Písať esej alebo dokonca knihu o Benátkach je ako nosiť drevo do lesa. Cestovateľských príručiek o meste na lagúne sú tucty, od hrubých bedekrov s farebnými záložkami, kúskujúcimi mesto na segmenty kultúry, zábavy, shoppingu či kuchyne, po bezprostredné blogy turistických zasvätencov.
Ale kniha s tyrkysovou obálkou a diskrétnym titulom Benátky s podtitulom Město kanálů, paláců, umění, kurtizán, karnevalů a koček (vyd. Pulchra) tak trochu kazí zaužívaný vizuál cestovateľskej literatúry. V knihe je len zopár čiernobielych reprodukcií, takže je zrejmé, že jej „znevýhodnená viditeľnosť“ vychádza z iných parametrov.
Josef Kroutvor je jedinečný esejista, známy český umenovedec s mnohostranným, nielen kabinetným poznaním a autor mnohých beletristických a umenovedných kníh. Jeho písanie je známe detailným a akoby postranným zaostrením na tie stránky diela, ktoré súvisia s atmosférou čias a rolou, ktorú v ňom zohrávalo.
Poľahky križuje viacerými vednými odbormi v rôznych odtieňoch rozprávania, takže aj jeho „benátskou esejou“ sa nedá len listovať na rozdiel od spomínaných bedekrov, ale naozaj ju treba systematicky čítať.
Píše o umeleckých Benátkach nielen z pozície svojho fachu, ale aj preto, že je to tá najoprávnenejšia realita tohto mesta. Jeho obraz koluje po svete už v toľkých zobrazeniach a príbehoch, že nie je možné prísť do Benátok a pritom ich už nepoznať.
„Máme pocit, že nejdeme do neznáma, ale do miesta, ktoré sme si už dávno vysnívali až do neskutočných podrobností. Samozrejme, je to všetko len krásna ilúzia, ktorá vzišla z náruživého čítania, štúdia histórie a umenia,“ píše Kroutvor. „Citlivé kyvadlo túžby predbehlo čas a naše srdce sa zamilovalo ešte skôr, než uvidelo skutočnú podobu mesta.“
Esej je kaleidoskopicky vyskladaná z krátkych postrehov a historických vsuviek, ktoré jej udávajú rytmus, brániaci sa presýteniu menami a informáciami. Okrem vychádzok po chodbách slávnej benátskej akadémie a obrazov „veľkej benátskej štvorky“ Giorgiona, Tiziana, Veroneseho a Tintoretta, pripomenutím Šajloka, kupca benátskeho Othella či starnúceho spisovateľa Gustava von Aschenbacha zo Smrti v Benátkach od Thomasa Manna sú to najmä opisy ciest českých šľachticov a umelcov za benátskou kultúrou.
Najznámejšia a najromantickejšia je asi tá Karla Hynka Máchu, keď sa v roku 1834 vydal do Benátok pešky so svedectvom ilustrovaného cestovného denníka, ktorý je nielen kuriozitou v rámci jeho diela, ale predmetom vážneho literárneho výskumu.
Náš Ladislav Nádaší Jégé sa síce do Kroutvorovej knihy nedostal, ale jeho ostré poznámky k módne sa rozbiehajúcemu benátskemu turizmu môžu byť jej kritickejšou paralelou. Jégého hlavný hrdina doktor Verný, sediac v jednej z kaviarní komentuje letné hmýrenie: „...že málokedy ľudia robia taký stádovitý dojem ako v Benátkach, keď vystupujú po môstiku z lode a prechádzajú po meste, putujúc z jedného pamätného miesta na druhé. Všetci majú tie isté popudy a nejasné predstavy o videnom a hľadia na seba či už s ostychom, či so závisťou, alebo posmechom.“
Bol presvedčený, že „všetci prisahajú na chvály svojich reklamných cestopisov a pokladajú za nevzdelaného hlupáka, kto si dovolí byť inej mienky“. Zbierku noviel pod názvom Itália vydal v Turčianskom Sv. Martine v roku 1931!
Autor: Beata Jablonská, teoretička umenia
