Publikácia editorov Petra a Mariána Milčákovcov Ako sa číta báseň (Modrý Peter) je istým návodom, ako rôznorodo možno pristupovať k analýze poézie. Predstavuje interpretácie autorov viacerých generácií a poetík, ktorí čitateľom približujú svoje verše takým spôsobom, aby pri čítaní poézie nemali apriórny „rešpekt“.
Dvadsaťsedem autorských interpretácií otvára štúdia Mariána Milčáka zaoberajúca sa analýzou okolností, ktoré dostali literatúru do krízy interpretačnej i čitateľskej vôbec. „Vysoká miera interaktivity digitálneho sveta nemusí znamenať len postupný zánik klasického čitateľa, ale môže mať aj závažné psychologické, sociálne a spoločenské dôsledky (oslabenie verbálnych a vyjadrovacích schopností, predstavivosti, fantázie, hlbšej emocionality, empatie a väzieb na iných ľudí).“
Zaujímavý je jeho výklad pojmov interpretácia a čítanie, resp. interpretačné čítanie. Naň treba mať talent a čitateľské dispozície i chuť „dotvárať“ umelecký text, lebo báseň sa nečíta, treba ju prežiť.
Editori zamerali publikáciu na pomoc škole, kde sa literatúra pod tlakom rôznych faktorov najčastejšie nevyučuje ako umenie, ale uprednostňujú sa encyklopedické vedomosti. Marián Milčák pripomína, že nielen v školskej praxi, ale aj v kritike sa „zabúda na hierarchicky najdôležitejší parameter hodnotenia básnického textu, na jeho umeleckú neopakovateľnosť a originalitu“.
Niektorí poeti píšu o tom, ako vzniká báseň (Jana Bodnárová, Karol Chmel), „zákulisie“ písania veršov odkrýva aj Peter Repka a dodáva, že poéziu netreba vysvetľovať, buď je, alebo nie je. Doslova recenziu o svojej básni vytvorila Nóra Ružičková s vysvetlením ako básni porozumieť a pripája i nápaditý webový odkaz, hovoriac o tvorivých presahoch a nepriamo o „odvrhnutí“ tlačenej knihy.
O labyrinte poézie, v ktorom sa nestratíme, ale nájdeme, i o tom, že „určité básne je ťažké čítať,“ uvažuje vo forme zaujímavého listu Mila Haugová. Ľubomír Feldek tvrdí, že poézia sa väčšinou číta ľahko, upozorňuje však na to, kedy ide naozaj o poéziu. A na to odpovedá teóriou literatúry i poukázaním na spojivá so svetovou literatúrou Ján Zambor.
Iné spojivá – s výtvarným umením – vidí Ladislav Šimon i Peter Milčák, ktorý sa zmieňuje o inšpirácii, o tvorbe aj vtedy, keď básnik nepíše, keď napísané nepublikuje, o nízkom počte čitateľov i o čítaní ako masovej záležitosti („Tvoriť text pre nepatrný okruh skutočných čitateľov je nesmierne zaväzujúce,...“)
O zdrojoch inšpirácie, o osudoch rukopisov, o názvoch básní, zriedkavých rýmoch a prekvapujúcich pointách hovorí Daniel Hevier. „Talentovaný čitateľ nikdy nečíta text doslovne,“ tvrdí Marián Milčák a veľmi podobný názor prezentuje aj Igor Hochel. Inšpiráciou a procesom vzniku zaujmú básne v próze – úryvky z pripravovaného „románu v aforizmoch“ – Roberta Gála a báseň Portrét Image Daniela Pastirčáka, ktorá sa zrodila ako „spontánna odpoveď na čítanie novín“.
Svoje texty analyzujú i ďalší autori.
Niekedy sú interpretácie, povedané s Rudolfom Jurolekom, pozoruhodnejšie ako básne. Jednou zo zásad interpretačného čítania podľa Mariána Milčáka je: „Nejestvuje jediná správna interpretácia. Aj viacero odlišne konkretizovaných interpretácií toho istého pôvodného textu možno akceptovať.“
