Knižný piatok
Rybákov Zápisník, z ktorého vychádza jeho unikátna kniha Človek v reči, je akýmsi diárom so zápismi o udalostiach v literatúre, jazyku a reči.
Július Rybák (1933) je verejnosti takmer neznámy, a pritom je to jedna z najoslňujúcejších osobností súčasného intelektuálneho priestoru. Profesijne sa venoval jazykovede, umelecky prekladom z ruštiny a mysliteľsky témam jazyka, vnútornej integrite, estetike vo zviazanosti s etikou.
Stal sa apoštolom Pavla Straussa ako editor časti jeho pozostalosti a Michaila Prišvina, ktorého celoživotne prekladá: „Upísal som zvyšok života tomu, že budem ,hnať vodu na prišvinovský mlyn’.“
Jeho vlastné mysliteľské dielo vychádza pod názvom Človek v reči v malom a pomerne neznámom gelnickom vydavateľstve G-Ateliér. Kniha, ktorá je rovnako decentná ako elegantná (dizajn Ladislava Tkáčika) zhromažďuje fragmenty zo Zápisníka, ktorý si autor píše už vyše štyridsať rokov.
Výborné slovo ponadísť
Nie je to denník v konvenčnom zmysle slova, súpis udalostí, stretnutí, odškrtnutých povinností. Je to skôr diár 
duchovného zrenia, zápis o udalostiach v literatúre, jazyku, reči.
Hoci má kniha vnútornú štruktúru a okruhy tém, dá sa otvoriť na ľubovoľnom mieste a prečítať 4, 5, x riadkov. Niekedy sú to citáty spriaznených autorov, na inom mieste komentáre, polemiky, súhlasy i odpory, inde zas presne zachytený detail z prírody, postreh o ľudskej komunite, vychutnávanie slov...
V prítomnej knihe ich nachádzame stovky, ktoré autor nasvietil, započúval sa do ich akustiky a užasol nad logikou ich vytvorenia: „Ponadísť – výborné slovo! Má ho Slovník slovenského jazyka?“
Keď sa vyjadrí o vtáčikovi, ktorý pripomína vrabca, že „vrabec je to teda nie“, nie je to iba pôvabná archaická formulácia, ale aj jediný možný spôsob, ako slovesne zachytiť prítomnú chvíľu a pretaviť ju do presnej formulácie.
V oddiele Keď prehovorí ľud... sa pozorný čitateľ mení na diskrétneho, o to však zaujatejšieho poslucháča. V krátkych epizódach autenticky zachytáva reč ľudí z vlakov, reštaurácií, pošty...
Cítiť sa osobnosťou
V kapitolke Ticho dozrievania dospieva od „hrmotnej vravy k zmysluplnému mlčaniu“ a od ticha k melódii.
Rybákov postoj k životnej matérii je láskavý, čo nevylučuje jeho vyhranené stanoviská a ostrý dištanc od toho, s čím nesúhlasí. Napriek svojim vyhraneným postojom nie je Rybák ani moralizátor, ani kazateľ. Nevyhlasuje sa za proroka, aj keď má schopnosť vizionársky dovidieť za roh tohto času: „Ako je možné, že nikto neprišiel na to, že budúci rozvoj tvorivých schopností človeka bude znamenať aj rozvoj tvorivých potencií slova?“
Hovorí: „Som z toho druhu ľudí, ktorí sa len vtedy cítia osobnosťami, keď môžu každý deň stvoriť sami seba ako osobnosť.“ Na jednom mieste sa zaoberá navonok malicherným a nepodstatným problémom: aký je rozdiel medzi slovami skryť sa a ukryť sa. Je nádejné, že máme ešte stále uprostred seba ľudí, ktorí sú citliví na takéto nuansy.
