Vladimír Michálek, režisér Českými levmi oceňovaných filmov Babí léto, Anděl Exit, Je třeba zabít Sekala, Zapomenuté světlo a Amerika. Mení témy, skúša žánre, neopakuje sa, iba ak v tom, že je vždy dôsledne vecný a autentický. Celé leto nakrúcal v Tatrách svoj prvý televízny seriál s pracovným názvom Záchranári. Šesť dielov dobrodružno-psychologickej drámy vyrobenej v slovenskej koprodukcii a s mladými slovenskými hercami zachytí príbehy troch rozdielnych mužov. Realistické obrazy herečiek bez mejkapu a ozajstný pot hercov na horolezeckých lanách z úzadia pevne istí napätie vo vzťahoch podľa scenára Jiřího Křižana. Momentálne Vladimír Michálek vysedáva v strižni a okresáva slovenské dialógy.
Len nedávno ste sa vrátili z torontského filmového festivalu. Prezentovali ste Babie leto?
Premietli sme ho až štyrikrát, čo ma dosť prekvapilo. Bol aj standing ovation. Hlavné, o čo tam išlo, bolo, že v Toronte sa schádzajú najväčší americkí distribútori. Podpísali sme zmluvu, že sa Babie leto bude premietať v 3000 kinách v USA. Bolo zábavné vidieť na vlastné oči kolotoč filmového priemyslu v tých najvyšších sférach. Nejako ma to však nezobralo. Naopak, ešte viac som si uvedomil, že toto nie je to, čo chcem.
Nie je škoda, že Babie leto nevybrali za Česko na Oscara?
Niekto nesprávne načasoval termín premiéry a film sa ocitol v už uzavretom minulom ročníku. Pre mňa bol najotrasnejší zážitok, keď na mňa boss Miramaxu v Toronte syčal, akí sme totálni blázni, a že sa so mnou staví o päť miliónov dolárov, že by sme toho Oscara určite dostali. Išiel som teda na izbu, zatiahol som záves, dal som si prášok na spanie a bolo.
Pred mesiacom film nominovali na Európsku filmovú cenu. Bude mať aspoň kontinetálnu šancu, nie?
Je to neprehľadné, ja sa tými cenami naozaj nezaoberám.
Slovenskí herci, ktorých ste vybrali do Záchranárov, si nakrúcanie s vami chválili. Ako ich hodnotíte vy?
Mám ich rád, inak by som s nimi nerobil. Sú fajn.
Aj vo vašich celovečerných filmoch často vidno Slovákov. Ide o zámer?
Nerozlišujem to, je úplne jedno, kto odkiaľ je.
V rozhovore pre TV oko Jan Hřebejk povedal, že rád obsadzuje Slovákov, pretože sú farbou do palety.
On to vie tak pekne povedať...
A vy?
Nie. Mám jednoducho postavy, ktoré sú dané scenárom a ja si do nich dosadzujem tých, čo ich dokážu stvárniť.
Odkiaľ poznáte slovenských hercov? Chodievate do našich divadiel?
To viete, že áno, ale nie som systematik. Sú to náhody. Všetko je náhoda. Na divadlo veľmi nedám, oproti filmu je to odlišná disciplína. Radšej, ako sledovať predstavenie, sa s hercom porozprávam pri bare. Ak ide o väčšiu úlohu, osobne sa s ním zoznámim a pozhováram o normálnych veciach.
Aký máte vzťah k Martinovi Šulíkovi? Jeho otca ste obsadili do Je třeba zabít Sekala, pripravili ste s ním poviedky pre film Praha očima...
Opäť náhody. A s Martinom sa naozaj máme radi.
Vy ste vlastne jedna generácia, na striedačku ste nakrúcali svoje prvé filmy, máte rovnakého kameramana Martina Štrbu...
Tak sa potom fakt musíme striedať, ak chceme nakrúcať ďalej! (Smiech.)
Považujú vás za jedného z troch určujúcich režisérov súčasnej českej kinematografie. Ďalší dvaja sú vraj Svěrák a Hřebejk. Hlásite sa k nim?
To je teda otázka... No nie. Sú to kolegovia. Nikam sa nehlásim.
Píšu o vás ako o lídrovi, cítite sa tak?
Nie. Dúfam, že ním nie som.
Koho zo súčasných českých režisérov máte rád? Alebo ste len sám za seba?
Príliš sa nekamarátime, bohužiaľ. Je to zvláštne, neviem čím to je.
Možno ide o prirodzenú tvorčiu rivalitu, nie?
Práve o tvorčej rivalite neviem nič. Žijem v ústraní od diania. Viem, že existujú rôzne režisérske asociácie, ale nemám potrebu v nich byť. Kamarátov mám inde. Možno je to dané aj mojou generáciou. Narodil som sa v roku 1956, bol to blbý ročník, mimo všetkého. Spriatelil som sa s ľuďmi buď o desať rokov staršími, alebo, naopak, mladšími, ale medzi rovesníkmi je strašná bieda... Dospievali sme v tých najhorších rokoch, asi to mnohých zomlelo. V roku 1971 som mal pätnásť a až do roku 1981 sme všetci prežili to najpekelnejšie desaťročie.
Čo ste vtedy robili?
To je veľmi dlhá história... Plno vecí. Divokých a temných. Kým som sa spamätal, skončil som v továrni a už sa na mňa valili rôzne prúsery. Štvalo ma to, v čom žijem. Život bez budúcnosti.
Nakrútili ste film s názvom Amerika. Poznáte USA?
Mám k nej osobný vzťah. Keď letím do New Yorku, teším sa na vôňu praclíkov, poznám tam každú dieru a poriadne to povymetám. V roku 1981 som chcel do USA emigrovať, ale nakoniec som si to rozmyslel a po troch mesiacoch legálneho pobytu a troch načierno, som sa vrátil domov. Po návrate mi roztrhali pas a povedali, že už nikdy nikam nevycestujem. Zažil som tam veľa intenzívneho premýšlenia osamote...
Naučili ste sa akceptovať samotu? Viete ju mať rád?
Neznášam ju! Ale nakoniec je človek aj tak vždy sám.
Musí predsa existovať rozdiel medzi dobrovoľnou a nedobrovoľnou samotou.
To je rovnaké. Alebo, azda, nie? Bohvie, ako to všetko je.
Odpovedáte tak, akoby ste nemali názor, a pritom ho evidentne máte. Prečo?
Vy ste zvyknutá hovoriť s ľuďmi, ktorí majú naučené odpovede, strážia si imidž.
No... občas sa pokúsia sformulovať aj nejaké vlastné zistenia.
Ja sa málo rozprávam s novinármi. Väčšinou sa ospravedlním. Zdá sa mi, že to nemá zmysel. Nič nerelativizujem, skôr pochybujem o sebe. Nepoznám žiadne pravdy alebo návody. Napríklad, úprimne tomu Hřebejkovi závidím, že dokáže povedať o slovenských hercoch, že sú farbou do jeho palety. Ja prosto nemám paletu...
Prečo ste sa vrátili z emigrácie? Kvôli pochybnostiam?
Nešťastne som sa zamiloval! A urobil som gesto.
Do Češky?
Nie, do americkej Židovky. Bolo to komplikované. Rozhodol som sa odísť.
Chcete povedať, že kvôli láske ste sa znovu ocitli v "lágri socializmu"?
To znie dosť drsne, ja by som to takto nikdy nepovedal. To tam nepíšte. Bolo to ešte hnusnejšie než láger!
No vidíte, a potom vás prijali na medicínu. Ako je to možné?
Dva roky som robil pomocnú silu na pediatrii, kŕmil som malé choré deti a tak... Samozrejme, že som chcel veľmi študovať, mal som už 25 rokov a predtým ma nikdy do žiadnej školy nezobrali. Odrazu som si povedal, že by to mohla byť vcelku zmysluplná vec. Vtedy sa mi zdalo, že medicína je od všetkého diania vzdialená, že je nad vecou. Bola to naivná predstava.
Máte rád deti?
No jasné, že mám deti rád. Na prijímacích skúškach sa ma pýtali, prečo chcem študovať práve pediatriu. Bol som taký nervózny, že som vyhŕkol: „Pretože mám rád choré deti!" Pozerali na mňa, či nie som nejaký úchylný. Takže znovu: mám rád deti a choré osobitne.
Ako ste sa potom ocitli na réžii?
Náhodou. Pôvodne som nikdy nechcel ísť na FAMU, ktorá bola pre mňa v 70. a 80. rokoch symbolom ideológie... Takže, raz, keď ma vyhodili z nejakej skúšky, tuším to bola biochémia, hrozne som sa opil. Vedel som, že opäť budem tri mesiace zatvorený nad knihami a potom ma znovu vyhodia. Ocitol som sa vo vinárni s pre mňa vtedy ešte „opovrhnutiahodnou filmárskou cháskou". Všetci si zo mňa robili srandu, a nakoniec sa pýtali: „Vole, proč nejdeš na FAMU?" Bolo to po Gorbačovovi a na dokumente už bol nový vedúci katedry ... Navrátil. Na druhý deň, ešte s kocovinou, som sa za ním vybral a vyšlo to. Nakrútil som potom pár filmov, nebolo ich veľa, nie som žiadny dokumentarista.
Neskôr ste sa stali asistentom niekoľkých zahraničných režisérov. Ako ste sa k nim dostali?
Bol som už starší a potreboval som zarábať. Na Barrandove ma počas školy zobrali za asistenta réžie a pretože som vedel po nemecky a po anglicky, dali ma na zakázku - keď prišiel nejaký zahraničný režisér nakrúcať do Čiech, mal ma k dispozícii. To bola najlepšia škola. Všetko, čo sa stane, má nejaký svoj zmysel. Idete do Ameriky, naučíte sa jazyk, potom sa pár rokov nič nedeje a odrazu to všetko zúročíte... Je dobré, keď svoj život nemáte príliš pod kontrolou.
O svojom debute Amerika ste niekde povedali, že to bol úlet. Dokážete spätne hodnotiť nakrútené filmy?
Bol to nedotiahnutý úlet. Napriek tomu si nemyslím, že by mi tento film až tak veľmi nevyšiel. Mal to byť komiks. Atmosféra okolo nakrúcania bola šialená, a hoci som chcel, aby išlo o srandu, nakoniec som sa sám zľakol. Keď čítam Kafku, smejem sa, neváľam sa v depresiách. Amerika bol jeho pokus o humoristický román. Keď ju písal, chodieval do kaviarne Savoy čítať úryvky. Poslucháči sa smiali, až plakali a on sám raz od smiechu spadol zo stoličky. To až Sartre z neho urobil existenciálny problém. Ak sa z tohto uhlu pohľadu pozriete hoci aj na Zámok, tak zistíte, aká je to prča.
Vrátite sa ešte k stvárneniu nejakej kafkovskej „prče"?
Nie, chcel by som robiť úplne iné veci...
Aké?
Zaujímajú ma situácie. Komorné situácie, medzi málo ľuďmi.
Babí léto je také, nie?
Už je podobné. Ale ešte by som to koncentroval. Napríklad dramatik Edvard Albee napísal krásnu Hru o manželstve. Príde chlap domov a povie: Ja už s tebou nebudem! Trvá hodinu a pol a je to skvelé. Vždy ma fascinovalo, že dvaja ľudia môžu spolu sedieť a zhovárať sa dajmetomu dve hodiny, vznikne situácia, ale nedá sa o tom nakrútiť film. Ako to, že to nie je možné?
Nechcete byť radšej divadelným režisérom?
Vrátil som sa k divadlu túto jar, keď som zinscenoval hru Davida Hareho Modrá izba. A mám toho dosť.
Získali ste veľa Českých levov. Najviac za Sekala. V tom istom roku sa objavili filmy Idiot a Pelíšky. Obidva boli u divákov úspešnejšie. Ako si to vysvetľujete?
Neviem. Asi to tí ľudia nechcú. Ja im to, prirodzene, nevyčítam.
Je vám to ľahostajné?
Samozrejme, že mi to nie je jedno. Filmy sa predsa robia pre divákov. Sú však medze, za ktoré nemôžem zájsť. Teraz sa robia všemožné koláže a zlátaniny a ja sa snažím udržať to, čo sa tu úplne zničilo a rozbilo - pokúšam sa ctiť žáner.
Máte na mysli aj silný príbeh?
Príbeh mám rád. Je veľmi dôležitý pre film aj pre diváka. Potom to už závisí jednoducho od toho, aká je nálada, keď snímka vyjde. Diváci majú svoje životy a záleží na tom, ako sa im to prezentuje. Sekal bol nepríjemný film. Tá generácia, ktorá by ho mala vidieť, ho vidieť nechcela: každý mal maslo na hlave, nedá sa nič robiť... V cudzine bol prijatý krásne, v pohode.
Chcete svojimi filmami ponúknuť odpovede na zásadné otázky?
Ani nie. Pre samotný príbeh je, samozrejme, dobré, keď obsahuje problém. Čo sa týka mňa, keď robím film, vyrovnávam sa s problémami vlastnými. Je to istý druh psychoanalýzy - sám zo seba dostávam to, čo už mať nechcem. Slovom, vrhnete svoju energiu do filmu, a je to.
Čo ste „vrhli" do Babieho leta?
Tam je predsa veľa mojej energie a šialené množstvo citu! Sú v ňom už aj vyhliadky na to, čo ma čaká, moje predstavy o starobe...
Mysleli ste aj na svojich rodičov?
Keď som sa opýtal matky, či sa jej film páčil, povedala, že veľmi, okrem postavy pani Zázvorkovej. Nevedela mi vysvetliť, prečo. Odrazu som jej povedal, čo mi až v tej chvíli zišlo na um: „To preto, že je rovnaká ako ty. Videla si samú seba." Človek bez toho, aby robil niečo zámerne, bez výrazného úmyslu, vedie hercov práve tak, ako ho riadi jeho vlastné podvedomie. To prerazí vždy.
Veríte na nepomenovateľné, iracionálne veci?
Ja na ne neverím, jednoducho viem, že sú. Nie je to vec, ktorá neexistuje.
Ste veriaci?
Nie som veriaci v náboženskom zmysle. Aj keď mi je to ľúto, pretože viera zjednodušuje život. No a ten je teda naozaj komplikovaný!
Chaoticky nepôsobíte - ani vy, ani vaše filmy. Máte súkromný svetonázorový systém?
Systém? Nič o ňom neviem. A chaos je predsa ohromný! Človek musí byť nekontrolovaný. To je základ všetkého, lebo inak nič neurobíte. Ak budete stále pod kontrolou niekoho alebo niečoho, aj seba samého, tak to môžete rovno zabaliť. Od detstva, hneď, ako začnete vnímať, vám hovoria, že toto nesmieš, tamto nie.
Svojím deťom nič nezakazujete?
Vedia sa pozdraviť, poďakovať za jedlo, jedia nožíkom a vidličkou, a ďalej? Mali by sa správať slušne a neubližovať iným. Potom je to už len ich vec. Čo s tým narobím? Odovzdal som im polovicu genofondu a už ich svojou výchovou nijako nepreoperujem.
Nezbavujete sa teraz zodpovednosti?
Je to ohromná zodpovednosť! Ale to neznamená, že ich budem stresovať a traumatizovať.
Nevyčítali vám niekedy, že vo svojich filmoch moralizujete?
V Zapomenutém světle tento pocit nemám. Dá sa povedať, že Sekal trochu moralizuje, záleží však od uhla pohľadu. Viem, že nežijeme v morálne iskrivej spoločnosti, ale rozhodne by som si nikdy netrúfol poučovať. Ak tam niečo je, tak len preto, že človek chce, aby to bolo práve tak, ako si myslí, že by to bolo správne. Ale či je sám taký, to je neoveriteľné...
O Andělovi Exit ste zas vyhlásili, že je to váš najlepší film. Stále si to myslíte?
Je výnimočný svojím vznikom. To, ako sa zrodil, je pre mňa neopakovateľným osobným zážitokom. Skupinka blízkych ľudí: traja kamaráti v štábe a traja kamaráti herci, ktorí sa rozhodli úplne bláznivo stráviť spolu tri mesiace...
Túžite si takéto niečo zopakovať?
Veci, ktoré človek strašne chce, sa nestanú. Takže, robím sa, akoby nič.
Pozriete si niekedy vlastný film?
Nie. Všetky poznám naspamäť.
Máte niečo vo výhľade? Čo vás zaujíma?
Nejaké scenáre tu sú... Ale viaceré témy som už pre seba uzavrel a nechcem sa k nim vracať.
Čo už vás teda nezaujíma?
Mňa zaujíma úplne všetko!
Autor: Tina Čorná / Foto: ČTK
