Ben Affleck. FOTO – IMDB
Čierny prepitý zúfalec sa pustí do zápasu o spravodlivejší osud. Hviezdneho bieleho advokáta pritom uvrhne do morálnej dilemy. V špičkovo obsadenej spoločenskej dráme Irónia osudu kolidujú triedy, záujmy a životné dráhy. Mohla som sa vydať za čestného muža, hovorí pekná mladá žena, namiesto toho som si vybrala takého, ktorý by urobil všetko pre to, aby si nahrabal peniaze. A ešte dodá: „Človek nemá pracovať na Wall Street, keď na to nie je pripravený,“ a venuje pritom manželovi, mladému úspešnému advokátovi Gavinovi Banekovi (Ben Affleck) intenzívny pohľad, z ktorého sa ten príťažlivý muž musí chvíľku spamätávať.
Takto teda vyzerá pravda o úspechu a moci: surovo, chladne, sexi a nebezpečne. Vo chvíli, keď sa Banek rozpráva s manželkou, už trčí po krk v problémoch: v mene svojej advokátskej kancelárie pripravil o milióny jedného senilného milionára. Pri autonehode stratil spisy, ktoré jeho kancelárii práve tieto milióny mali priniesť. Musí ich dostať, ale teraz ich má v rukách Doyle Gipson (Samuel L. Jackson). Ale tento Doyle, zúfalý alkoholik, zapletený do rozvodovej vojny, ich nechce len tak vrátiť. Má právo byť naštvaný: po nehode pri nešťastnom prechádzaní do iného jazdného pruhu na mestskej diaľnici ho tam Banek nechal len tak stáť. „Viac šťastia nabudúce!“ zakričal bezmocnému Doylovi a odfrčal preč. A tak zle platený poisťovací agent zmešká termín na súde, kde si chcel vybojovať právo stýkať sa s deťmi. Keď zúrivý dobehne do súdnej siene, všetko je už rozhodnuté a manželka bez slova odchádza. Doyle však má Banekove spisy, a s ich pomocou sa začne mstiť. Začne sa boj sociálne nerovných súperov – Banek dá prostredníctvom svojho pochybného počítačového experta vymazať Doylove účty, Doyle mu uvoľní šrauby na kolesách krásneho auta. Jednoducho, robia, čo im len vynaliezavosť a finančné prostriedky dovolia, na to, aby si navzájom urobili zo života peklo.
V skutočnosti je ich spor, samozrejme, morálny. Súperi vytiahli do boja s celou svojou mravnou výbavou – o ňu sa bojuje. Pri stole s krásnou a skorumpovanou manželkou Cynthiou (Amanda Peet), Banekovi svitne, že musí byť niečo zhnité na jeho doterajšom úspešnom živote. Je to etické precitnutie, prechod „do druhého jazdného pruhu“: špičkovému advokátovi zmrzne povýšený úškrn nad tou záplavou neskorokapitalistického cynizmu.
Doyle, ktorý má ako poisťovák v práci oveľa bezprostrednejšie dočinenie s nespravodlivosťou systému a s jej obeťami, je tu pôrodným asistentom ideologickej kritiky spoločnosti. Tým, ako trvá na vyrovnaní nespravodlivosti, zaťahuje Baneka čoraz hlbšie do mravnej dilemy. Na konci čaká hrdinov zmierenie. A poznanie, že človek nemôže obísť kultúrne štruktúry, ktoré ho sformovali.
Irónia osudu je ctižiadostivý film: chce byť trilerom a morálnou parabolou, drámou aj spoločenskou satirou. Ale predovšetkým je utopická rozprávka, spočívajúca na presvedčení, že zrážka spoločenských tried bude mať za následok drobenie hraníc, ktoré ich od seba oddeľujú. To je veľký integratívny výkon tých dvoch rozzúrených mužov: biely Anglosas s diplomom z Harvardu a afroamerický šupák a alkoholik, tu jeden celý deň prežívajú ten istý život.
