Andrea Puková a Peter Župník isto nie sú jediní, ktorí vravia, že sú Zaľúbení do Paríža. Nazvali tak svoju knihu fascinujúcich príbehov a fotografií, ktorej dal podobu, hodnú Paríža i lásky, grafický dizajnér Ján Šicko.
Znie to až príliš podozrivo. Táto kniha mala úspech ešte predtým, než ju prelistoval prvý čitateľ. Na portáli Startovač vyzbierala dvakrát toľko peňazí, čo potrebovala, aby mohla vzniknúť podľa predstáv svojich tvorcov.
Ktovie, čo skutočne presvedčilo ľudí, aby podporili knihu o kúzle parížskeho kaviarenského života, akých sú v antikvariátoch či v kníhkupectvách po celom svete húfy. Ktovie, čo naozaj primalo Andreu Pukovú a Petra Župníka, aby sa pustili do mapovania toľkokrát opisovaného a fotografovaného mesta, akým je Paríž.
Odpovede nepoznám a ani ma nezaujímajú. Šípim totiž, že za tým všetkým bude jediné: láska.
Nielen na tú sa však kniha Zaľúbení do Paríža spolieha. Je totiž praktickým bedekrom s číslami a adresami najznámejších i takmer neznámych kaviarní či hotelíkov. Je to staromódny ľúbostný list plný citu, vášne a pôvabnej melanchólie. A ešte je to aj úžasný príbeh o ďalších knihách a osudoch tých, ktorí tomuto mestu tiež podľahli.
Výprava do minulosti
„Paríž je najkrajšie mesto na svete,“ hovorí Andrea Puková, keď vystupuje z auta na ľavom brehu Seiny blízko bulváru Saint-Michel. Tu sa to všetko začína. Hneď za rohom je ulica des Beux Arts a ulica Buci. Muži pri malých stolíkoch debatujú, turisti pri káve študujú mapy, čašníci, vždy dobre oblečení, roznášajú čokoládu, možno aj teraz v tomto momente.
Akurát, že v tejto knihe plynie čas bez pravidiel. Nemusíte ani čakať na odbíjanie hodín ako hrdina filmu Woodyho Allena a zrazu počúvate Susan Sontag v ošarpanom bare Old Navy, Jean-Paul Sartre reční v Café de Flore o komunizme, Boris Vian zapíja žiaľ, Laurent Binet dumá nad kávou a pri vedľajšom stole vzniká nová kolekcia Dior. Julian Barnes vám ukáže, že cesta na Montmartre sa nekončí pri Sacre Coeur a Françoise Sagan vám dá tip, kde sa dobre striehne na leto.
Narúša kolobeh
Putovanie Parížom s Andreou Pukovou a Petrom Župníkom je totiž rafinovaná hra. Text nás vedie parížskymi bulvármi rovno do interiérov slávnych kaviarní, predkladá nám lahodne znejúce menu a varuje pred nekresťansky drahými cenami aj slávou, dávno zašlou, alebo sa len tak rozhliada a opisuje, čo vidí. A do toho takmer nebadane vkladá úryvky z poviedok, románov, biografií a esejí, literárnych postáv či samotných autorov, ktorých Paríž opantal.
Robí to plynulo, prirodzene a nejde pritom len o nejaké sentimentálne ochkanie nad tým, aké to bolo kedysi. Občas sa smútku či melanchólii nedá vyhnúť, bez nich by Paríž nebol Parížom, no v prvom rade je to oslava. Oslava literatúry, bezcieľneho túlania sa ulicami, oslava ľudí, pre ktorých boli a sú kaviarne tým prvým či posledným miestom, kde sa dá rozprávať o politike aj o holom bytí. O všetkých besoch a radostiach. Nielen o rutinnom kolobehu práce, metra a spánku, ktorému sa málokto vo francúzskej metropole vyhne a pre ktoré nikto z nás žiť netúži, nech už býva kdekoľvek.
Všetko je možné
Zaľúbení do Paríža však nie je len na čítanie. Takmer tristostranovú knihu vo veľkorysom formáte dopĺňajú fotografie Petra Župníka, ktorý je v Paríži dvadsať rokov doma.
Tie fotografie nie sú len nejakou ilustráciou textu. Rozvíjajú vlastný paralelný príbeh v obrazoch. Sú na nich jemné detaily, drobné výňatky z viet aj mikropríbehy, aké si všimne len sústredený pozorovateľ. Ponúkajú vlastnú verziu kaviarenských romancí a naznačujú, že tieto príbehy sú otvorené priestoru aj času. Niektoré z nich akoby tiež pochádzali z minulosti a dávali tým najavo, že všetko je len uhol pohľadu. Že všetko je (v Paríži) možné.
Človek by povedal, že z príbehov a fotografií o Paríži ani nemôže byť škaredá kniha, no, našťastie, sa na to autori nespoľahli. Grafický dizajnér Ján Šicko urobil zo Zaľúbených do Paríža skutočne krásnu knihu.
Je čistá, prehľadná, na dobrom papieri a v správnom pomere dávkuje obrazy a slová. Chýba tomu už iba záložka v podobe letenky. Ideálne jednosmernej.
