Hlas JANY JURÁŇOVEJ znie v našej literatúre jemne, ale veľmi jasne. Rada píše o tých, ktorí sú mimo pozornosti spoločnosti, podceňovaní, zabúdaní. Taká je aj hrdinka jej najnovšej novely Nevybavená záležitosť.
K poslednej novele vás vraj inšpiroval príbeh, ktorý rozprávala Agneša Kalinová, s ktorou ste robili knihu - rozhovor. Ako to vlastne bolo?
„Agnešin život kopíruje reliéf do veľkej miery nešťastného a intenzívneho dvadsiateho storočia. Pri rozprávaní bola aj ona sama prekvapená, koľko osobných spomienok sa dostalo do knihy. Až keď som knižku redigovala, uvedomila som si, že je tam bohaté podhubie mikropríbehov. Okrem iného mi utkvel osud jej sesternice Edity, ktorá ako vydatá mladá žena zahynula v tábore v Maďarsku. Zastrelili ju nemeckí vojaci, keď front postupoval na západ. Jej rodina sa o tom dozvedela až po vojne. Po takmer dvoch rokoch mi ten príbeh stále trčal v hlave, začala som s ním pracovať. Agneša mi potom poslala aj jej portrét, ktorého autorom je významný maďarský maliar. Toto bola inšpirácia pre jednu z línií, ktoré sa v próze navzájom preplietajú.“
Čo vás lákalo vytvoriť hlavnú hrdinku, ktorá má vyše šesťdesiat rokov?
„Niekedy sa rada cez písanie pozerám za roh, čo ma tam čaká.“
Hollywood by taký námet nezobral.
„Mám veľmi rada knihy, ktorých protagonistkami sú staršie ženy, ak tie knihy píšu ženy, ktoré zo svojich postáv urobia sebavedomé osoby. Takými autorkami sú napríklad Marlen Haushofer či Olga Tokarczuk. Veľmi sa mi páči, keď sa ženy zbavia stereotypov, pod ktorých vplyvom možno museli dovtedy žiť, keď nestarnú do submisívnosti, ale do slobody a drzosti. Starší vek ženy je jedno absolútne nevyužité obdobie.“
V akom zmysle?
„Ak mala žena deti, už sú dospelé. Môže sa teda venovať sebe, budovať si iné vzťahy, otvára sa jej úplne iný svet. Ak nebola zvyknutá na samotu, môže to byť aj veľmi depresívny čas, ale môže to byť aj úžasne slobodné, tvorivé obdobie... Mnohé ženy začali písať oveľa neskôr ako muži alebo sa dali v seniorskom veku na cestovanie.“
V knihe sú veľmi vydarené opisy špecifík slovenskej dediny, do akej miery poznáte toto prostredie?
„Pochádzam z dedinského prostredia, i keď som v ňom nikdy nežila súvisle, ale chodila som tam na návštevy a prázdniny. Moji rodičia sa presťahovali do mesta z dediny, v dedinskom prostredí som síce trochu cudzinka, ale mám to prostredie rada a je pre mňa veľmi dôležité. Viem však aj to, že nie je vôbec ideálne a že niektoré problémy sú tam vypuklejšie ako v meste.“
Prečo?
„Pretože od nich niet kam ujsť, ešte tak do poľa, ale to všetci vidia, že utekáš. Silná sociálna kontrola nemusí byť vždy príjemná, ak na ňu človek nie je zvyknutý. To je možno aj dôvod, prečo sa ľudia, ktorí majú na dedinách chalupy, nezačleňujú medzi domácich.“
Vaša hrdinka žije v dome, ktorý patril niekomu inému. Preferujete osobne nové veci alebo radšej tie s príbehom?
„Nie som fetišistka starožitností ani ich nemám kam dávať, keďže bývam v paneláku. Ale už aj ten panelák je taký starý, celý obchytkaný. Chcela som len povedať, že veci nás prežívajú. Človek si niečo kúpi, zariadi si nejaký priestor a potom odíde a veci tam po ňom zostanú. Sú trvanlivejšie než my.“
Mŕtvi mlčia nástojčivejšie než predtým. Šliapeme po ich kostiach a nevieme o tom – napísali ste. V čom to najviac cítite?
„Veľká časť našej spoločnosti vedome a dobrovoľne stráca pamäť, vytvárame si tu ilúzie o sebe a pritom často ani veľmi nepoznáme priestor, ktorý obývame. Je zaujímavé zisťovať, prečo má naša spoločnosť také silné resentimenty na obdobie fašizmu, že je to pre niektorých občas priam ’rodinným striebrom’.“
Malá zmienka v knihe sa dotkla aj rómskeho holokaustu, čo je pomerne zriedkavé v našej literatúre.
„Návšteva Osvienčimu spred viacerých rokov zostala vo mne ako veľmi šokujúca spomienka. V minulosti žila na našom území početná židovská menšina, ktorej závideli bohatstvo, dnes zasa plní úlohu hromozvodu rómska menšina. Musí to byť veľmi boľavé pre ľudí, ktorí sa aj chcú identifikovať s rómstvom. Pritom pre spoločnosť je každá menšina zdravá.“
Prečo ste sa rozhodli v knihe využívať aj klasickú formu listu?
„To rozhodnutie bolo aj účelové, pretože som potrebovala do knihy zakomponovať obdobie spred niekoľkých desiatok rokov. Ak som sa nechcela hrať na Tolstého, ktorý vedel aj to, čo si človek myslí, keď umiera, tak som si potrebovala ’zabezpečiť’ nejaký dokument. Táto forma bola, samozrejme, kedysi veľmi vyťažená v literatúre, ale dnes už listy nefungujú.“
A čo tak esemesky a skype?
„To je už komunikácia iného druhu, neostáva po nej taká stopa a nezachováva sa v nej natoľko štýl. Pri listoch som sa mohla pohrať s tým, že Mariška píše iné listy ako jej pani Editka, chcela som si vyskúšať aj to, čo listy urobia s formou novely.“
Smutní ľudia sú egoistickí, píšete. Myslíte si to naozaj?
„Áno, ak vnímajú len ten svoj, potom občas nedovidia cez svoje nešťastie na druhých. Myslím, že neplatí automaticky, že keď si niekto prežije niečo ťažké, dokáže lepšie pochopiť druhých. Často sa stáva, že taká osoba už vníma len svoje nešťastie a očakáva od celého sveta, že bude reagovať len na jej problémy.“
