Fanúšikovia Harryho Pottera Svěrákovcov nevypískajú

Český rodinný tandem nakrútil rozprávku pre predškolské deti aj ich rodičov.

Fundovaný recenzent by napísal, že dvojica otec a syn Svěrákovci nakrútili postmodernú, viacnásobne kódovanú metarozprávku pre niekoľko rôznych skupín modelových divákov. Otázka je, načo by to takto robil, keď si môže rovno v kine vypočuť bezprostredný názor detí.

Asi päťročné dievčatko na vedľajšom sedadle nemá s filmom vôbec problém. Potešene nadskakuje, smeje sa na správnych miestach. Vyjadruje sympatie pre dedinskú idylu („V takej chalúpke chcem bývať!“), kriticky zhodnocuje vizuálne efekty („Prečo má vlk taký dlhý jazyk?“), zapája sa v hlasovaní o osude rozprávkovej ježibaby („Nechajme ju žiť.“).

Až na malé výnimky („žabí hlen“ a „nanečisto“) malá diváčka nemá problém s češtinou. Prekvapí až v jednej akčnej scéne, keď sa hrdina Jano musí prebiť cez pole tŕňov k Šípkovej Ruženke. Namiesto hrdinu prejavuje súcit voči jeho pomocníkovi („Mami, ja sa bojím. O toho koníka.“) Celkový dojem je spokojnosť, no detská recenzia sa na tomto mieste končí, musíme pokračovať tradične.

Že to nie je 3D, vôbec neprekáža

Pred štyrmi rokmi bola v kinách rozprávka Kuky sa vracia, ktorú Jan Svěrák nakrútil bez otca, podľa svojho scenára. Archetypy a hlbinné pravdy žánru sa úplne prirodzene ocitli v modernom príbehu, ktorý deťom s humorom a nenásilne dávkoval kus životnej múdrosti, poučil ich napríklad aj o dôležitosti ekológie pre 21. storočie.

Netypické spojenie animácie s hraným filmom, príbehu pre detského a dospelého diváka zaujalo v zahraničí a doma bolo hitom. Tým je teraz aj novinka Traja bratia určená pre mladšie deti – podľa tržieb je to druhý najúspešnejší otvárací víkend domáceho filmu po Troškových Babovreskoch.

V dlhoročnej spolupráci Svěrákovcov (Obecná škola, Kolja, Akumulátor 1, Tmavomodrý svet, Vratné lahve, dokument Tatínek) je to napriek tomu ten najslabší titul. Čo však v porovnaní so sterilným televíznym priemerom, neznamená, že to nie je dobrá rozprávka pre deti.

„Maťko, toto nie je 3D,“ varuje svojho potomka mamička – a to isté očividne trápilo scenáristu. Akoby sa Zdeněk Svěrák neustále obával, že ho malí fanúšikovia disneoviek a Harryho Pottera vypískajú.

Každú chvíľu si robí alibi, prerušuje, komentuje príbeh a doplňuje interaktívne medzihry ako rozprávač: „Boli časy, keď si ľudia rozprávky rozprávali a počúvali, lebo nevedeli písať ani čítať. Ako teraz vy,“ obracia sa ku generácii odchovancov videohier. Tento vtip funguje, nie všade to vychádza.

Tri rozprávky aj muzikál

Inteligentné spojenie tradičných rozprávok (Šípková Ruženka, Červená čiapočka, O dvanástich mesiačikoch) sa začína dosť konzervatívne, chvíľu hrozí, že z toho bude muzikál. Postupne sa to zlepšuje. Problémom napokon nie sú pesničky Jaroslava Uhlířa, ktoré si ťažko budete pamätať, či rýmy, ktoré fungujú len niekedy: „Právě jsem byl informován holubem / že vlk má něco za lubem. V pušce mám kulku / myslím na Karkulku“, ale práve humor.

Je totiž dosť kolísavý a – napriek reakciám na internete, ktorým sa nepozdáva pedofilný motív a transsexuálna postava ježibaby (Jiří Lábus) – primálo kacírsky. Alebo to závisí od veku?