Antológia ostravskej poézie a poézie o Ostrave, ako prezrádza podtitul uhľovočiernej knihy Briketa (Větrné mlýny), mapuje tamojšiu scénu od roku 1894 po dnešok.
Často je to poézia banícka alebo len slovná stopa úzko spätá s hlavným plánom obživy v rázovitom prostredí, uhranutom uhlím a krčmovou filozofiou prežitia. Často sú to skôr záznamy s tvrdou a drsnou melódiou, ale aj unikátne texty vydolované spod zeme „rozľahlého kraja vyvráteného jediným storočím z koreňa a úplne zmeneného po stránke sociálnej, mravnej a národnostnej“.
Je sympatické, že vedľa Skácela či Nohavicu tu dostal rovnaký priestor napríklad baník Felix Uher, ktorý viac ako pred storočím vydal svedectvo o prenikaní Slezských písní Petra Bezruča do ostravských ťažobných a baníckych kolónií: „Haviři na taku knižku, jak su Slezske pisně, čekali jak slepa kura na zrno.“
Od ľahkoslovných riekaniek (Milan Krupa: To pivo! / Zase jsem se opil tím pivem / To pivo / je mým topivem) sa dostávame až po niekoľkostranové clivé balady. Kniha je prehliadkou žánrovej mnohorakosti a bohatstva hovorového jazyka. A nielen v zhromaždených veršoch jej zostavovateľ a editor Ivan Motýl objavuje poéziu úzko spojenú s baníckym regiónom.
Nachádza ju aj v novinových správach o nešťastiach, v lekárskych konštatovaniach a policajných zvodkách, v archíve lyžiarskeho klubu i v pohrebnom prejave, či v prepisoch nahrávok, zachytávajúcich drsnú, a predsa čímsi poetickú hulvátsku sprostoreč z nonstopu na Nádražní třídě.
Z doslovu, ktorým Ivan Motýl zavŕšil svoje časozberné dielo, sa dočítame, že „ostravská poézia i poézia o Ostrave je od svojho počiatku krstená krvou, uhlím a rozžeravenou oceľou, potokmi sĺz, ale aj radosťou z výplaty...“
Priestor, ktorý dostali autori v tejto päťstostranovej antológii, je neveľký. Zapĺňa ho pri každom z nich stručný životopis s niekoľkými ťažiskovými dátami, citátom a kratučkou charakteristikou, a na protiľahlej strane je jedna báseň. Len kľúčoví autori sú tu viackrát, ale zakaždým s „novým“ životopisom.
Na časovej osi sa to tu, samozrejme, v istom období hemžilo Bezručovými epigónmi, neskôr socialistickými realistami a častuškármi. V neposlednom rade načerpať inšpiráciu do oceľového srdca republiky chodili významní českí i slovenskí spisovatelia, niektorí z presvedčenia, iní vari aj vypšikaní či priamo vyslaní spisovateľskými zväzmi. Z pohľadu súčasnosti, samozrejme, ich množstvom statusov rýchlo prevalcujú facebookoví básnici, ale tých asi oveľa lepšie zhodnotíme v roku 2114.
Antológia autorov nekádruje, a predsa nekompromisne dokladá ich význam. Takisto sprehľadňuje aj tunajšie literárne časopisy, periodickú i neperiodickú tlač, festivaly a s veľkým odstupom ponúka neskreslenú atmosféru napáchnutú prostredím. Všetko vidíme vďaka knihe zreteľne ako jasnú hviezdu nad akiste nielen čiernym storočím Ostravy.
