Je bez zápletky, bez napätia, bez superhrdinov, bez efektov a dokonca i bez sexu či násilia. Aj tak je film Richarda Linklatera Chlapčenstvo zdrojom nekonečnej katarzie.
Po Nymfomanke Larsa von Triera a Živote Adéle Abdellatifa Kechicha prišiel do slovenských kín tretí film, ktorý mnohí spájajú so superlatívmi ako jedinečný, prelomový, najlepší – Boyhood (Chlapčenstvo) amerického scenáristu a režiséra Richarda Linklatera.
Reklama zdôrazňuje, že ho nakrúcali dvanásť rokov, takže v ňom vidíme prirodzené dospievanie detských hercov, starnutie dospelých i premeny spoločnosti. Lenže okolnosti vzniku ani spôsob nakrúcania predsa nemôžu byť garanciou kvality!
Kino-život
Pre hodnotenie Chlapčenstva nie je výnimočný spôsob jeho nakrúcania podstatný, hoci producenti, obchodníci, distribútori a reklamní copywriteri si myslia niečo iné. Vďaka reklame, postavenej na 12 rokoch nakrúcania, prídu ľudia do kina zvedaví. Odchádzajú z neho spokojní preto, že Linklater, podobne ako von Trier a Kechiche, urobil film o niečom úplne inom ako ostatní.
Filmy o superhrdinoch, akčné snímky, sci-fi, bláznivé komédie, trilery, animované rozprávky, ale ani väčšina civilne sa tváriacich bežných drám nezobrazuje život. Iste, mnohé sú o živote, ale sú jeho zmeneným, štylizovaným obrazom.
Linklater (na snímke nižšie), Kechiche a von Trier úspech svojich diel založili práve na tom, že zobrazujú to, čo ostatné filmy nie. Nie sú inšpirované životom, nie sú o živote – sú život.
Realita bez zápletky
Chlapčenstvo vlastne rezignovalo na tradičný filmový príbeh i na tradičnú dramaturgiu. Nie je vyklenutým dramatickým oblúkom s katastrofou a katarziou, hoci jeho silný očistný účinok je nesporný. Príbeh Masona (Ellar Coltrane) sa rozvíja od šiestich rokov až po nástup na vysokú školu. Spoznávame jeho staršiu sestru Samanthu (Lorelei Linklater) i rodičov (Patricia Arquette a Ethan Hawke), ktorí žijú oddelene.
Nedeje sa nič výnimočné, nezvyčajné, dramatické či tragické. A dokonca sa v prvom pláne viac dozvedáme o Masonovom okolí ako o ňom samom. Mama, ktorá si vyberá len samých nevhodných partnerov so sklonom k alkoholu. Otec, ktorý sám ešte len dospieva a dozrieva. Sťahovanie z domu do domu. Víkendy s tatkom, neskôr aj s jeho manželkou a dieťaťom. Zmeny škôl, pubertálny vzdor, koketovanie s emo, oslavy narodenín, maturita, hľadanie miesta pod slnkom.
To všetko sú veci, javy a pojmy, ktoré iní filmári stvárňujú v komických či tragických zápletkách. Linklater nič nezapletá, zobrazuje ich priamo. Surovo. Tak, ako sú. A práve preto, že ako keby nechcel hovoriť o ničom, vypovedá všetko.
Oči, rozum, myseľ, duša
Chlapčenstvo však nie je časozberný dokument, ale plnokrvný hraný film, v ktorom herci stvárňujú svoje postavy podľa scenára, možno občas s dávkou improvizácie. Všetci sú vynikajúci, bezprostrední, presvedčiví, akoby nehrali, len tak žili.
Zásluhu má na tom kamera, excelentne balansujúca medzi videním a cítením, objektívnym a subjektívnym. Na výbornú je zvládnutá i montáž, ktorá nám zámerne zatajuje plynutie času. Že ušiel ďalší rok, sa dozvieme až z kontextu alebo podľa zmien výzoru postáv, módy, techniky a hudby.
Počas nakrúcania sa určite medzi tvorcami rozvinuli vzťahy, aké pri bežnom filmovaní nejestvujú. Aj vďaka tomu Linklater s kameramanmi, strihačkou a hercami zachytáva život taký, aký je. Veselý i smutný, nešťastný i krutý, ale aj plný nádejí, radosti, očakávaní i sklamaní.
A viete čo? Ono je to aj bez zápletky, napätia, superhrdinov, efektov, ba dokonca vlastne aj bez sexu a explicitného násilia. Zábavné, dojímavé a veľmi sugestívne. Na rozdiel od Života Adéle a Nymfomanky nemusí búrať tabu, prekračovať konvencie, šokovať a provokovať.
Toto budete spracovávať dlho
Psychoanalytik bude možno špekulovať o voyeurovi, ktorý sa ukrýva v každom divákovi. Pravda je však taká, že život, ktorý nám Richard Linklater ukazuje, je síce cudzí, ale nám blízky a dôverne známy. Emócie, myšlienky i správanie postáv dobre poznáme.
A ten pocit – poznanie, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, aj keď žijú na opačnom konci sveta, rovnako myslia, cítia i konajú – je zdrojom toľkej katarzie, že každý divák, ktorému ešte nedegenerovalo prepojenie očí s rozumom, mysľou, dušou, bude Chlapčenstvo v sebe nosiť, tráviť, spracovávať a tešiť sa z neho ešte dlho po opustení kina.
