Na obálke knihy z roku 1991 Velká trojka sa usmievajú tváre velikánov českej literatúry, vzácna fotografia zachytila spolu Arnošta Lustiga, Milana Kunderu a Josefa Škvoreckého. Všetci traja po nástupe normalizácie emigrovali a po roku 1989 sa pre návrat rozhodol iba Lustig, kým Škvorecký prichádzal z Kanady len sporadicky. No tvorba oboch autorov, dovtedy u nás zakazovaná, sa, samozrejme, stala veľmi rýchlo všeobecne dostupnou.
A tak aj Lustigov text Porgess a Škvoreckého Trip do Česka v knihe Velká trojka boli súčasťou ich rýchleho
návratu do oficiálnej českej literatúry.
Ale Kundera, žijúci vo Francúzsku, na bývalú vlasť zanevrel. Až tak, že svoje diela, vychádzajúce vo všetkých možných jazykoch, zablokoval práve v češtine. Knihy, ktoré postupne už písal vo francúzštine, nedovoľuje preložiť nikomu, a sám na to nemá čas. Ale nepochopiteľné zostáva, že nepovoľuje vydať ani niektoré staršie zakázané diela, ktoré napísal ešte v češtine.
Jedným z nich je aj Kniha smíchu a zapomnění, a keď sa jej časť objavila v tu spomínanom výbere „veľkej trojky“, asi nik netušil, že viac z Knihy smíchu a zapomnění v češtine nevyjde.
Paradoxne, práve v tomto úryvku sa vyskytuje aj veta „v doskách policajných archívov je naša jediná nesmrteľnosť“, ktorá pred pár rokmi ožila - hoci voči autorovi dosť nefér, keďže bola napísaná v inom kontexte - v debatách o Kunderovej udavačskej kauze.
