, za ktoré získala Tony Awards.
Bývali aj obdobia, keď nakrúcala veľmi málo, len výnimočne, po niekoľkoročných pauzách. Vtedy písala knihy a chodievala ich prezentovať na čítačky, rada, že môže vyjsť von. „Potrebovala som byť s ľuďmi, najmä vtedy, keď som žila sama,“ hovorila.
Americká filmová akadémiu ju raz nominovala na Oscara, v roku 1997 za vedľajšiu úlohu vo filme Dve tváre lásky. Hlavné postavy v ňom hrali Barbra Streisand a Jeff Bridges, ona ako matka dosť drsno komentovala, prečo sa jej dcéra nevie vydať.
Asi v tom čase – mala už sedemdesiatpäť rokov – začínala dostávať ocenenia za celoživotné dielo, medzi nimi Césara od Francúzov alebo Krištáľový glóbus na festivale v Karlových Varoch. V roku 2006 dostala aj čestného Oscara.
Staré histórie a zmysel života
V rozhovore pre The Hollywood Reporter spomenula, že nechápe, prečo sa chcú médiá stále vracať k jej starým romanciam – okrem Bogarta žila aj s hercom Jasonom Robardsom (známym napríklad z filmov Philadelphia alebo Všetci prezidentovi muži) a Frankom Sinatrom. „To je už taká stará história,“ hovorila. „Znamená to, že zvyšok môjho života nemal zmysel, žiadnu váhu?“
Vysoký vek a slabšie zdravie ju v poslednom čase pri nakrúcaní obmedzovali. Ale ešte si zahrala s Woodym Harrelsonom a Kristin Scottovou Thomasovou vo filme The Walker alebo s Nicole Kidmanovou v dráme Zrodenie. A Lars von Trier si ju dokonca vybral dvakrát, pre Dogville aj Manderlay.
