Kedysi boli výstavy s témou SNP povinné, dnes povinné nie sú, no predsa sú umelci, čo o ňom hovoria.
Je sedemdesiat rokov veľa alebo málo? Je to príliš krátky alebo už príliš dlhý čas na to, aby sa dalo Povstanie sprítomniť v mysliach dnešných ľudí? Aby to nebola iba každoročná povinná jazda – voľný deň v kalendári, politické prejavy, rekonštrukcie bojov, stánky, cigánska, pivo. Sú dnešní mladí muži a ženy skutočne až takí odlišní od tých, čo išli do nepredvídateľného boja za svoju krajinu?
Keď Šymon Kliman fotografoval partizánov, často sa po opisoch desivých skúseností dostal aj k tejto otázke. A azda aj trochu prekvapivo mu na ňu odpovedali, že zrejme by išli aj tí dnešní. Že ani oni predsa neboli nijako pripravení a odolní proti tomu, čo na nich čakalo.
Výstava v košickej Kunsthalle však nie je o Klimanových partizánoch ani o priamych výpovediach hlavných aktérov, hoci v jednom z diel zazriete Klimanove fotografie a trom ľuďom, čo Povstanie zažili, môžete priamo z galérie zatelefonovať.
Je to výstava, ktorá nesie názov „Nepovinná“, lebo chce upriamiť pozornosť na to, že diela s témou SNP už dnes nemusia vzniknúť preto, lebo si to nejaká vyššia moc praje.
A presne tieto diela – súčasné, nezaťažené politickými ambíciami, konfrontuje s dielami staršieho dáta, ktoré nevznikli iba z vôle moci, ale najmä z osobnej skúsenosti ich autorov. Sú to dva odlišné brehy jednej rieky. A je to dobrá výstava.
Pätinový model súsošia Jozefa Jankoviča Obete varujú a v pozadí inštalácia Práca, ktorú treba urobiť Martina Piačeka a Radka Mačuhu.
Kto bude rúbať drevo
SNP. Nepovinná výstava
Hala umenia Košice, potrvá do 11. septembra
kurátori: Radko Mačuha a Martin Piaček, výber zo zbierok SNG: Petra Hanáková a Alexandra Kusá
vystavujúci: P. Matejka, V. Hložník, A. Klimo, J. Kostka, J. Bartusz, J. Jankovič, R. Sikora, P. Kalmus, M. Murin, A. Čierny, M.Tittel, E. Filová, S. Mikyta, J.Kyša, R. Čerevka, M. Kvetan, A. Mona Chisa & L. Tkáčová, A. Novota, N.Ružičková, M.Štefančíková, I. Sláviková, J.Mitríková & D. Demjanovič, M.Gavula, J. Žiak a ďalší.
V strede niekdajšieho bazéna košickej Haly umenia je kopa dreva, ktorá čaká na človeka, čo ju narúbe. V strede je pripravený klát so sekerou, za ním už je zopár posekaných kúskov. Nech sa páči – poďte do toho, nabáda vás nepriamo. Ale do galérie sa predsa chodí pozerať, premýšľať a polemizovať, s rukami elegantne založenými na prsiach, za chrbtom či gestikulujúc. Kto sa tu chytí sekery?
Martin Piaček a Radko Mačuha nazvali dominantnú inštaláciu výstavy jednoducho – Práca, ktorú treba urobiť.
Na jednej strane vo výstižnej skratke hovorí o rozhodnutí, ktoré mnohí v roku 1944 vykonať. Z dnešného pohľadu urobili to, čo bolo treba urobiť a malo to fyzické, psychické i fatálne následky. Zároveň však táto kopa dreva uprostred galérie pôsobí akosi rušivo, nepatrí do tohto priestoru a človek má pochybnosti – prečo by sa mal chopiť sekery práve on, nech to urobí niekto iný. Samozrejme, porovnať to s pochybnosťami a zodpovednosťou povstalcov, je príliš banálne, no toto posolstvo nesmeruje iba do minulosti. Aj dnes je predsa pred nami kopa práce, ktorú „treba urobiť“.
Toto je však iba jeden z viacerých príkladov toho, ako na tému SNP reagujú umelci dnes. S nápadom, dať im slovo, prišli práve Martin Piaček s Radkom Mačuhom, ktorí sa takto ocitli aj v úlohe kurátorov. „Je to reakcia na akési vákuum tejto témy v umení za posledných dvadsať rokov. Je pochopiteľné, že nastalo, keďže pred '89 bola táto téma kanonizovaná a prirodzene to viedlo k odporu autorov. Dnes mám však pocit, že záujem o históriu rastie a je ten správny čas reagovať s odstupom a slobodne,“ hovorí Piaček.
Pohľad do výstavy SNP. Nepovinná výstava v košickej kunsthalle, kde sa stretávajú diela autorov, ktorí majú priamu skúsenosť s Povstaním a súčasných umelcov.
Dnes je to ľahké
Na výstavu oslovili umelcov rôznych generácií, ktorí sa venujú príbuzným témam – jednotlivec verzus spoločnosť, násilie, vzdor, pamäť, konflikt, vojna a podobne. Navrhli dielo, ktoré by radi vystavili, ale zároveň dali autorom možnosť vytvoriť nové, na čo veľa z nich aj pristúpilo. „Nejde o nijaký odborný výber na základe dlhšieho výskumu, no verím, že tým aspoň niekoho ďalšieho inšpirujeme,“ hovorí.
Preňho je téma Povstania nesmierne dôležitá a vážna, viac než na bojujúce strany sa však pozerá na absurdný stav, keď sa ľudia navzájom zabíjajú. „Momentálne je pre mňa najzaujímavejšia osobná rovina človeka, ktorý urobil rozhodnutie odísť od rodiny a pridať sa na nejakú stranu, hoci nemal veľa informácií. Dnes sa nám ľahko hovorí, ktorá strana bola dobrá, ale keď si predstavím, v akej situácii to rozhodnutie robili vtedy a akú zodpovednosť za toto rozhodnutie brali, zdá sa mi to šialené,“ hovorí Piaček.
Zavolajte účastníkom Povstania (hore) - dielo trojice Novota - Ružičková - Štefančíková a "mäkké" sochy od Ivany Slávikovej (vpredu) a zovretá päsť: Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová s názvom Tak či tak prehráme.
Staré s novým
Každý z autorov však k téme pristúpil po svojom. Nóra Ružičková v knihe o SNP podčiarkla všetky zmienky o ženách v odboji a pridala k nim záložky v podobe ružových stužiek, čo sa vinú z otvorenej knihy ako neprehliadnuteľný vrkoč.
Matej Gavula uštipačne hovorí o krvi, ktorú už nie sme ochotní preliať za svoju krajinu, iba ak predať za peniaze. Jaro Kyša a Svätopluk Mikyta narábajú s pamäťou, upravovanou podľa aktuálnych požiadaviek moci, čo so sebou prináša trvalé následky. Trojica Adam Novota, Nóra Ružičková a Maja Štefančíková dávajú možnosť zatelefonovať vybraným účastníkom Povstania. Či sa odvážite, je len na vás.
Okrem autorov mladej, strednej i staršej generácie je však na výstave zastúpená aj tvorba klasikov – autorov, ktorí mali s vojnou a Povstaním ešte živú skúsenosť.
O výber starších diel sa postarali Petra Hanáková a Alexandra Kusá zo zbierok Slovenskej národnej galérie. Hlavnou snahou bolo obísť diela schematické, podkladajúce sa tlaku povinných výstav pri príležitosti výročí SNP počas socializmu a aj preto tu dostali miesto najmä komornejšie práce Jozefa Kostku, Ferdinanda Hložníka, Petra Matejku, Kolomana Sokola a ďalších.
Ak teda mávate 29. augusta pocit, že každoročné prehliadky a príhovory sú už trochu „povinná jazda“, zájdite radšej do Košíc. Výsledkom spojenia starých a nových diel je, že divák má možnosť na jednej strane precítiť Povstanie, dotknúť sa ponurých autentických svedectiev, no na druhej strane mu nehrozí, že ostane zakliesnený v strnulom patetickom výraze.
Nie je tu nič kontroverzné či inak vybočujúce z názoru, no mnohé z diel buď dostatočne zaujímavo prispievajú k doterajšiemu pohľadu na minulosť, alebo prostredníctvom nej výstižne reflektujú súčasnosť.
