Kto necestuje, nemôže byť dobrý herec, hovorí Marko Igonda. Svoj filmový sen začal snívať v Amerike, ktorá ho naučila inak myslieť. Teraz sa do kozmopolitickej Kanady vrátil s filmom o povojnových rokoch komunizmu.
Z Montrealu od našej redaktorky Kristíny Kúdelovej
Z vašej angličtiny vyplýva, že so Severnou Amerikou už máte skúsenosti. Kedy ste tam boli?
„Keď som mal dvadsať rokov – teda vlastne už pred dvadsiatimi rokmi, šiel som pracovať na včeliu farmu v Seattli a zostal som rok. Bolo to v čase, keď som ešte nevedel, čo chcem, a všetko sa vo mne lámalo, preto na to aj rád spomínam a rád sa do Ameriky vraciam. Tu som začal myslieť inak, uveril, že môžem snívať a dosiahnuť, po čom túžim. Povedal som si, že budem herec a šiel som si to domov splniť.“
To ste si teda vybrali krajinu na filmovú kariéru.
„Človek by mal žiť kozmopoliticky a vtedy je jedno, kde má základňu. Môže byť v Prahe, Bratislave aj v Žiline, dôležité je robiť odtiaľ výjazdy. Bez komunikácie so svetom sa herectvu venovať nedá.“
Takto žije veľa hercov?
„Keďže som solitér, neviem, či a ako často chodia do sveta iní. Pre mňa je to nevyhnutné.“
Film je kolektívne umenie a vy ste solitér?
„Keď sme ešte boli študentmi, často sme sa po zlom predstavení vyhovárali na všetko možné. A náš pedagóg Emil Horváth nám na to hovoril: Deti moje, takto nikdy nemyslite. Aj keby tu nebol žiadny režisér, vy musíte svoju postavu zahrať vždy najlepšie, ako môžete. Každý sám. A túto zásadu ctím celý život. Pre herca je dôležité každé stretnutie, každá cesta, všetko, čo prežíva a čo dokáže obetovať, pretože to sa mu potom odrazí v očiach. V nich to vidno a kamera prezradí, keď v nich nie je nič. Keď herec nič nezažil, nemá čo priniesť.“
Dostali ste vo filmoch úlohy, kde už ste svoje cestovanie mohli využiť?
„Čo vysielate, to aj priťahujete. A zatiaľ sa mi darí, myslím si, že som dostal postavy, ktoré mali hĺbku. Či to bolo vo filme Rozhovor s nepriateľom, Lietajúci Cyprián alebo teraz Krok do tmy. Keby mi režiséri neverili, neskúsili by to so mnou. Veď cezo mňa sa musia vyjadriť.“
To boli všetko historické postavy. Vyhovuje vám to?
„Históriu mám rád najmä preto, že v nej nachádzam to, čo sa dnes už vytratilo. Dnes je iný životný štýl, iné správanie, iné tresty... Okrem toho, žijeme na starom kontinente a je teda logické, že sa vraciame aj k starším obdobiam. Aj viac takýchto filmov by mohlo byť.“
Nechýbajú nám skôr filmy zo súčasnosti?
„To všetko príde, verím tomu a sám to rád podporím. Divadelné úlohy som už neraz odmietol práve preto, že Moliéra a Shakespeara som sa už nahral dosť. Teraz by som radšej dostal čosi autorské. Ale to sa nevylučuje s tým, že by to mohla byť historická téma. Aj Miloslav Luther nakrútil Krok do tmy ako autorský film.“
Ten film rekonštruuje, ako vznikali mechanizmy komunistického režimu, ktorý ešte aj vás zasiahol. Ako veľmi?
„Nie až tak, ako mojich rodičov. Ich to zasiahlo psychicky, fyzicky aj existenčne – ja som zažil prelom, a to môže byť v zásade aj pozitívna skúsenosť. Naučilo ma to vidieť, počúvať, byť pozorný. To som hovoril aj kanadským divákom, že ľudia musia byť vždy ostražití, keďže niektoré hrozby nevymizli. Sami sme najlepším príkladom, Ukrajina je náš priamy sused.“
Takže ste z toho vyšli bez zásadnej deformácie mysle?
„Samozrejme, poznačilo to moju výchovu. Keď sme niekam prišli na návštevu, hovorili sme iba, ďakujem, neprosím si, my už odchádzame. Keď som prišiel do Ameriky, spýtali sa ma, či som hladný. Povedal som, že nie, viac sa ma to v ten deň nespýtali a ja som zostal hladný. Takže na druhý deň som na rovnakú otázku už odpovedal: Samozrejme!“
Čo vás vtedy do Ameriky vyhnalo?
„Vďačím za to rodičom. Ja som raz len tak rečnícky prehodil, že by som rád odišiel. Vedeli, že mám problém opustiť kamarátov a že keď mi nekúpia letenku, nikdy to neurobím. A tak mi ju kúpili, hoci bola vtedy drahá, stála ich tuším 60-tisíc korún.“
Teda ako v tom filme Dobrý Will Hunting, kde chodí chlapík každé ráno po brata do roboty a keďže vie, že ho je v takom zapadákove škoda, zakaždým dúfa, že už nebude doma.
„Presne! Jednému spolužiakovi som vždy hovoril: Ja pôjdem do Ameriky. On sa mi len smial, ale prosím ťa! A raz klopal u nás doma, že nech ide Marko von. Keď mu mama povedala, že som odišiel, pohľad na jeho tvár vraj stál za všetky peniaze.“
Aj kameraman Kroku do tmy Igor Luther je veľký svetobežník.
„On je obrovská osobnosť. Kanaďania sa smiali, keď som im rozprával, čo znamenalo nakrúcať s dvomi bratmi, úplne odlišnými. Slavo je precízny analytik, Igor má trochu vlastný svet. Cez deň som musel byť v plnej koncentrácii s jedným, a potom v noci špiritizovať s tým druhým.“
Pasuje vaše herectvo k precíznemu režisérovi?
„Najväčšia sila herca je vo flexibilite. V detstve som chcel meniť charaktery, dnes chápem, že sa to nedá. Vždy sa teda snažím nájsť s tým druhým spoločnú reč, lebo viem, že len to ma posunie dopredu. Keď sa ho snažím prijať, dostávam sa do jeho komnát a to je veľká škola. V Lutherovej komnate som našiel obrovskú knižnicu, stačilo len vstúpiť, brať, nasávať. Mnohé veci by som riešil úplne inak ako moja postava a keby mi režisér nevysvetlil jej trasu od A do B, šiel by som si po svojej linke. Ale on mi všetko vysvetlil a mám pocit, že vďaka nemu som prvýkrát v živote zahral komplexnú postavu. Hádzať veci do jednej formy by bola škoda. Veď sa pozrite, akí ľudia teraz prechádzajú okolo nás. Každý už len vyzerá inak. Čo je potom v ich vnútri?“
Máte aj vy skúsenosť, že veľkí herci sú skromní?
„Pri nakrúcaní filmu Za nepriateľskou líniou som stretol Gena Hackmana. Iba prišiel, už sa mu ospravedlňovali, že musí čakať hodinu. Žiadny problém, vravel. Dáte si zatiaľ vodu? Nie, ďakujem. Nakoniec musel čakať tri hodiny, ale keď ho zavolali na pľac, odpálil scénu ako sviňa. Na prvú dobrú, na druhú dobrú, poďakoval sa a odišiel.“
Dnes sa vo svete darí seriálom, vy ste vo Francúzsku nakrúcali seriál Bez hraníc. Tie naše nebudú nikdy také dobré?
„Veľa robia peniaze, na nich stroskotajú aj dobré nápady. Príklad: točíme akčnú scénu, má prísť nadupané auto, a objaví sa také, ktoré je rado, že je ešte auto. Režisér chce, aby urobilo dvojitý šmyk, nakoniec je rád, že nabúra aspoň rovno do steny. Oheň má vybuchnúť na desať metrov, a urobí sa také ’puk’. Čo vám mám povedať?“
Čo bola pre vás zásadná herecká skúsenosť? Keď ste kde nakrúcali?
„Kráľ zlodejov alebo možno práve tie slovenské filmy. Rozhovor s nepriateľom, Krok do tmy.“
Ten zatiaľ videlo veľmi málo ľudí. Čo robíte, aby vás to neznechutilo?
„Neznechucuje ma to, ale keby som bol producent, asi by som zaplakal.“
Ako herec nezaplačete? Že vás nikto nevidí?
„Divadelníčka Jana Pilatová nám hovorievala, keď videla, ako nacvičujeme: Deti, strašne sa pálite. Rozložte to. A mala pravdu. Nemusím osloviť celé publikum, už keď oslovím jedného, tak som vyhral. Alebo, povedzme, neprehral som. Nezačnem teraz šaškovať a nakrúcať také filmy, pri ktorých sa počíta, že zaberú. Raz za čas sa predsa objavia dobré slovenské filmy ako bola napríklad Šulíkova Záhrada alebo Medená veža.“
Medenú vežu zvyknete spomínať. Páčia sa vám také archetypálne mužské charaktery? Dnes už nie sú veľmi v móde...
„Ja som napríklad Štefana Kvietika stretol a on bol taký ako v civile. Dnes sa už akoby za taký prejav muži hanbili a herci tiež. V Čechách sa už dokonca presadil taký minimalizmus, že človek musí pomaly zaliezť pod stôl, nech ho radšej ani nevidieť. Musí byť taký civil, že už z neho nejde vôbec nič, ani para. Pozrite sa na americký film. De Nira vidíte hrať, aj keď stojí sto metrov od kamery.“
Sú herci ako Redford alebo Depp, ktorí majú radšej, keď je tých prejavov menej.
„Veď nehovorím, že treba porovnávať výrazové prostriedky, makro a mikroprejavy. Dôležité je, aby ste hercovi uverili. Rudolf Hrušínský bol tiež minimalista, veľa nehovoril. Ale keď už niečo povedal, bola to šupa.“
Do Montrealu ste leteli len na necelé tri dni. Stála tá dlhá cesta za to?
„To je najmenej, čo som mohol a musel pre tento film urobiť. U nás sa to dosť podceňuje, ale to hneď vidno, ako na divákov zapôsobí, keď im organizátor zahlási: Máme tú česť prijať herca v hlavnej úlohe. Tešili sa z toho, kričali waw! Až som bol prekvapený, koľko otázok po premietaní mali, samé prečo, prečo, prečo? Prišla za mnou aj jedna pani zo Slovenska, čo tu už dvadsať rokov žije. Tak som sa jej syna spýtal: Si teraz hrdý, že si Slovák, nie? A on povedal, že je.“
