Keď si mal pred desiatimi rokmi vybrať jednu z nadhodených tém na diplomovku, voľba padla na tvorbu jedného z najvýznamnejších slovenských architektov Vladimíra Dedečka.
„Uvedomil som si, že jeho stavby sú veľmi známe a provokatívne. Aj v prvých rokoch 21. storočia boli stále niektorými vnímané ako jazvy na tvári mesta a ako negatívne príklady architektúry,“ hovorí Szalay. Priznáva však, že v tom čase nebol ani on veľmi presvedčený o ich kvalitách.
S Dedečkom sa začal stretávať a postupne prešiel celým jeho dielom – od prvých prác po posledné, až sa napokon stalo to, čo sa mnohým aj dnes bude zdať nepochopiteľné. Tie stavby sa mu začali páčiť. Ba čo viac, keď prišlo na otázku, ktorá stavba je jeho najobľúbenejšou, odpoveď namierila na prístavbu Slovenskej národnej galérie, ktorá dráždi pohľady z oboch brehov Dunaja.
„Vyrastal som v Bratislave a dlho pred tým, než som sa začal zaoberať umením a architektúrou, som tú stavbu bral negatívne. Mal som pocit, že je jedna z najhorších, že poškodila nábrežie. Ale postupným bádaním a spoznávaním toho, čo sa dialo vo svete, sa mi otvorili oči a spoznal som jej krásu, ktorá je väčšine ľudí pri letmom pohľade ukrytá.“
Keby sme žili v otvorenom svete, projekt Vladimíra Dedečka by bol v tých najväčších svetových časopisoch. Nestalo sa to. A stavba ani nebola dokončená presne podľa jeho predstáv.
Povedal len slovo
Fakt je, že nejde o architektúru, ktorá by vás ohúrila na prvý pohľad. Ale o také Peter Szalay ani veľmi nestojí.
- 70. roky 20. storočia
- Bratislava
„Mám radšej stavby, ktoré treba skúmať, ku ktorým treba zísť hlbšie. Na tejto si na prvý raz všimnete akurát jej monumentalitu, obrovskú hmotu, ktorú vidno aj z petržalského brehu a ktorá vytŕča do ulice. No keď ju začnete sledovať pozornejšie, všimnete si napríklad materiál – hliníkový obklad, ktorý ešte zvýrazňuje dynamiku jej dlhých línií. Dedeček ho tam nechcel, vlastne s ním vôbec nerátal, to okolnosti ho doviedli k takémuto riešeniu. V konečnom dôsledku sa však nedá povedať, že by tým stavba strácala na hodnote – naopak – ukazuje nám to obdobie, v ktorom vznikala. Príbeh architektúry je vždy napínavý a iba málokedy sa naozaj podarí dokončiť pôvodný návrh,“ hovorí Szalay.
Presne to platí i v prípade dostavby SNG. Nielenže neboli použité materiály, ktoré mal Dedeček v pláne, zasiahlo sa i do celkového konceptu. „Pôvodný plán rátal so zbúraním domov zo 40. rokov, ktoré dodnes stoja medzi galériou a hotelom Devín. Tam mal byť hlavný vstup, v ktorom by sa stretávala moderná stavba, administratívna a historická budova Vodných kasární. Domy sa však nezbúrali a utrpel tým celý návrh. Dedeček sa nemohol naplno vyjadriť. Povedal jedno slovo, ale celá veta neodznela,“ hovorí Szalay.
Pôvodný model Prístavby SNG, ktorý rátal so zbúraním bytových domov, ktoré dodnes susedia s galériou. V tom mieste mal byť hlavný vstup. Plán rátal i s depozitom a strešnou galériou pre rozmerné objekty a sochy.
Premostenie bolo z bezpečnostných dôvodov zatvorené ešte v roku 1991. Projekt rekonštrukcie majú na starosti architekti Pavol Paňák a Martin Kusý.
Jeden z najlepších
História prístavby SNG však siaha ešte ďalej. Pôvodne totiž Dedeček vyhral súťaž začiatkom 60. rokov s oveľa tradičnejšie pôsobiacou stavbou, ktorá formálne nadväzovala na susediaci hotel. Komisia ho však vyzvala, aby urobil čosi modernejšie. Chceli, aby ukázal historickú budovu vo dvore, no nezatienil popri tom nádvorie. „Dedeček sa dostal pred náročnú úlohu a zvládol ju veľmi moderným spôsobom. Keď sa pozrieme, čo sa v tom období dialo vo svete, jeho návrh bol veľmi aktuálny. Keby sme vtedy žili v otvorenom svete, tak by sa dostal na stránky najväčších svetových časopisov. To sa však nestalo.“
Dnes je Peter Szalay presvedčený, že vonkajšia monumentálna forma nábrežie nenarúša. „Nevytŕča až tak, ako dnes vytŕča napríklad veža Auparku alebo Riverpark. Je súčasťou nábrežia napriek tomu, že je iná, lebo pochádza z inej éry.“
Nielen exteriér, ale najmä interiér je to, čo je na premostení výnimočné. „Dedeček dokázal vytvoriť rôznorodý priestor v jednom veľkom, vedel dostať slnko dovnútra spôsobom, ktorý sa podľa mňa vyrovná aj historickým architektúram kostolov, ktoré tiež dokázali výborne pracovať so svetlom a monumentalitou,“ hovorí Szalay. Navyše, pri Dedečkových stavbách je zreteľný autorov rukopis. „V architektúre to nie je také časté ako v maľbe či soche, vyjadrenie architekta podmieňuje funkcia stavby. Dedeček však patrí k tým zopár architektom, ktorých stavby skrátka spoznáte, keď pred nimi stojíte,“ vysvetľuje Szalay.
Všetky zásahy a zmeny, ktoré utrpel pôvodný návrh dostavby SNG vraj Dedečka veľmi trápili. Na mnohé veci nemal dosah. Tam, kde je dnes spomínaný hliníkový obklad, mal byť pôvodne kameň z Francúzska, bol však drahý, a preto začali budovu obkladať sklomozaikou. Robili to v zime a ponáhľali sa, lebo všetko malo byť hotové do osláv Víťazného februára. Mozaika začala opadávať, a preto ju nahradilo najrýchlejšie riešenie – hliníkový obklad. „Dedeček bol nešťastný, že do toho išiel, no myslím, že v konečnom dôsledku bol rád, že mal túto možnosť. Keď ten projekt opisuje, sám vraví, že to bol predsa jeho najlepší. Len škoda, že to tak dopadlo,“ hovorí Szalay.
Dnes je prístavba SNG v havarijnom stave. Je prázdna a zatvorená, roky čakajúca na rekonštrukciu, ktorá by sa mala začať už onedlho.
