Do školy sa musí, preto je vždy lepšie, keď sa do nej chce. Jedinej výnimke môžeme závidieť už takmer sedemdesiat rokov.
– O štyri mesiace sú Vianoce a vy budete mať vianočné prázdniny. A čo budem mať ja? – povedala Pipi smutne. – Nijaké vianočné prázdniny, ani najmenšie vianočné prázdniny, – doložila vyčítavo. – Ale to sa musí zmeniť. Od zajtra začnem chodiť do školy.
Tomi a Anika nadšene zatlieskali.
– Hurá! Tak ťa o ôsmej dočkáme pred našou bránou.
Nie, – odvetila Pipi, – tak skoro nemôžem ísť. A napokon, do školy sa ponesiem na koni.
Tak aj urobila. Na druhý deň presne o desiatej vyložila koňa z verandy a o chvíľu už všetci ľudia v mestečku vykúkali z oblokov, aký kôň sa to splašil. Vlastne si iba mysleli, že sa splašil. Ale mýlili sa. To sa len Pipi ponáhľala do školy. Divo pricválala na školský dvor, v plnej rýchlosti zoskočila z koňa, priviazala ho k stromu a tak hlučne vbehla do triedy, až Tomi s Anikou a ostatnými poslušnými spolužiakmi v laviciach poskočili.
– Ahoj! – veselo sa pozdravila Pipi a zamávala veľkým klobúkom. – Prišla som akurát na básotilku?
(Úryvok z knihy Astrid Lindgrenovej Pipi Dlhá Pančucha, prel. Jaroslav Kaňa)
Foto: Cinetext
Školská dochádzka je povinná a záškoláctvo sa nikomu neprepečie. Výnimkou je jediné dieťa na svete. Pipi. Tá malá pehavá potvora s ryšavými vrkočmi má už deväť rokov a jednoducho si povie, že škola nie je nič pre ňu. Skúšala to, ale márne – v škole sa treba správať podľa predpisov, a to sa jej napriek veľkej snahe nedarí. Kresliť sa tam dá na lavici iba na malom papieri, kam sa zmestí akurát tak ucho jej koňa, sedem plus päť sa z nepochopiteľných dôvodov rovná tomu istému číslu ako osem plus štyri. Keď k tomu pripočítame písmenká s obrázkami, ihly, mušky, okuliarniky, jabĺčka a hlavne šalamúnsku básotilku (rozumej násobilku), ide z toho prasknúť hlava. V tej má však Pipi iné poklady, a tie sa v kombinácii s dobrou povahou a veľkým srdcom vyrovnajú aj vedomostiam z encyklopédií.
Kôň Alfréd unesie Tomiho aj Aniku, a Pipi koňa aj s nimi. Foto - Svenks AB
Hókus-pókus piluli
Pipi Dlhá pančucha má kopec fantázie, zmysel pre vtip, no má aj súcit a schopnosť pomáhať, je odvážna a rozhodná. K tomu má navyše plný kufor zlatých dukátov a obrovskú fyzickú silu. Podčiarknuté a zrátané, je idolom svojich rovesníkov, filantropka, zabávačka, záchrankyňa a najlepšia priateľka. Hoci býva sama, iba s mrňavou opičkou menom Pán Galán a koňom Alfrédom, vie sa o seba perfektne postarať. V istej chvíli jej totiž v živote nič iné nezostávalo – mama vyletela ako anjel do neba a otec námorník stroskotal na ďalekom ostrove. Pipi sa teda nasťahovala do maličkého mestečka, kde uprostred zarastenej záhrady, plnej zanedbaných ovocných stromov, stojí jej Vila Vilôčka. Jeden z tých stromov je zázračný – v jeho bútľavine sa dá krásne skrývať a nachádzať darčeky, košatá koruna je hotový salón, kde pani domu môže slušným susedom, Tomimu a Anike, podávať kávu a koláčiky. U Pipi môžu kamaráti kuť dobrodružné plány, jazdiť na koni, jesť kilá cukríkov, nachádzať neznáme špunky, naháňať policajtov, unikať sociálnym úradom a vymýšľať hry, ktoré im zaistia dlhý čas vo svete detí. A hlavne si s Pipi môžu užiť slobody a pocestovať loďou na ďaleký ostrov, kde sa dá bez obáv kúpať so žralokmi, jesť rovno zo stromu kokosové orechy a banány, ponárať sa v krásnych zálivoch a zbierať vzácne perly. Hókus-pókus piluli, nechceme byť dospulí!
