Zo základných umeleckých škôl vyjde každý rok 18-tisíc absolventov, ale výnimočných je len zopár jednotlivcov.
Ferdik, poď pocvičiť! Nemôžeš predsa vyjsť na javisko a povedať – milí diváci, povedali mi doma aj v škole, že mám talent, ale ja vám nič nezahrám, lebo som to nenacvičil.
Dvanásťročný huslista Ferdo Slezák si túto motivačnú formulku vypočul od mamy veľakrát. Takto ho zakaždým presviedčala, aby si dal doma aspoň polhodinku tréningu, a vraj to pomáhalo.
Mal šesť, keď začal chodiť do Základnej umeleckej školy Miloša Ruppeldta v Bratislave.
Prvé dva roky ho hra nebavila. „To som sa učil len správne držať husle a sláčik. Neznášal som vybrnkávať kohútika jarabého. Toto sa mi cvičiť rozhodne nechcelo,“ hovorí.
Každodenná polemika
Nebyť dobrého učiteľa hudby, z detského talentu nič nie je. Stojí za všetkým úsilím, motivuje žiaka aj rodiča, a keď raz zacíti potenciál, je ochotný trénovať s malým talentom hodiny, dni, týždne na úkor svojho voľného času.
Musí však byť zapálený pre vec a stále nachádzať v hudbe radosť, ktorú je schopný odovzdať ďalej.
Známy americký publicista Malcom Gladwell nedávno v knihe Výnimoční prišiel s teóriou, že človek sa stane géniom v ľubovoľnej oblasti vrátane hudby, až keď má za sebou desaťtisíc hodín tréningu.
Zaujímavú debatu o podiele talentu a driny teda vychýlil v prospech tvrdej práce.
No časopis Psychological Science nedávno publikoval prieskum švédskeho Karolinska Institute, podľa ktorého je to naopak.
Porovnávaním hudobných zručností a množstva tréningu u vyše tisícok jednovaječných dvojčiat a takmer dvoch tisícok dvojvaječných inštitút prišiel na to, že tréning bez patričných génov z nikoho génia nespraví.
„To neznamená, že cvičenia nemajú žiadny zmysel. Hra na nástroji je fyzická schopnosť a trvá dlho zvládnuť ju. A hoci to ani experiment nemohol presne odmerať, je zrejmé, že len ľudia so značnými muzikálnymi danosťami môžu dúfať, že to zvládnu na majstrovskej úrovni,“ komentoval prieskum The Economist.
Väčšina učiteľov hudby rieši túto polemiku každý deň v praxi. Bez ohľadu na výskumy jednoznačne hovoria: ‚Talent je síce prvoradý, ale zvyšok, možno až osemdesiat percent úspechu, je tvrdý tréning. Dráha budúceho hudobníka je o dennodennej práci, o súznení pováh učiteľa a žiaka, o schopnosti počúvať a pôsobiť jeden na druhého.‘
Učivo zvládne päťkrát rýchlejšie
Niekedy to môže byť s hudobným talentom naozaj ošemetné. Dieťa sa môže veľmi dobre naštartovať, rýchlo postupovať a za krátky čas urobiť veľké pokroky.
V istom veku sa však zatne, príde puberta a tam, kde ste si mysleli, že to klape, je zrazu s kvalitnou prácou koniec.
Niekedy naopak postupujú deti po schodíkoch len priemerne, ale systematicky, dotiahnu to až na vyššie štúdium, kde ich to naozaj chytí, začnú cvičiť aj osem hodín denne a prepracujú sa na profesionálnu úroveň.
„Dostávame do rúk malé deti a v procese učenia sa nedá určiť, kto bude hviezdou,“ hovorí Daniela Bogaczová, hudobná pedagogička, učiteľka hry na husliach na ZUŠ Miloša Ruppeldta v Bratislave.
„No keď sa spojí vrodený talent so zmyslom pre pracovitosť, prejaví sa to na osobitosti žiaka. Napríklad dostane úlohu a príde na hodinu po všetkých stránkach dobre pripravený. Učivo zvládne aj päťkrát rýchlejšie než iní. Kým priemerní žiaci naštudujú dve-tri etudy za pol roka, on aj dvanásť.“
Pod vedením Daniely Bogaczovej hrá na husliach aj Ferdo Slezák. Chvíľu mu trvalo, kým zistil,
že ho naozaj začínajú baviť. Prsty ho začali viac poslúchať asi tak v treťom ročníku.
Foto SME - GABRIEL KUCHTA
Nevyhodia nikoho
Hudobný sluch sa prekontroluje pri zápise, ak s ním má dieťa problém, dostane na prijímacích skúškach béčko, ale škola ho prijme.
Zušky potrebujú žiakov hlavne do pätnásť rokov, dostávajú na nich štátne dotácie, na rozdiel od dospelých študentov, ktorých prijmú iba v prípade nedostatočného počtu detí.
„Nikdy som žiadnemu rodičovi nepovedala, že to nemá význam. Aj keď je dieťa slabšie a má isté problémy s fyziognómiou, treba sa mu venovať. Postupuje pomalším tempom, hrá menej na koncertoch, ale ak z neho aj nebude dobrý hráč, môžeme si v ňom vychovať dobré obecenstvo. Na základnej škole sa väčšinou z hudobnej náuky veľa nenaučí. A pritom človek s hudobným vzdelaním vie inak vnímať nielen muziku, ale aj život,“ podotýka Bogaczová.
To je pekné, to tam nechajme
Záleží aj na kvalite nástroja. Ak vidíme, že dieťa napreduje, treba mu dopriať nástroj s krajším zvukom a širšou dynamickou škálou.
To sú však už značné finančné sumy. Dieťa si taký nástroj musí „zaslúžiť“. Keď je slabé, len dobrý nástroj mu nepomôže.
Daniela Bogaczová spolu s manželom, profesionálnym huslistom odmalička viedli spolu k hudbe aj svoje štyri deti. V hudobníckych rodinách je to akosi automatické, navyše hudobne vzdelaní rodičia skôr odhadnú u svojich detí vlohy tohto druhu.
„Našou úlohou je deti neodradiť, stále ich lákať k muzike, aby v nej mali prehľad,“ hovorí. Talent podľa nej môže spočívať v zdedených génoch, ale rozvinúť sa môže až súhrou mnohých ďalších vecí.
Občas ju v praxi talentované deti dokážu prekvapiť, no ani nie tým, že napredujú rýchlejšie, skôr v osobitom spôsobe prejavu.
„Zrazu akoby u nich vyskočil iný cit v hranej melódii, dajú do hudby zo seba čosi také, čo neočakávate. Vtedy si poviem - to je pekné, to tam nechajme.“
Nech si zapne rádio
Hodiny príprav z roka na rok narastajú. Zo začiatku stačí malému hráčovi polhodina, neskôr sa nároky stupňujú. Intenzitu tréningu zvyšujú predovšetkým skúšky, prehrávky a súťaže.
Súťaž je pre žiaka veľkou motiváciou, ak v nej dosiahne úspech, má oveľa väčšiu chuť pokračovať ďalej.
„Ja sama vítam možnosť hrávať v komornom zoskupení alebo na našich školských verejných koncertoch,“ vraví pedagogička. „Posilňuje ma to a vyskúšam si aj nervy žiakov. Nemyslite si, že nemám trému!“
Pod jej vedením hrá na husliach aj Ferdo Slezák. Chvíľu mu trvalo, kým zistil, že ho naozaj začínajú baviť.
Prsty ho začali viac poslúchať asi tak v treťom ročníku, vtedy začal interpretovať aj zaujímavejšie skladby. Dnes patrí medzi najväčšie detské hudobné talenty, je víťazom viacerých celoslovenských aj medzinárodných súťaží a dostal už pozvanie aj na majstrovské kurzy u svetovo uznávaných interpretov.
Mama ho síce stále musí trošku sledovať, ale už mu nemá veľmi ako poradiť.
„Zvykol som si, že ma kontroluje, ale nemám rád, keď sa na mňa počas cvičenia sústreďuje. Vždy jej poviem, nech si radšej zapne rádio. Nechcem byť pri tréningu príliš počúvaný,“ konštatuje.
Babičkine slová
Ferdova mama má v hudobnom vzdelaní jasno: deťom treba dať na výber rôzne aktivity a krúžky a ukáže sa, k čomu inklinujú.
Je presvedčená, že do hudobnej sa nechodí preto, aby bol človek hneď virtuóz, ani preto, aby plnil túžby rodičov, ale jedno vie iste: je hriech nedať šancu, ktorá môže priniesť dieťaťu širší rozmer.
Do tuhého ide až po pár rokoch pravidelného cviku. „Myslím, že je veľa talentovaných detí, ale v istom veku musí prísť nejaký zlom, keď si dieťa povie: Chcem to robiť, baví ma to viac ako čokoľvek iné,“ hovorí.
Svojho syna si nevysnívala ako virtuóza, ktorý jej má plniť sny. Na druhej strane pamätá sa na slová jeho babičky: do hudobnej sa chodiť musí, aspoň si človek nepopletie Chopina so Schopenhauerom a kolofóniu s Kaliforniou. A bude vedieť, že na koncert sa nechodí ako na plaváreň alebo do kina.
Básničky o husľovej otrave
Dvadsaťročná študentka Marína Mrázková z Prahy bola trochu iný prípad. Kým prvá učiteľka jej v detstve nedávala veľké šance, druhá v nej neskôr objavila skrytý talent. Husle si vybrala sama ešte ako malá, chcela na ne hrať a basta.
„Moja mama na to bola hrdá. Vždy ma veľmi podporovala a pri cvičení počúvala,“ hovorí Marína.
Priznáva, že doteraz má obdobia, keď sa jej nechce cvičiť, ale naopak aj také, keď sa jej nechce robiť nič iné, len hrať.
„Často som sa hanbila nahlas priznať, že sa mi do toho nechce, a tak som písala básničky o tom, aké sú husle hrozné a otravné,“ spomína s úsmevom.
Umelecké gény zdedila po otcovi a aj dedovi zo Slovenska, k čomu sa hlási krásnou slovenčinou. Po jedenástich rokoch hry na husliach má pred sebou štúdium etnológie a sen ísť študovať na konzervatórium.
Srdce plné hudby jej ešte viac otvoril priateľ huslista, s ktorým vraj celé minulé leto hrávali spolu na ulici. Našetrili si tak na cestu do zahraničia, kde si hraním zarábali.
„Bolo to úžasné, on mi ukázal hudbu a husľovú hru úplne z iného pohľadu. Dovtedy som vždy hrala len klasiku, on hrá aj džez, folklór a tak. Často si berieme husle do parku a na zábavy a hrávame a spievame všetko možné. Hra na nástroji mi dáva všetko – pokoj, radosť, smútok, odpočinok, nervozitu, trému, kamarátov aj iný rozmer vo vzťahu.“
"Priateľ mi ukázal, že husle patria nielen do koncertnej sály, ale aj do ulíc, parkov a, samozrejme,
na rodinné zábavy," hovorí tanečnica a nadaná hráčka na husle Marína Mrázková.
Smer zahraničie
Základné umelecké školstvo na Slovensku viacerí považujú za pozostatok socializmu, jedným dychom však treba povedať – vďakabohu, že sú.
Ich počet z roka na rok rastie. To však nemusí automaticky znamenať nárast kvality výučby. Tá stojí na jej dobrých podmienkach a na prístupe jednotlivých pedagógov.
Úrovne sú rôzne. Štátne zušky spadajú pod samosprávy obcí a tvoria zhruba dve tretiny z celkového počtu, vlani ich bolo 317.
Zhruba tretinu tvoria súkromné zušky a len malé percento ich zriaďuje cirkev. Minulý rok mali vyše 18-tisíc absolventov.
Napriek tomu je problém nájsť na Slovensku dospelých vyštudovaných hudobníkov, ktorí by spĺňali podmienky na účinkovanie v našich najväčších orchestroch. Kvalitní hráči väčšinou odchádzajú do zahraničia.
„Aby mal mladý hudobník perspektívu a mohol rásť, všetko musí klapnúť. Myslím si, že systém školstva u nás nie je tak nastavený, aby sa talenty výrazne rozvíjali. Hudobné školstvo je dosť chaotické, málo sa dá očakávať, že vyprodukuje špičkových umelcov. To musí odísť Dalibor Karvai do Rakúska a rodičia sa musia obetovať. Samotné prostredie tomu u nás veľmi nenahráva, nehovoriac o finančne podhodnotených pedagógoch, ktorých drží pri práci často hlavne osobné nadšenie,“ myslí si hudobník a skladateľ Ľubo Burgr.
S každým to má význam
Daniela Bogaczová má v triede veľa žiakov, s ktorými sa dobre spolupracuje, no často sú v škole vyťažení, nemajú veľa času cvičiť. Príliš ich do toho nútiť, to sa nevypláca.
„Dôležitejšie je, aby pretrvávala radosť z hry. Snažím sa byť veselá, všetko im s optimizmom dovysvetľovať, sprevádzať ich vlastnou hrou, zabezpečiť komorné účinkovanie v spoločnosti rovesníkov,“ hovorí.
Veľkou motiváciou sú pre deti väčšie koncerty – v Klariskách, Mirbachovom, Pállfyho paláci alebo na Hrade.
Do výberu sa však dostanú len tí lepší. Našťastie, deti majú časom aj ďalšie možnosti kolektívneho hrania – môžu hrať v školskom orchestri, spievať v zbore, pribrať si ďalší nástroj, hoci aj celkom iného charakteru, založiť si vlastnú kapelu.
„Keď vidíte, že dieťa z vlastného presvedčenia stále ostáva pri hudbe, to je to najúžasnejšie, čo môže byť. To je výsledok dobrej práce predagóga.“
Kontakt s hviezdou
Faktom ostáva, že ani mimoriadne talentovaný človek nedokáže bez práce dosiahnuť veľké výsledky. Hudobník musí byť technicky vo forme, ktorú dosiahne jedine cvičením a hraním na hudobnom nástroji.
„Niekedy stačí jeden deň, počas ktorého umelec nemá možnosť cvičiť, a už cíti v rukách, že to nie je v poriadku a musí doháňať zameškané. Publikum si málokedy uvedomuje, že každému koncertnému vystúpeniu všetkých profesionálnych hudobníkov predchádzajú hodiny a hodiny prípravy,“ hovorí huslista a člen Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala Pavel Bogacz mladší.
Hudba by sa podľa neho mala prirodzene stať určitou životnou potrebou, vášňou každého študenta hudby.
„Musí byť schopný a hlavne ochotný obetovať jej väčšinu svojho voľného času, víkendy, sviatky. Inak sa nikdy nedokáže dostať na vysokú úroveň.“
Kontakt a práca so svetovým umelcom je niečo výnimočné pre každého študenta, hovorí
Pavel Bogacz, hustlista a koncertný majster Komorného orchestra Sinfonietta Bratislava
Pavel Bogacz mladší. Foto - Archív P.B.
Ešte počas štúdií v roku 2008 na Akadémii múzických umení v Prahe založil Komorný orchester Sinfonietta Bratislava ako prirodzenú iniciatívu koncertovať doma na Slovensku so svojimi kamarátmi.
„Keďže sme študovali rôzne po Európe, vždy v lete sme sa tešili na spoločné stretnutie a zakaždým sme si zorganizovali koncert, na ktorom sme si aj spolu zahrali.“
Postupne na svojich koncertoch začali dávať priestor aj mladým talentovaným žiakom hudby. Tí totiž málokedy dostanú príležitosť hrať sólovo so sprievodom orchestra.
Dnes organizuje už otvorené lekcie, ktoré vedú skutočné svetové osobnosti - husľoví virtuózi svetového významu.
„Je všeobecne známe, že jedným zo spôsobov učenia sa detí je aj napodobovanie. Kontakt a práca so svetovým umelcom je niečo mimoriadne, výnimočné pre každého študenta,“ hovorí.
Na Slovensku sa podobný projekt ešte nikdy predtým nekonal. V decembri minulého roka takto uskutočnili Majstrovský kurz s Julianom Rachlinom s fantastickými ohlasmi a kritikou.
Ďalší slávny husľový virtuóz Ilya Gringolts by na ich pozvanie mal prísť do Bratislavy už o mesiac.
Čo je talent?
Podľa klaviristu, skladateľa a lídra kapely Talent transport Vladislava „Slnka“ Šarišského.
Osobne tuším dva typy talentu: prvý sa javí ako paušálna výbava každého človeka. Nemá akútnu potrebu sa prejaviť.
V prípade, že človeka v akomkoľvek období života osloví, uľahčí mu cestu k umeleckému výsledku. To je prípad takzvaného hobby.
Talent možno nie je ničím iným ako nevysvetliteľnou nepodmienenosťou vôle zdokonaľovať sa v určitej disciplíne, ktorú zas definuje ‚nadanie‘ na konkrétnu činnosť.
Druhý typ talentu je oným kontaktom s nejasným mystičnom, ktorému veriaci človek povie ‚dar od Boha‘ a ateista často tiež, pretože stručnejšiu definíciu veda zatiaľ neobjavila.
Vlastnosťou tohto typu talentu je ohromná akútnosť potreby po sebasformulovaní. Dokáže odolávať aj turbulenciám, ktoré sú spôsobené nepochopením samotného posolstva zo strany ostatného sveta.
Šťastím v živote talentovaného adepta je stretnúť skutočného učiteľa s veľkým U.
