Najznámejší japonský spisovateľ sa už dostal do takého marketingového štádia, že na každú jeho knihu sa nedočkavo čaká.
Haruki Murakami (1949) ani v ďalšej knihe nepodliezol svoju latku – a je to latka nasadená pomerne vysoko. Teda v možnostiach žánru a spôsobu, ktorým funguje. Je autorom kultivovaných bestsellerov, teda próz, ktoré bezbolestne komunikujú so svojimi čitateľmi a ktoré sa usilujú aj o literárnu úroveň.
Román Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (vyd. Slovart) prináša príbeh, ktorý nie je postavený na fantastike, ale zároveň prekračuje limity realistického písania. Objavuje mystériá a znepokojivé situácie v bežnom živote bežného (bezfarebného) mladého muža, ktorý, hoci je Japoncom, vykazuje znaky univerzálneho muža, ktorý by mohol fungovať v akomkoľvek zemepisnom pásme.
Farebné mená
Východisková situácia (vylúčenie z partie stredoškolákov na základe krivého obvinenia) je síce neobvyklá, ale nie natoľko, aby pôsobila vykonštruovane. Autor ju celou svojou prózou rozvíja, logicky vysvetľuje, až ju dovedie k uspokojivému zavŕšeniu. Možnosti, ktoré nechal otvorené, možno signalizujú budúce pokračovanie, alebo jednoducho fungujú ako tajomstvo, ktoré má ostať neodhalené.
Hrdinovi priatelia z mladosti, ktorých žiada o vysvetlenie ich správania po rokoch, majú všetci „farebné“ priezviská (ako si nespomenúť na farebné mená v Austerovej newyorskej trilógii). Román strategicky buduje v čitateľovi poznanie, že bezpríznakový Cukuru je v skutočnosti človekom intenzívnej vnútornej farebnosti, to jest autenticity a kreativity.
Banálne a bizarné
Aj v tomto románe Murakami spája banálne a bizarné, neodpustí si, pravdaže, naturalistické opisy sexuálnych aktov, stretávame sa tu s emocionálnymi interpretáciami hudobných skladieb, spomenie sa obsedantný motív otca, jednoducho – obvyklý repertoár murakamiovských výrazových prostriedkov. Pseudofilozofické výroky („Na svete sú aj také veci, ktoré možno pochopiť len sprostredkovane, cez podobu ženy.“) sa striedajú s majstrovskými štylizáciami podfarbenými jemnou iróniou („Vymýšľať poučky o živote asi predsa len bude spoločnou črtou všetkých Fínov.“).
Táto ľahkou rukou namiešaná banalita života s literárnym majstrovstvom vyvoláva u čitateľa záujem, román sa dá prečítať na jeden dúšok a napriek tomu niečo vo vedomí čitateľa ostáva.
Prispieva k tomu aj kultivovaný preklad Dany Hashimoto. Potešiteľné je, že nesprostredkovane, priamo z japončiny. Dobrý dojem kazí iba hrúbka na konci (zlý škriatkovia).
