Willem Dafoe je jedným z najzaujímavejších a najskúsenejších hercov súčasnosti. Tentoraz dostal od slávneho holandského fotografa a režiséra Antona Corbijna zaujímavú úlohu – hrá bohatého bankára s nejednoznačnou minulosťou v nejasnom svete poznačenom teroristickými hrozbami. Na nakrúcaní adaptácie špionážneho románu Johna le Carrého sa mu páčilo aj to, že si mohol zahrať s Philipom Seymourom Hoffmanom.
S Antonom Corbijnom ste boli kamaráti ešte skôr, ako ste spolu nakrútili film. Kde ste sa stretli a ako vás na spoluprácu presvedčil?
„Bolo to pamätné stretnutie, presne si naňho spomínam. Niekto ma kontaktoval a vravel, že Anton Corbijn by ma chcel fotiť. Keďže som poznal jeho prácu, súhlasil som. Bol som práve v divadle, keď za mnou prišiel veľmi vysoký Holanďan a povedal: Poďme sa prejsť. Neprešli sme ani za roh, keď sa mu zapáčila stena jednej budovy. Zastavil sa a spýtal sa: Mohol by si sa postaviť sem a vyzliecť si tričko? (smeje sa) Bolo leto, veľmi horúco, tak som povedal: Dobre. Raz-dva ma pofotil a vznikli krásne zábery. Potom sa na mňa prišiel pozrieť, keď som s Robertom Wilsonom pracoval v Amsterdame na hre Život a smrť Mariny Abramovic. Vraví mi: Idem robiť film, počul si? Samozrejme, že som počul, veľmi sa mi páčil jeho film Control.“
Prejavuje sa jeho estetika fotografa, aj keď nakrúca film?
„Trochu. Ako fotograf spolupracoval buď s kapelami, alebo robil portréty celebritám. Má zreteľný rukopis a jasný názor na to, čo hľadá, to vidno aj pri jeho práci na filmoch. Je trpezlivý a vie si počkať, kým sa človek pred jeho fotoaparátom prejaví. A keď sa prejaví, ide priamo za korisťou. Pri filmovaní sa nezdržuje technickými kontrolami záberov, keď má pocit, že zachytil, čo treba, ide hneď na ďalšiu scénu. Pracuje veľmi intuitívne, zároveň je však rozhodný a presný, čo vzbudzuje veľkú dôveru.“
Čo čaká od hercov?
„Hercov vie oceniť, aj ich rešpektuje a zároveň je pripravený dať im to, čo potrebujú. Je to vlastne veľkorysý človek. Je citlivý a aj trochu rezervovaný, dbá na to, aby sa pri príprave cítili herci pohodlne, ale keď už sa dá scéna do pohybu, rázne jej vládne.“
Čítali ste pred nakrúcaním knihu Johna le Carrého?
„Samozrejme, videl som veľa filmov, ktoré boli nakrútené podľa jeho kníh. Keďže radšej čítam non-fiction, nepoznám až tak podrobne jeho dielo, ale ako autor sa mi páči. Najviac sa mi páčil asi seriál Smiley's People a film Jeden musí z kola von. Ten bol krásny. Pohľad na vec sa v ňom stále mení a ten, s kým sa identifikujete, sa mení tiež. Pritom na záver prežívate radosť z toho, ako všetko do seba zapadá a jedno k druhému pasuje.“
Na jeho príbehoch vidno, ako sa špionážne hry zmenili po septembri 2001. Čo ste sa pri tomto filme naučili?
„Hrám anglického bankára, medzinárodného bankára, takže to je dosť špeciálne. Podozvedal som sa čosi o Hamburgu, aký má anglický ráz, aké bohaté miesto to je a aký obchod sa v ňom denne premelie. Čo sa týka špionáže po 11. septembri, na postave Philipa Seymoura Hoffmana vidno, ako reagujú, keď majú niekoho v hľadáčiku. V tom je najväčšie napätie príbehu. Otázka znie: Kedy vyštartovať? Necháte takého človeka, aby v tom, čo chystá, zašiel čo najďalej, aby ste ho mohli prichytiť a rovno mu nasadiť putá? Alebo zasiahnete ešte skôr, ako začne konať? Možno, že je nevinný... Idete po malej rybe, alebo vás zavedie k veľkej? Je to naozaj hra.“
Keď ste sa dozvedeli, že budete hrať postavu Tommyho Bruea, mali ste v hlave niečí predobraz?
„Mal. Svet je podivuhodným miestom rôznych prízvukov a rôznych spoločenských vrstiev, nemohol som len tak ísť za jazykovým trénerom a spolu si niečo vymyslieť. Museli sme rešpektovať to, aký akcent sa hodí presne k takému typu človeka, k človeku so špecifickou minulosťou. Aj keď bol môj hrdina Angličan, alebo možno Škót, veľa rokov žil v zahraničí, takže jeho angličtinu to nejako muselo poznačiť.“
Počas filmu sa vaša postava mení. Najprv ste sebavedomý, dobre oblečený, postupne sa však reč vášho tela mení. Či nie?
„Ale áno. Je to vplyvný muž na čele úspešnej banky, ale neskôr vidno aj jeho problémy. Hoci patrí v zásade k privilegovaným ľuďom, jeho život nejde práve najlepšie.“
Až je niekedy človeku vašej postavy ľúto.
„V istom zvláštnom zmysle je poľutovaniahodný, v podstate ako každá iná postava v tomto filme. Je tlačený do toho, aby spolupracoval, a nemá inú možnosť, ako to prijať. Vo filme vidno, že sa pohybuje v biznise s veľmi nejasnou morálkou. On ju prijal a pred vami sa tak vynára portrét človeka, ktorý zbohatol na úkor niekoho iného – a tá myšlienka ho nakoniec prenasleduje a nedá mu spať.“
Willem Dafoe vo filme Najhľadanejší muž.
Anton Corbijn hovorí, že postavy v jeho filme sú osamelé. V akom zmysle?
„Ten môj bankár sa odcudzil rodine, odcudzil sa žene a už sa to len snaží napraviť, nejako dať veci dokopy. Zároveň má veľké pochybnosti, či je hlavná postava vinná, alebo nevinná. Je sám, a vždy, keď sa snaží k niekomu priblížiť, sa prejaví všetok náklad, čo musí so sebou nosiť. Takže naozaj, myslím si, že všetky postavy sú osamotené, lebo sa cítia neúplné a ich konanie ovplyvňuje to, že im niečo chýba. Alebo to, s čím sa nevedia vyrovnať. Postava Rachel McAdamsovej je poznačená čistým idealizmom, moslimské postavy sú poznačené náboženskými konfliktmi, Philip Seymour Hoffman zosobňuje komplexnosť morálky... Ešte aj tie okrajové postavy sú v konflikte samy so sebou a ich zúfalstvo zvýrazňuje to, že sa nemajú kam ani na koho obrátiť.“
Ovplyvnilo vás nejako nakrúcanie v cudzom meste?
„Neviem si predstaviť, že by sa to odohrávalo v nejakom inom meste. Hamburg ovplyvnil toľko vecí! Od kostýmov, cez prízvuk po architektúru. John le Carré napísal svoj román presne na mieru Hamburgu, pozná toto mesto veľmi dobre. Sám tam bol kedysi vyslaný...“
Čo ste si pri nakrúcaní tohto filmu najviac cenili?
„Nerobím si takéto rebríčky, bol som šťastný za každého, s kým som mohol pracovať. Veľmi som sa tešil aj z kancelárie, v ktorej môj bankár pracuje, pretože bola ozaj vo výnimočnej budove. Tešil som sa aj zo scén v dome a užíval som si všetky, hoci aj krátke chvíle s Rachel a Philom.“
Robili ste už s nimi niekedy?
„Nie. Phila som sledoval roky, obdivoval som ho, ale osobne som ho nepoznal. Aj keď sme boli vlastne susedia a mali mnoho spoločných známych, nikdy sa nám cesty nestretli.“
Na papieri sa to zdá ako veľký risk pozbierať toľko veľkých hercov a poslať ich nakrúcať do neznámeho mesta. Ako vás Anton Corbijn zladil?
„Bolo to medzinárodné herecké obsadenie, nikto nebol doma. Dokonca ani nemeckí herci. Lebo hoci nakrúcali v Nemecku, museli nakrúcať v angličtine a všetko to malo tak trochu aj hollywoodsky nádych. Už som si na to zvykol, nakrútil som možno už všetky typy filmov. Keď je identita filmu taká zmixovaná, že na nej pracujú anglickí a nemeckí partneri, že režisér je Holanďan, herci sú Nemci, Iránci a z rôznych iných krajín, nikto už nemyslí na svoju pozíciu a len skrátka robí na tom, aby veci fungovali. Všetci spolupracovali a boli šťastní, že tam sú.“
Je to dnešný trend, takéto medzinárodné nakrúcanie?
„Neviem, už som neraz takto medzinárodne nakrúcal, aj v amerických filmoch. Priťahuje ma to. Sám sa rád dívam na filmy, pri ktorých neviem, kto sa stretáva s kým, koľko zarába a či je považovaný za dobrého herca, alebo nie. Keď nevnímate pôvod filmu, len sa pozeráte na to, aký je. Toto je možno cesta, ako nanovo uvažovať nad filmovým umením, ako sa vyhnúť nude a úpadku.“
Viackrát ste sa objavili vo filmoch Larsa von Triera alebo Wesa Andersona. Budete odteraz patriť aj do tímu Antona Corbijna?
„To sa musí rozhodnúť on. Ja som s ním prežil pekný čas, rád ho vidím a, samozrejme, rád s ním budem znovu pracovať. Človek je rád v spoločnosti ľudí, ktorí sú tvoriví a inšpirujúci a nakrúcajú také dobré filmy, ako je tento.“
Denníku SME poskytla rozhovor distribučná spoločnosť FORUM FILM
Autor: Forum Film
