Denisu Lehockú v poslednom období najviac zaujalo tanečné predstavenie Madame Plaza
Keď sa povie tanec, najskôr si asi predstavíte mladých štíhlych tanečníkov a pôvabné tanečnice, ktorých krása, plynulosť a ľahkosť pohybov oslňuje aj z dvanásteho radu. Predstavenie, z ktorého odchádzala so zimomriavkami Denisa Lehocká, sa však riadilo trochu inými pravidlami.
Madam Plaza je dielom mladej marockej choreografky Bouchry Ouizguen, ktorá študovala klasický orientálny tanec v Maroku a súčasnú tanečnú choreografiu vo Francúzsku. A také je aj toto dielo. „Na scénu vyšli štyri tanečnice, z ktorých tri mali značnú nadváhu a boli staré, tá štvrtá bola samotná Ouizguen. A v skutočnosti to vlastne neboli tanečnice, ale speváčky, ktoré spievali veľmi hlbokým hrdelným hlasom, akým sa v Maroku spievajú tradičné ľudové piesne. Spočiatku som pochybovala, ako sa to vyvinie, no bolo to prekrásne,“ hovorí Denisa Lehocká. Predstavenie videla vlani vo Viedni v Tanz-Quartier a hoci odvtedy či dovtedy videla diela, ktoré ňou pohli, toto malo najväčšiu silu.
Marocké tanečníčky - speváčky Aitas a autorka choreografie Bouchra Ouizguen (druhá zľava).
Jednoduché a presné
„Názov Madame Plaza naznačuje, že pôvodnou inšpiráciou predstavenia je spôsob života marockých žien. Žijú
Dielo, ktoré mám rada
Bouchra Ouizguen: Madame Plaza
(2008 – 2009)
tanečné predstavenie
totiž v domoch, ktoré majú átriá – akési nádvoria, kde sa všetko odohráva. Scéna bola veľmi jednoduchá, pozostávala iba zo štyroch matracov naukladaných na sebe. Ženy mali na sebe jednoduché domáce oblečenie a aj celé predstavenie bolo vlastne veľmi jednoduché, zrozumiteľné. Všetky komponenty boli totiž vybraté veľmi presne,“ hovorí Lehocká.
Počas viac než hodinového predstavenia ženy spievajú, striedavo sa tempo ich pohybu zrýchľuje a opäť spomaľuje, v istom momente sa všetky navzájom váľajú po zemi a dotýkajú sa. Ich spory prepuknú, no v okamihu sú zažehnané.
„Vnímanie krásy je tu celkom iné, než na aké sme zvyknutí z Európy či z Ameriky. U nás predsa tanečníčky končia v štyridsiatke. Tieto mali asi šesťdesiat a celkom inak pracovali so svojím telom. Bolo to na hranici medzi divadlom a tancom aj medzi východom a západom, čo je pre mňa nesmierne inšpiratívne. Často sa stane, že človek, ktorý je dlho v jednom priestore, má uzavretú predstavu o tom, ako veci fungujú. Stačí niekam vycestovať a zrazu svet vidíme inak. A toto predstavenie bolo presne o tomto inom pohľade na svet, na telesnosť. Dnes sa napríklad zdôrazňuje, aby sa rodičia dotýkali svojho dieťaťa, akoby to už nebolo niečo prirodzené, akoby sa to z nášho života vytrácalo.“
Tvorivosť je len jedna
Choreografka Bouchra Ouizguen si svojím špecifickým prístupom k tancu získala fanúšikov po celom svete. V Maroku založila prvý a jediný tanečný súbor Anania, keďže v týchto končinách je súčasný tanec stále skôr raritou.
Tri tanečníčky – speváčky, ktoré spolu s ňou vystupujú v predstavení Madame Plaza nesú označenie Aitas, akým v Maroku pomenúvali tradičné svadobné tanečnice. V minulosti mali v Maroku tieto ženy privilegované postavenie, no dnes je to inak. Stále zohrávajú dôležitú úlohu pri rôznych oslavách a sviatkoch, no ich vnímanie spoločnosťou značne pokleslo.
„Bouchra Ouizguen je oveľa mladšia než tieto ženy, no spolu s nimi dokázala vytvoriť nesmierne silné dielo, v ktorom bol život, napätie, spolupráca, vzájomné vzťahy. A pritom to celé bolo veľmi zrelé, múdre – to sú tie prívlastky, aké mi pri tom celom vychádzali do popredia. Vzťahy oholené až na kosť. Vnímala som to ako čosi veľmi zdravé, akoby východná kultúra dokázala všetky spomínané témy pomenovať veľmi jednoducho a presne. To, okolo čoho my chodíme a snažíme sa do toho strafiť, bolo tu veľmi rýdze,“ hovorí Lehocká.
Aj preto dodáva, že keď ide o zážitok z umenia, je vlastne jedno, aká je jeho forma. „Tvorivosť je len jedna. A nezáleží na tom, či človek píše, tancuje, kreslí, robí choreografiu či scénu – alebo to všetko spája dohromady. Zážitok môže byť hlboký vtedy, keď to spolu funguje, keď je to vybraté správne a naplnené významom.“
