Antológia nie je povinnou jazdou o spoznávaní blízkeho suseda.
Mariusz Szczygiel hneď v úvode knihy 20 let nového Polska (Premedia 2014) vyjadril ideál dobrej reportáže lakonicky: „Je to spojenie faktov a krásy. Je to pravda, najčastejšie vyrozprávaná podľa literárnych pravidiel.“ V poľskej žurnalistike má reportáž s literárnou ambíciou miesto rezervované dávnejšie. Władysław Stanisław Reymont už v roku 1895 v reportáži prejavil talent budúceho nositeľa Nobelovej ceny. S vlastnými reportážami prišli i ďalší vychýrení poľskí spisovatelia.
Skvelé plody tradície
Tradícia priniesla skvelé plody: texty o posttotalitnom Poľsku sú silné, literárne a čitateľsky atraktívne. Tu nejde o „povinnú jazdu“ pri spoznávaní blízkeho suseda, ktorý je stále v mnohých ohľadoch nepoznaný, alebo súčasť nudného programu kultúrnej výmeny.
Novinári budú antológiu čítať s rozpornými pocitmi. Potešia sa a súčasne pocítia nepríjemnú chuť menejcennosti a smútku z nedosiahnuteľného ideálu. Zaslúžia si kúsok pochopenia. Poľským kolegom (okrem spomínanej tradície) asi pomáha spoločnosť, v ktorej sa pohybujú. Je živá, priam bublajúca, napriek všeobecne rozšírenému pocitu aj rôznorodá, rozvrstvená a schopná kedykoľvek vyprodukovať nové prekvapenia (a s nimi silné témy). Zabudnite na Poľsko patetické, jednoliate a tradičné, výlučne katolícke a veľkolepé v schopnosti znášať svoj historický údel.
Transformácia má svoje príbehy. Autori týchto reportáží ignorujú ideológie. Sú blízko obetí nových poriadkov a držia sa hlavnej reportérskej zásady: byť reportérom znamená pochopiť. Nehodnotiť, nekopať, nechváliť, nesúdiť, ale pochopiť.
Poľsko rozširuje svoje „okraje“. Vzniká rozsiahla zóna neúspechu a vylúčenia. Pravidelne do nej docestujú tí, ktorí sa nechávajú zdierať v britskom Tescu. Krakovskí mládenci sa napchávajú steroidmi pre vymodelované svaly a dievčatá v inzerátoch pátrajú po možnosti pokútneho potratu. Do tejto zóny sa postupne presťahuje i homosexuálny kňaz infikovaný vírusom HIV, ktorého neuveriteľne sugestívna „kázeň“ v závere knihy je obžalobou malomeštiactva.
Antické stĺpy a kozub
Neúspech a zlyhanie jedných je predpokladom úspechu druhých. Mladí lovia trendy v poznanských kluboch, kreatívci vyberajú témy a určujú, čo je out, brand a oldschool. Poľský vidiek je prehustený novou výstavbou. Najlepšie je postaviť do vchodu antické stĺpy a nezabudnúť na kozub v obývačke...
Nezvýšilo veľa miesta (alebo žiadne?) na iné farby. Zostali len kruté reportáže o obetiach a tragikomické portréty domnelých víťazov. Život v Poľsku hádam nie je iba tento antagonizmus. Taká je však daň novinárskych textov. Najväčším zabijakom príťažlivej reportáže je nuda bez konfliktu a obyčajnosť.
Dvadsať rokov nového Poľska ukazuje dramatický rozmer života (individuálneho i spoločenského). Poľskí novinári na túto dramatickosť upozornili bez bulvárneho preháňania či románových fikcií. „Napísali“ obraz svojej vlasti. Súčasne však poslúžili schopnosti človeka reflektovať univerzálnu skúsenosť nevyspytateľnosti života a nášho miesta v ňom.
