Ak by ste si mali vybrať čítanie k moru, pokojne by to mohla byť kniha Naše rozchody. Je to inteligentné a vtipné čítanie o komplikovanom vzťahu dvoch ľudí v Paríži.
Niektorých ľudí stretnete v istom období svojho života a zostanú vedľa vás už po celý jeho zvyšok. V inom období, napríklad na vysokej škole, zas stretnete ľudí, ktorých životné cesty sa od tých vašich po chvíli oddelia. Tých druhých by niekto možno nazval prelietavými a je pravda, že zostanú po vašom boku len istý čas. Kniha Naše rozchody od Francúza Davida Foenkinosa z vydavateľstva Slovart je však o tých prvých.
Osudové gesto
Ona sa volala Alice, on sa volal Fritz. Boli pár, hoci ich vzťah bol viac ako komplikovaný. On pochádzal zo strednej francúzskej triedy a bol viac vychovaný životom ako rodičmi. Tí ho so sebou brávali len na prázdniny do Indie, kde pomáhali chudobným. „Sú na každej manifestácii boja za iný svet. Pravdupovediac, nedostatkom lásky som netrpel; len som sa o ňu musel deliť so všetkými trpiacimi na celej planéte.“
Ona bola dievčaťom z dobrej rodiny z vyššej triedy, ktoré sa síce s ich svetom celkom nestotožňovalo, ale rešpektovalo jeho pravidlá. A navyše študovala nemčinu. Spoznali sa na nejakom večierku. Jeho oslovilo jej gesto, keď si pošúchala nos a potom aj ucho. Hlúpe? Pre Fritza znamenalo celý svet. Alebo skôr mu ten svet od základov zmenilo.
A tak sa začali stretávať a neskôr spolu žiť. Na prvý pohľad boli klasickým mladým párom, ktorý sa hádal pre hlúposti a večer niekedy strávil v tichu svojho hnevu. Ona bola hysterická, trieskala dverami a odchádzala z bytu. On všetko obracal na vtip, čím ju ešte viac vytočil.
Keby to bolo len o vzťahu dvoch mladých ľudí, o ich hádkach, rozporoch a odlišných videniach sveta, nebolo by to také zábavné čítanie. Príbeh ich vzťahu bol však rozšírený o rodinu – postarších hipisákov na jednej strane a malomeštiackych úradníkov na tej druhej. Ich vzájomné vzťahy tak formovali ten hlavný – Fritza a Alice.
Rodinu si síce nevyberáme, ale ovplyvňuje nás viac, ako si dokážeme pripustiť. A potom tu bola ešte práca. Nežili však pre ňu. Žili pre seba. Počas jedného obzvlášť stereotypného obdobia však Fritz urobil chybu a nedokázal sa z nej vymotať. Bol zavalený bahnom svojho priestupku, na ktorý nabaľoval ďalšie. Napísať o tom, či tým napokon zničil svoj vzťah s Alice, by bolo príliš trúfalé. Závery kníh sa predsa neprezrádzajú.
David Foenkinos na jednom mieste svojej knihy napísal: „Sú úžasní ľudia, ktorých stretneme v nepravú chvíľu, a ľudia, ktorí sú úžasní, lebo ich stretneme v pravú chvíľu.“ A či to už od niekoho prebral, ako v knihe napísal, alebo je to jeho myšlienka, ku ktorej sa veľmi nechcel priznať, vyjadril tým obsah svojej knihy takmer dokonale. Fritz a Alice boli totiž ľuďmi z prvej aj druhej skupiny. Záviselo to však od času a okolností, za akých si dali ďalšiu šancu a zabudli na to, čo bolo.
Stále pri sebe
Prešli si asi všetkým, čím si dvaja ľudia môžu v živote prejsť. Kráčali vedľa seba, hoci často na seba nevideli. No nikdy sa od seba nevzdialili viac ako na pár krokov. A o to v ich vzťahu išlo. Boli tam – jeden pre druhého.
Kniha Naše rozchody je ideálnym čítaním na dovolenku. Na jednej strane nie je napísaná prvoplánovo a predvídateľne, na strane druhej neobsahuje žiadne komplikované vzťahy, zápletky či posolstvá. A to aj napriek tomu, že na viacerých miestach sa spomína Arthur Schopenhauer.
Niekedy si zas možno pomyslíte, že to, čo čítate, je jasné ako facka, lebo je to tak aj v skutočnosti. Navyše, postavy v podaní Davida Foenkinosa sú vtipné a inteligentné zároveň. Pri jeho knihe sa budete smiať a túžiť po Paríži a stretnutí s Alice a Fritzom. Pretože ich príbeh možno presiahol do života, skutočného a možno aj vášho. A to je ešte lepšie ako šťastný koniec.
