Kniha týždňa - Digitální demence
Kniha ponúka množstvo zaujímavých faktov o oblastiach, ktorým sa Spitzer ako neurológ a psychiater venuje
Väčšina z nás, ktorí sme sa narodili ešte pred vpádom digitálnych technológií a zažili sme časy bez internetu a telefónov, rozlišuje dva svety. Svet reálny a svet virtuálny.
Podľa aktuálneho prieskumu agentúry TNS súčasné deti a mladí ľudia už tieto dva svety nerozlišujú, jeden prestupuje druhý a virtuálny svet zastupuje ten reálny často bez toho, aby si to uvedomili.
Prieskum Millennials+, ktorý bol realizovaný na vzorke 1500 mladých vo veku od 12 - 26 rokov tak potvrdil to, čo je evidentné už pri letmom pohľade na skupinky detí kdekoľvek na ulici, pred školou či v autobuse.
Ak sa stretne skupina piatich mladých ľudí, minimálne traja z nich držia v ruke smartfóny a vedú dva-tri súbežné rozhovory s ďalšími, ktorí sú možno v tej chvíli na koncerte, v škole a v autobuse a zároveň niekde inde s inými pripojenými kamarátmi.
Počúvajú hudbu, postujú a lajkujú fotky vylepšené Instagramom, používajú rôzne utilitky, sťahujú referáty, tvoria, no nepozerajú sa jeden druhému do očí, pretože sa dívajú na displej a hladkajú svoje dotykové telefóny.
Pre našu generáciu je v tom kus neúcty, povrchnosti a nesústredenosti, pre nich životná nutnosť a samozrejmosť.
Deväťdesiatpäť percent mladých ľudí na Slovensku je na sociálnych sieťach a v priemere trávi na internete štyri hodiny denne.
Obyčajný strach otca
Kniha Digitální demence s podtitulom Jak připravujeme sami sebe a naše deti o rozum (Host 2014) neurológa Manfreda Spitzera (1958) o tomto fenoméne hovorí a nekompromisne ho odsudzuje.
Už podľa názvov štrnástich kapitol (Škola: CTRL+C a CTRL+V namísto čtení a psaní, Multitasking: Narušená pozornost apod.) je názor pána Spitzera na digitálne technológie jasný a žiadne prekvapenie sa nekoná, no napriek tomu kniha ponúka množstvo zaujímavých faktov o fungovaní mozgu, o procese učenia, pozornosti, sústredení, teda o oblastiach, ktorým sa Spitzer ako vyštudovaný neurológ a psychiater venuje.
Vo svojej viac ako tristostranovej práci sa opiera o veľké množstvo štúdií a o vlastné vedecké zistenia, no jeho presvedčenie vychádza predovšetkým z obyčajného strachu otca o zdravý mentálny vývoj detí, ktorým je kniha venovaná.
V neurovede dlho platila dogma, že nervové bunky sú úplne vyvinuté už pri narodení, žiadne nové sa netvoria a mozog prakticky už len odumiera. Presne to sme sa učili aj my a učenie s týmto vedomím bolo dosť demotivujúce.
Spitzer vychádza z nových poznatkov, ktoré hovoria, že mozog nie je statický a jeho jediným možným osudom nie je postupná degenerácia, ale naopak, mozog je večným staveniskom, ktoré sa neustále prispôsobuje meniacim sa požiadavkám.
Čím vyššie nároky na jeho kapacitu a výkonnosť sú kladené, tým viac sa prispôsobuje a nervové spoje – synapsy – rastú. Zároveň všetko, čo sa učíme, prežívame, cítime, nad čím premýšľame, zanecháva v našom mozgu pamäťové stopy, vďaka ktorým sme schopní sa vo svete zorientovať a efektívne konať.
Podstatné však je, akým spôsobom sa učíme, ako veľmi sa duševne namáhame, sústredíme a ako hlboko sa dokážeme vnárať.
Presila obrazovej a zvukovej vaty
Manfred Spitzer na mnohých príkladoch a experimentoch uveriteľne dokazuje, ako internet a nadmerné používanie digitálnej techniky narúša koncentráciu, pretože umožňuje multitasking, zbavuje nás nutnosti pamätať si, pretože všetko sa dá niekde uložiť a vygoogliť, oslabuje schopnosť vcítiť sa, pretože emócie sprostredkované cez smajlíky, displej a reproduktor sú výrazne oklieštené a spološtené.
Rýchlo sa striedajúce obrazy a zvuky vedú k poruchám pozornosti a nervozite už u najmenších detí a obrovské množstvo valiacich sa informácií všetkého druhu zase k povrchnosti.
Mozog jednoducho nie je schopný absorbovať a efektívne spracovať všetku tú obrazovú a zvukovú vatu.
Anonymita internetu a sociálnych sietí a hranie agresívnych počítačových hier zvádza zas na také druhy konania, na ktoré by si predtým ľudia netrúfli a ktoré siahajú od obyčajného predstierania, že sme iní – lepší, krajší, úspešnejší - ako v skutočnosti sme, až po kyberšikanu, agresívne slovné útoky alebo kopírovanie diplomových prác.
Kým Spitzer vidí príčinu v prehnanom používaní digitálnych technológií, český geológ a publicista Václav Cílek v prezamestnanej a často nekompletnej rodine, kde nie je čas na čítanie, učenie, spievanie riekaniek a obyčajné rozhovory. To všetko digitálne technlógie vedia veľmi jednoducho a zábavne napodobniť, nie však nahradiť.
Večne včerajší?
(úryvok)
„Však vy ste naprosto staromódny! Nechcete sa hneď vrátiť do jaskyne?“ opakovane mi odpovedajú moji kritici. Nie, to nechcem. Naopak: Ak si nedáme pozor a konečne neprestaneme systematicky ohlupovať budúcu generáciu, potom najneskôr ich deti budú žiť nie síce v jaskyni, ale rozhodne v menej priaznivých podmienkach.
Náš blahobyt a naša spoločnosť totiž do značnej miery závisia od toho, že mnohí z nás sú odborníci a niečo naozaj dobre vedia.
Nie som ani žiadny „nepriateľ médií“, ako sa opakovane tvrdí. Každý piatok o 22.45 beží v televízii môj program Duch a mozog, a keď si na pätnásť minút týždenne tento program doprajete, potom vám vlastnou rukou podpíšem, že to vášmu mozgu neuškodí. Tiež už vyše štvrť storočia takmer denne pracujem na počítači. Je od môjho života práve taký neoddeliteľný ako od života väčšiny ľudí.
Prečo milióny ľudí pracujú na počítači? Pretože počítač urýchľuje prácu tým, že nám uberá duševnej práce. Prečo jazdia ľudia autom? Pretože nám to urýchľuje pohyb, pričom znižuje jeho fyzickú namáhavosť. A tak ako každý deň pracujem na počítači, jazdím denne autom.
Hovorí sa, že nové médiá dnes patria ku každodennému životu, a preto si na ne detimusia zvykať.Tomu musím odporovať: nové médiá majú potenciálvyvolávať závislosť rovnako ako alkohol, nikotín a iné drogy.Závislosti od počítačov a internetu sa v našej krajine začali húfnevyskytovať a pre postihnutých majú ničivé dôsledky. Rovnako tak bysa mohlo tvrdiť: „Pivo a víno sú súčasťou našej spoločnosti a kultúry.Preto musíme už deti v škôlke viesť k tomu, aby sa s niminaučili vhodne zaobchádzať. Preto alkohol do škôlky patrí.“ Celéjedno priemyselné odvetvie by z toho malo radosť, ale mnohýmľuďom i celej spoločnosti by to spôsobiloznačné škody
