Folkloristka: Oplzlé pesničky? Kedysi normálna vec

ZUZANA KUPCOVÁ sa narodila v roku 1971 vo Veľkom Krtíši, vyrastala a žije v Príbelciach. Vyštudovala etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 1995 spieva a tancuje v plachtinsko-príbelskej dedinskej folklórnej skupine Bažalička, v rokoch 2005 až 2011 sa venovala aj deťom vo folklórnom súbore Malá bažalička. Je vydatá, má dve deti, medzi jej hobby patrí folklór, varenie a rodina.

(Zdroj: Karol Sudor)

Žijete na dedine, kde ešte mnohé staršie ženy chodia oblečené v krojoch a dodržiavajú tradície. Mladí od toho ustupujú. Čo formovalo váš vzťah ku folklóru?

Rodina, detský folklórny súbor, ale aj vysoká škola. Až tá mi totiž umožnila spoznať mnohé súvislosti. Začalo sa to však v detstve. Keď bola mama malá, rodičia ju obliekali do panských, teda civilných šiat, ktoré nosila iná vrstva ako obyčajní dedinčania. Potom nastúpila na základnú školu a zbadala, že všetky dievčence nosia kroj, tak začala plakať.

Moja starká jej preto rýchlo ušila tradičné sukne aj všetko ostatné. Takto prechodila celé detstvo, dievčenské roky, v kroji sa aj vydala a nosí ho dodnes. Mňa to teda chytilo celkom prirodzene a tiež som vyrastala v kroji, dodnes mám z toho obdobia množstvo fotografií.

Od oblečenia je však k spevu a tancu ľudoviek ďaleko.

Ako piatačka som nastúpila do folklórneho súboru Krôčik, ktorý v Dolných Plachtinciach viedol Juraj Matiaš.

Legenda folklóru v Novohrade a Honte?

Presne tak, vtedy vzniklo aj viac nahrávok pre Slovenskú televíziu. Existuje dokonca monografia o regióne Hont od profesora Botíka, ktorý ma neskôr učil na vysokej škole. Keď sme sa tam stretli prvýkrát, nechcel veriť, že na starých fotografiách v jeho diele som naozaj ja.

Držalo vás to aj v puberte, keď sa záujem mnohých o folklór láme kvôli iným prioritám, trebárs láskam?

Jasné, že som chodila aj na diskotéky, tie sa však predsa s folklórom nevylučujú, veď v Príbelciach fungovali aj klasické dedinské zábavy. Na strednej škole som teda síce mala so súborom pauzu, ale dedinské ženičky sa stále stretávali a pripravovali program na rôzne oslavy. Nejakými pásmami sme sa prezentovali aj my, mladí, chýbal tomu však erudovaný človek, ktorý by to viedol.

Vie dnešná mládež tancovať, alebo je to len také trhanie sa do rytmu?

Nevie, lebo nemá tanečné príležitosti v rámci ľudových zábav. V minulosti na ne rodičia brávali aj svoje deti, čiže tie sa to mali kde naučiť.

Deti na celonočnej zábave?

Iba do desiatej večer. Potom prišiel k mikrofónu pán učiteľ a poprosil školopovinnú mládež, aby šla domov. Niekto poslúchol, iní, samozrejme, ostali. Výsledkom však bolo, že dievčence sa naučili tancovať so svojimi otcami či rovesníkmi, chlapci zase s mamami a dievčatami. Okrem toho bývalo aj viac svadieb ako dnes, keď sú v obci možno dve do roka, takže príležitostí na učenie bolo dosť.

Ako tancujú vaše deti?

Dcéra pomerne dobre, lebo tancuje aj v súbore, 15-ročný syn to skúšal tiež, ale viac ho zaujíma futbal. Akoby mal v sebe na tanec istý blok, prípadne sa hanbil. Keď mu navrhnem, že si pustíme hudbu a zatancujeme si, odloží to na druhý deň. Minule ma však prekvapil, na dedinských oslavách ma do kola vyzval on sám.

Vytláča sa folklór na okraj, alebo je to mýtus?

Naopak, vracia sa, dokonca si myslím, že ľudí, čo sa mu venujú, pribúda. Pamätám si časy, keď ich bolo výrazne menej. Vtedy to na vystúpeniach vyzeralo tak, že sme pricestovali, odprezentovali svoj program a odišli domov, lebo nebolo s kým debatovať. Dnes tie známosti a kamarátstva, ktoré do našich obzorov prinášajú nové veci, nemajú konca.

video: Folklórna skupina Bažalička z Príbeliec a Plachtiniec

Žijete na gazdovskom dvore a hospodárite ako ľudia v minulosti. Baví vás to?

Máme kravičku, prasiatka aj iné zvieratá, je to naša obživa. Všetko, čo človek nemusí kupovať v obchode, je pre rodinu plus. Mama je na dôchodku a celý život pracuje. Nikdy nebola taká, že skončila robotu na družstve a večer pozerala seriály v telke, radšej sa venovala záhradke či zvieratám.

Už jedna kravička pritom dokáže poskytnúť obživu viacerým rodinám – máme z nej mlieko, smotanu, domáci syr, tvaroh, maslo, dokonca je toho toľko, že si ich u nás objednávajú aj ľudia z mesta. Prináša teda aj peniažky.

Kráv, kôz aj oviec však aj vo vašej dedine ubúda.

Lebo je to drina. Keď mama ochorela, starala som sa o celý dvor sama a nebolo to jednoduché. Ráno podojiť, večer podojiť, spracovať mlieko, popri tom variť, starať sa o rodinu... Nie každého to baví a niektorí to vnímajú tak, že načo by to robili, keď si všetko môžu kúpiť v obchode.

Počula som aj výčitky, že máme mlieko, maslo, mäso, ovocie, zeleninu a ďalšie veci zadarmo. Nie je to však pravda, lebo k tomu treba pripočítať fyzickú prácu. Málokoho tiež zaujíma, koľko nafty šlo do traktora, benzínu do kosačky, koľko sme za rok na poli zničili hrablí či iného náradia. Nesťažujem sa však, domáce potraviny sú domáce potraviny.

Neťahá vás to do pohodlnejšieho paneláku?

Tam by ma nik nedostal. Žiť len medzi štyrmi stenami? Dúfať, že tam budú dobrí susedia, s ktorými sa je o čom porozprávať? Mať pred barakom len nejaké detské pieskovisko? Nie, to ma napriek drine na našom hospodárstve neláka.

Z čoho pramení odpor niektorých k folklóru?

Ťažko povedať, ale možno je to tým, ako sa tieto veci učia v školách. Robím si pedagogické minimum a v rámci neho nás poslali na prax, kde sme mali sledovať jednotlivé vyučovacie hodiny. Z hudobnej výchovy som ostala doslova zdesená.

Prečo?

Lebo zlé sú tak učebné osnovy, ako aj učebné pomôcky. Pesničku Macejko deti spievali na hudobný podklad typu Senzus. Keby som to robila ja a potrebovala podklady, poprosím skutočných ľudových muzikantov, aby mi tých pár piesní z učebnice nahrali poriadne.

Potom učiteľka kázala deťom, aby si vzali noty a spievali podľa nich. Že hudba nekorešponduje s notovým záznamom v učebnici, nikoho netrápilo, hoci sa nik nevedel chytiť. Myslím si preto, že hudobná výchova je u nás postavená zle a mnoho ľudí od folklóru navždy odradí.

Napriek tomu sú dediny, kde sa tradície držia, hoci inde už vymizli. Kde je problém?

Záleží aj na tom, ako a kde ľudia vnímajú svoju minulosť. Keď som sa na promócie rozhodla ísť v pôvodnom tmavom kroji, teda v sukniach po praprastarkej, ktoré majú cez 200 rokov, a so staromódnym zavitím hlavy, teda tak, ako mi je srdcu blízke, odhovárala ma ešte aj vlastná mama.

Uznávam, že v tom by som dnes nemohla vyjsť na ulicu už ani v našej dedine, každý by si myslel, že som sa zbláznila, mama mi dokonca vravela, že budem vyzerať ako bakus, teda strašidlo. Bolo mi to však jedno, ja si minulosť vážim a prejaviť sa to dá aj týmto spôsobom.

Aké boli reakcie?

Mnohí majú voči tunajšiemu kroju predsudky, lebo sukne držia na bedrách, sú krátke, všetko je príliš farebné, ale tam mi známi aj cudzí hovorili, že to vyzeralo veľmi elegantne. Rozumiem ľuďom, ktorí argumentujú, že načo vyťahovať staré veci, keď máme nové, ja však to pôvodné nechcem zatracovať.

video: Ján Ambróz z Telgártu a ľudová hudba Borievka

A tak povedzme si pravdu – sú tie staré ženské kroje vôbec pohodlné na nosenie? Len sukní nosíte viac naraz a v lete to musí byť drsné.

Nosíme síce päť sukní, štyri spodné a jednu vrchnú, ale čudovali by ste sa, aké je to pohodlné, ako sa človek odspodu ľuftuje. Keď chodí a hýbe sa, chytá prievan. (smiech)

Pohodlná je aj vrchná časť odevu, teda „opľecko“, ktoré je síce z pomerne hrubého ľanu, ale keď sa človek spotí, pekne saje, hoci má na sebe aj „lajbľík“, teda vestu. A to je rozdiel oproti dnešným umelinám, keď vám všetko tečie po chrbte. Vtedajšie bežné oblečenie človeka naozaj chránilo pred slnkom a všetkým možným, dnes je často len chabou náhradou.

Priznávam síce, že poctivé navlečenie sa do nášho kroja trvá minimálne trištvrtehodinu, ale stojí to za to. Iný je na bežné nosenie, iný na robotu, smútok, sviatok, do kostola. Základ ostáva, doplnky sa menia. Podstatné je, že náš kroj ako taký zvýrazňuje ženskú postavu.

Pod sukňami nosíte zvláštne biele deravé pančuchy. Čo sú zač?

Sú štrikované na piatich ihliciach naraz tak, že sa začína prstom na nohe. Po členky vyzerajú ako bežné ponožky, vyššie sa už mení vzor. Ten môže byť „listavý“, „srdcavý“, „hrčkavý“, „krivinkavý“ či iný. Pančuchy končia v polovici stehna, kde sa prichytávajú gumičkou, takzvanou štrupandľou.

Podväzky, nie?

Presne tak. Ako vidíte, Príbelčanky nosili, nenapíšte, že erotické, ale nadčasové pančuchy dávno pred vynájdením „samodržiek“, teda podväzkov. (smiech)

Zvláštnosťou vášho kroja je takzvaný ritišír. Čo to je?

Krojová súčiastka, za ktorú sa ešte staršie generácie občas hanbili. Mysleli si totiž, že kedysi ho vymysleli ako niečo, čo má opticky zväčšovať zadok, lebo vďaka nemu boli tie sukne nabobtnanejšie. Nevidela som ho len u nás, ale aj vo Vojvodine.

Neskôr som zistila, že to je aj veľmi praktická pomôcka. Ritišír totiž vyzerá ako duša od bicykla či tenké plávacie koleso, ktoré obopína bedrá ženy a funguje ako opasok, na ktorom držia jednotlivé sukne.

To, čo dnes vnímame ako kroj, bolo kedysi oblečenie chudobných. Keď si ho chce človek kúpiť dnes, je drahý.

Lebo ľudia z dediny nie sú až takí sprostí, ako v tých krojoch podľa niektorých vyzerajú. Nechcem nikoho uraziť, ale mnohí majú ľudí v krojoch za menejcenných, lebo vraj akí už len môžu byť, keď nosia veci spred 100 rokov?

V skutočnosti pohli rozumom a povedali si, že ak chcú kroje len tak na parádu nosiť aj páni, nech si za to zaplatia. Na jednom kroji je totiž obrovské množstvo roboty a ľudia si svoju prácu vážia, najmä ak všetko robia ručne a nie strojovo. Viete, koľko roboty je na tradičných výšivkách, koľko stojí súkno či plátno? Koľko dnes nájdete pestovateľov ľanu či konope?

video: Na dňoch obce Príbelce bol Ján Ambróz hlavnou hviezdou

Ľudové pesničky v textoch riešili radosť zo života aj smútok. Ako vznikali?

Ľudová pieseň nemá autora ani majiteľa. Keď šiel drotár z Liptova alebo Oravy opravovať hrnce na Hont a zapáčili sa mu nejaké pesničky, jednoducho si ich zapamätal, prípadne zapísal a vrátil sa domov. Tam ich niekomu zaspieval, domáci si v texte vymenili pár slov, aby im regionálne viac sedeli, potom ich zahral muzikant, ktorý oproti originálu niekde urobil chybu a vznikla de facto nová pesnička.

Vznik nových piesní bol najmä spontánny – napríklad si nešťastne zaľúbená či v láske sklamaná dievčina sadla na podstienku, zložila pár veršov a vymyslela melódiu. Potom ju zanôtila kamarátke, cez ktorú sa šírila ďalej, až sa zrazu pieseň spievala na dedinskej zábave. Rovnako pribúdali aj piesne pri práci na poli, aby sa ľudia rozveselili.

Regrútske piesne mohli pokojne vzniknúť tak, že nešťastná mama či frajerka si vymysleli pieseň o vojakovi, ktorý bol zverbovaný. Tak prišli na svet aj „amerikánske“ piesne, ktoré skladali ľudia, cestujúci za prácou do Ameriky. Vždy to bolo najmä o citovej potrebe dať zo seba von nejaký veselý či smutný zážitok.

O čom sa spievalo na Honte?

O všetkom, ale najviac piesní poznám o láske. Aj tej nešťastnej.

Čo lascívne pesničky?

Aj tie boli. Chcete? (smiech)

Jasné.

„Keď som sa ja vydávala, bol mi svet, mala som ja sukienočku samý kvet. Ale sa mi sukienočka zodrala, iba diera proti diere zostala.“

Tá pesnička je pritom ešte celkom „lajt“, boli aj perverznejšie. Napríklad: „Slúžila som u tkáča, nebolo to dávno, tam som sa ja učila, ako sa tká plátno. Jedna nôžka sa vystrie a druhá sa skrčí, osnova sa roztiahne a člnok sa strčí.“

Snáď KDH nezakročí ako proti metalistom.

(smiech) Lascívne pesničky boli normálnou súčasťou života ľudí, veď dedinský gajdoš spieval iba také. Preto ho aj niektorí nemali radi, najmä tí pobožnejší.

Raz som robila výskum u jednej staršej pani a spýtala sa jej práve na gajdoša. Povedala, že ten báťa bol taký niktoš a pastier svíň, ktorý mal uplatnenie len tri dni do roka na fašiangy.

Prečo?

Vraj ho nemala rada, lebo chlapi si potom vypili a spievali „perverzňje a oplzlje pesničke. A to som ti ja nemisela.“ Potom sa pozabudla a dodala, že jeden deň fašiangov si dala taký ručník na hlavu, na druhý deň iný a na tretí deň už premýšľala, čo si dať, aby nešla v tom istom. Vlastne sa priznala, že na zábavu toho gajdoša chodila rada aj ona. (smiech)

Ako vnímate štylizovaný folklór, ako ho prezentuje trebárs Lúčnica? Jej šéf Marián Turner mi kedysi povedal, že takto ho môžu ponúknuť náročnému divákovi, ktorý chce mať celovečerný zážitok. Amatérsky, aj keď dobre mienený, no čisto autentický prejav, by sa podľa neho doma ani v zahraničí vôbec nepresadil.

Vidiecke skupiny robia práve autentický folklór, teda ten, v ktorom sa dodržiavajú všetky tradície. Súbory ako Lúčnica či SĽUK so štylizovaným folklórom však vznikali v hlbokej totalite, teda v čase, keď na dedinách klasické folklórne súbory takmer neexistovali. Nebol dôvod, lebo tým folklórom priamo žili.

Svoj účel to však splnilo, Slovensko ich predstavenia úspešne vyvážalo do zahraničia a mohlo sa pochváliť tým, čím žijeme. Napriek tomu nesúhlasím s tvrdením, že keby niekto vzal do Ameriky trebárs dedinskú skupinu z Hrušova, tak by nemal úspech. Určite by zaujal.

Tým nechcem kritizovať Lúčnicu, ktorej predstavenia sú pre laikov energické, vzrušujúce a príťažlivé, už tobôž by som nikomu odtiaľ nevyčítala, že nevie dobre tancovať, skôr naopak. Mne v tom však chýba duša, lebo to nie je pôvodné.

Videli ste film Mareka Ťapáka Tanec medzi črepinami?

Áno, je to skvele urobené dielo, v ktorom tancujú vymakaní chlapci a naozaj majú naštudované jednotlivé regionálne tance. Mňa ako etnologičku zaujal, vnímam ho ako film pre fajnšmekrov. Stretla som sa však aj s názormi niektorých laikov, že bol o ničom, lebo nemal klasický dej.

Čo najviac trápi folkloristov na dedinách?

Že nie všetci vedia oceniť, čo do toho dávajú. Sú obce, ktoré majú skvelé súbory, tie ich reprezentujú, a obec im na nič neprispeje. Stretla som sa aj s argumentom, že načo prispieť domácemu súboru, keď vystupuje najmä v iných lokalitách. Akoby bolo zlé, že ho pozývajú na rôzne akcie.

Prispievajú Príbelce na Bažaličku?

Teraz sme dostali 1000 eur na vydanie nového CD, obvykle ide o približne 100 eur na rok, z ktorých si vieme zaplatiť trebárs autobus na vystúpenie. Od obce máme aj priestory na nácvik, kde nemusíme platiť energie. Bývalý aj súčasný starosta sa nám snažili a snažia vyjsť v ústrety.

Kroje si kupujete sami?

Jasné, za vlastné si ich aj perieme.

Keď vystupujete na veľkých akciách v Detve, vo Východnej či na Hontianskej paráde, dostanete honorár?

Zaplatia nám len náklady spojené s cestou a stravu, ako bonus však dostaneme permanentku na celú akciu, čiže nemusíme platiť vstupné. Účinkujúci majú celý program grátis a to je ich hlavná odmena. Nejaké honoráre máme iba v prípade nakrúcania pre televíziu či rozhlas.

Vravíte, že do kroja sa súkate aj 45 minút. Máte na festivaloch k dispozícii šatne?

Ako kde, napríklad v Detve sa musíme prezliekať medzi autobusmi. Raz sme tak robili a jeden autobus, ktorý snáď ani nemal nárok na prejdenie emisnou kontrolou, nečakane naštartoval a začmudil nám kroje v otvorených kufroch.

Vtrhla som do autobusu v spodnej bielizni a spýtala sa vodiča, či je normálny. Keď videl, čo mám na sebe, nezmohol sa ani na slovo. (smiech)

Práve návštevnosť veľkých akcií v Terchovej, Detve, vo Východnej a ďalších dokazuje, že ľudí folklór stále baví.

Nepochybne, dokonca tam chodí množstvo mladých ľudí. Inšpiruje to aj malé deti, veď detských folklórnych súborov pribúda.

Folkloristi sa však zvyknú sťažovať na ozvučenie, a to aj na známych festivaloch. Rozumiem, že ozvučiť veľký súbor je fuška, ale aj tak.

Nie som zvukár, ale ako účinkujúca viem, že často zlyhávajú už zvukové skúšky, keď poriadne nefungujú odposluchy. Ak nepočujem, čo mi hudba hrá, je to celé zle. Pódiá sú totiž obrovské a stačí, aby zafúkal vietor a my sa vzájomne neregistrujeme. Vtedy nepočujem nielen hudbu, ale ani kolegyňu, ktorá stojí vedľa mňa.

Môžem hovoriť napríklad o otrasnom ozvučení na tohtoročnom festivale v Detve. To bola hrôza. Pri zvukovom pulte počas skúšky nikto nesedel, zvukári vraj odišli na pivo.

Problémové tam boli aj ostré vystúpenia.

Bol to des. Občas niekomu zapli mikrofón až v polovici pesničky, dokonca ešte aj moderátor Marek Ťapák priamo cez program povedal, že ak mu nezapnú mikrofón, hodí ho o zem a ide domov. Totálna hanba.

Viedlo sa o tom veľa polemík na Facebooku, hovorila som aj s jednou domácou pani, a tá mi tvrdila, že sa šetrilo a vybralo najlacnejšie ozvučenie. Pôsobilo to, akoby mali mixážny pult od nejakého lacného dídžeja, ku ktorému posadili nezamestnaných z aktivačných prác.

Stáva sa to často?

Zlé ozvučenia sú časté, tento rok som počula aj sťažnosti na zvukárov vo Východnej. My sme tam však vystupovali pred dvomi rokmi a ozvučenie bolo výborné.

Zvyknú folkloristi z jedného súboru ohovárať iných?

Jasné, že ohovárame. (smiech) Ohovára sa všetko od hlasového prejavu účinkujúcich až po zlé oblečenie, napríklad dokrčené sukne. Myslí sa to však v dobrom, nie je to o žiadnej nevraživosti, rovnako ohovárajú iní nás.

V súboroch je množstvo mladých ľudí, ktorí spolu cestujú na zájazdy. Je tam vyššie percento nevery ako inde?

V Bažaličke nie je nik neverný. (smiech) Neveru ako takú však nájdete v podstate všade – v športovom oddieli, ale aj pri tetách výšivkárkach. Pravdou je, že v súboroch vzniká veľa lások, ktoré sú opätované aj neopätované. Mnohí sa vzali a žijú spolu šťastne.

Čo alkohol? Ak to poviem odľahčene, z vystúpení vás asi triezvych nevezú.

Niektorých áno. Deti, staré ženy a chorí ostávajú triezvi. (smiech)

Svojho času ste na exkurzii v Slovenskom národnom múzeu v Martine v jednej expozícii zistili, že figurína, ktorá prezentuje plachtinský kroj, je oblečená zle. Koľko trvalo, kým ste dosiahli nápravu?

Štyri roky. Prezentujú tam kroje z celého Slovenska, ostatné boli možno v poriadku, ale pri tom našom by krajanky asi odpadli. Musela som zasiahnuť, lebo mi to ako lokálpatriotke trhalo srdce, jednoducho zavádzali verejnosť.

Takýchto chýb je však viac aj v odbornej literatúre od Slovenskej akadémie vied. Napríklad v publikácii Slovensko: Európske kontexty ľudovej kultúry, ktorá je inak vynikajúca, sú v obrazovej prílohe aj nezmysly.

Konkrétne?

Napríklad na jednej fotografii majú svadobný sprievod z Hrušova, ale označili ho ako sprievod z Očovej, čo je úplne iný kroj. Pomýliť si Podpoľanie s Hontom je naozaj zlé.

Rozhovor bol autorizovaný, Zuzana Kupcová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kosíka uniesli v Mali, pár hodín pred tým sa ohlásil SME

Ozbrojenci uniesli bývalého siskára ešte minulý utorok.

DOMOV

Fico o Glváčovej kauze mlčí, Kaliňák sa ho zastáva

Glváč sľúbil, že sa obháji tento týždeň.

Neprehliadnite tiež