V klasickej hudbe 19. storočia dominovali nemeckí a rakúski skladatelia. Keď vypukla prvá svetová vojna, odpor proti nim sa zmenil na nenávisť a vlna nemeckého patriotizmu sa preniesla aj na ich nasledovníkov. V Londýne zrušili promenádny koncert Straussovho Dona Juana, v New Yorku zmizol z programu Metropolitnej opery Wagner, v Pittsburghu Beethovenove symfónie, Liga na obranu francúzskej hudby požadovala zákaz „infiltrations funèstes", prenikania diel nepriateľských autorov.
Vyzerá to ako absurdná paranoja, no išlo o šok z vojny, ktorou sa nemecký generálny štáb rozhodol „zničiť materiálne a intelektuálne zdroje nepriateľa". Dňa 23. augusta 1914, keď francúzska armáda začala ustupovať, Nemci zhromaždili obyvateľov mesta Dinant a postrieľali ich (vrátane detí), o dva dni zapálili stredovekú knižnicu v Lovani. Skladateľa Albérica Magnarda zaživa upálili rabujúci nemeckí vojaci, na ktorých vystrelil, jeho katalánsky kolega Enrique Granados sa utopil na lodi zasiahnutej torpédom. Na fronte neskôr smrti tesne unikol Ravel a Debussy zomrel dva dni po bombardovaní Paríža.
Nezostali len pri notách
Nemecká brutalita nepríjemne rezonovala s apokalyptickými víziami nového avantgardného umenia. Záverečný Pochod zo skladby Tri kusy pre orchester Rakúšana Albana Berga je plný drsných fanfár a búšiacich bubnov, dá sa považovať za neoficiálny soundtrack vojnového besnenia. Zvukovo aj dátumom dokončenia - Berg ho dopísal práve v onú tragickú nedeľu 23. augusta 1914, keď nemeckí vojaci poškodili povesť svojej krajiny ako kolísky modernej kultúry a vrátili sa do barbarského stredoveku.
Berg svojmu učiteľovi Schönbergovi o vojne napísal, že by bola škoda byť iba divákom monumentálnych udalostí a ten prepadol vojnovej psychóze ešte viac: „Teraz prišiel čas zúčtovania! Uvrhneme tých priemerných kšeftárov s gýčom do otroctva a naučíme ich uctievať nemeckého ducha a modliť sa k nemeckému Bohu," napísal v liste Alme Mahlerovej s narážkou na diela Stravinského a Ravela.
Tieto nálady nezostali len na papieri. Členovia takzvanej druhej viedenskej školy sa dokonca rozhodli vstúpiť do armády. Našťastie sa však na front nedostali: „Dochovali sa úsmevné fotografie v uniformách rakúskej armády. Bucľatý a plešatý Schönberg vyzerá ako vidiecky riaditeľ, pre ktorého je služba svätou povinnosťou. Webern akoby sa pod prilbou zmenšoval, je typický študent vojak. Berg sedí opretý na stoličke, slabo sa usmieva, má prehodené nohy cez seba a vyzerá ako herec v nemom filme, možno v príbehu o láske mladého vojaka k dievčaťu z nepriateľského tábora," píše v knihe o hudbe 20. storočia Alex Ross.
