Divadlo Aréna sa vyjadrilo k Povstaniu bez pátosu a divadelne zaujímavo.
Ak oslovíte siedmich autorov, aby vám napísali krátke útvary na spoločnú tému, koledujete si o dramaturgické peklo. Texty, ktoré vzniknú spontánne bez pevnej štruktúry, sa celkom určite nedajú skombinovať len tak ľahko.
Ak v poslednom čase vzniká viacero podobných projektov - či už Desatoro v SND, alebo pripravovaný projekt o Európskej únii s názvom Ódy či frašky – je to preto, že synergia viacerých autorov prináša aj nečakané bonusy.
Inak to nie je ani pri najnovšej premiére v divadle Aréna Povstanie, ktorú toto divadlo prinieslo hrdinsky v čase, keď je ešte väčšina divadiel na prázdninách.
Za to, že výsledok pôsobí ako jedna inscenácia, môžeme poďakovať predovšetkým jasnému výtvarnému a ideovému konceptu režisérky Slávy Daubnerovej, ktorá z rôznorodých typov textov vytvorila na hudbu Mateja Gyarfáša pôsobivú audiovizuálnu kompozíciu. S filmovými záznamami pracovala technicky i obsahovo vtipne, na celej inscenácii cítime aj jasný choreografický rukopis Stanislavy Vlčekovej, ktorá s režisérkou už spolupracovala na Doskami ocenenej inscenácii Untitled.
Radikálne škrty
Daubnerová v sebe nezaprela ani performerku. Raz je sochou na vrchole pamätníka, vzápätí si zaväzuje červenú šatku, aby pripomenula Mudrochovu Partizánku na stráži pod Rozsutcom.
Dramaturgia si zaslúži pochvalu za to, že našla odvahu prijať radikálne škrty. Jeden text sa nedostal do výberu vôbec, iné len vo veľmi obmedzenej podobe. Divadlo v bulletine publikovalo všetky, takže sa divákovi dostávajú do rúk aspoň v literárnej podobe.
Recenzia / Divadlo
Divadlo Aréna: Povstanie
Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková. Choreografia: Stanislava Vlčeková. Kostýmy: Martin Kotúček. Hudba: Matej Gyarfáš. Postprodukcia videí: Lukáš Kodoň. Inscenačná spolupráca: Martin Čičvák
Réžia: Sláva Daubnerová
Hrajú: Sláva Daubnerová, Mariana Mackurová, Mária Šamajová, Peter Brajerčík, Martin Hronský, Marián Prevendarčík, Vladimír Sadílek, Tomáš Vravník, Vladimír Zboroň a Jakub Ďurkáč
Premiéra: 28. augusta
Samozrejme, nič neprichádza bez dane. Z úvodnej scény tehotnej ženy si len ťažko môžeme domyslieť zvyšok príbehu, s ktorým prišla napríklad Eva Maliti-Fraňová. Ako sa však ukázalo na nie veľmi šťastnej záverečnej pasáži Rudolfovo číslo z pera Pavla Kohouta, do poetickej vízie režisérky realisticky napísané situácie nie veľmi zapadali, čo prirodzene neznamená, že samy osebe neprinášajú kvalitu. Lepšie sa režisérke pracovalo s poetickým jazykom Petra Lomnického.
Tvorcovia pristúpili s iróniou k textu Michala Hvoreckého, ktorý Peter Brajerčík s hereckým nadhľadom zbavil akejkoľvek tézovitosti. Menej autorského aj hereckého afektu by pomohlo inak zaujímavej časti, pod ktorou je podpísaný Martin Čičvák. Celkovo však bolo herectvo typologicky zaujímavých osobností nenásilné, presné, adekvátne.
Najdojímavejšie pôsobila časť, v ktorej Sláva Daubnerová autorsky vychádzala zo skutočných spomienok partizánok. Až bolo ľúto, že sa inscenácia tak skoro prehupla do päťdesiatych rokov a že sme nedostali aj viac autentických príbehov z bojov.
Spovedanie súdružky
Výrazným spôsobom sa na výsledku podpísala funkčná scéna Juraja Kuchárka. Jednotlivé príbehy sa odohrávajú v monumente inšpirovanom vzhľadom prievidzského pamätníka. Takého rozhodnutie bolo správne aj z dramaturgického hľadiska, hlavnou témou inscenácie bol totiž ideologicky zneužitý odkaz SNP. Martin Kotuček opäť prispel vynikajúcimi kostýmami. Scéna, v ktorej akási porota funkcionárov s hlavami zastrčenými do pamätných vencov spovedá súdružku, ako pomáhala partizánom, stojí za veľa.
Povstanie nie je politickým gýčom ani nudným prejavom povinnej úcty. Inscenácia by si zaslúžila, aby ju videli nielen hostia oficiálnej premiéry.
