ONDŘEJ ŠTINDL odišiel z Lidových novín po tom, čo zmenili majiteľa. Možno raz jeho novinársku kariéru nahradí scenáristická, po Poutách napísal pre režiséra Radima Špačka už druhý film. Miesta sú práve teraz v našich kinách.
S režisérom Radimom Špačkom ste spolupracovali už na filme Pouta. Dohodli ste sa na ďalšom filme okamžite po dokončení?
„Scenár k filmu Miesta bol napísaný ešte pred začiatkom natáčania Pout. Ale jeho príprava sa pretiahla, okrem iného aj preto, že sa dlho zháňali peniaze.“
Váš film vstupuje do konkurencie s početnými komerčnými komédiami o dospievaní. Uspeje?
„Ťažko povedať. Ten film nie je koncipovaný ako film pre davy, nie je to ani najlepší film všetkých čias, ale som rád, že vznikol. To, že existuje, znamená, že má nejaké opodstatnenie.“
Mala česko-slovenská koprodukcia v tomto prípade aj obsahový význam?
„Témou filmu síce nebolo analyzovať česko-slovenské spolužitie, ale máme tam aj slovenských hercov a postavy. Stále som presvedčený, že mentálne žijeme ešte v Československu.“
O slovenskej kultúre sa však v Čechách píše veľmi málo, či nie?
„Referovanie o nej nie je systematické, to je fakt. Ale ešte horšie je to vo vzťahu k Poliakom.“
Bolo vaším pôvodným plánom napísať príbeh z divokých deväťdesiatych rokov?
„Nie, skôr sme plánovali film, v ktorom by vystupovali mladí hrdinovia, ale ktorý by sa neodohrával v súčasnosti. K tomuto filmu totiž patrí istý odstup, vedomie, že sa odohráva vtedy, niekedy inokedy. Zasadil som ho do minulosti aj preto, aby som sa nemusel triafať do súčasného slangu. Keďže sa to odohráva pred dvadsiatimi rokmi, je to už vlastne jedno.“
Nechceli ste vo filme využiť skôr nejaký príbeh zo svojej novinárskej praxe?
„Keď už píšete niečo vo voľnom čase a likvidujete si tým svoj osobný život, ste rád, ak nerobíte to isté ako v práci.“
Vedeli by ste si predstaviť, že sa raz budete živiť písaním filmových scenárov?
„Predtým som bol presvedčený, že nie. Dnes sa mi táto možnosť už nezdá taká zlá. Ale zatiaľ mi to vyhovuje takto. Práca novinára ma baví.“
Z Lidových novín ste však už odišli. Bolo to pre Andreja Babiša, ktorý kúpil ich vydavateľa?
„Už predtým som o odchode premýšľal, ale je pravda, že keby sa to nestalo, tak v nich možno ešte stále pracujem.“
Zažili ste tam veľkú zmenu, keď došlo k faktickému prevzatiu novín novým majiteľom?
„Nie je to také dramatické, že by sme s Babišom riešili, čo vyjde v ten deň v novinách na akej strane. Na také niečo nemá ani čas a asi ani chuť. Otázkou skôr bolo, čo sa bude v novinách písať o ostatných politikoch, keď ich vlastní on. Novinári môžu dostávať privilegované informácie, no podávané za istým účelom. Dlhodobo je taká situácia neudržateľná.“
Predpokladám, že aj v Čechách panuje všeobecná nedôvera voči médiám.
„Je to celosvetový jav. Ľudia majú predstavu, že všetci novinári sú kúpení, majú pocit, že všetko prekukli a že budú múdrejší, ak ničomu neuveria.“
Nemôže byť niekedy pocit, že sa o istých veciach v médiách nepíše, aj opodstatnený?
„Deje sa všeličo. Ľudia môžu byť sklamaní, naštvaní na systém, lebo nenapĺňa ich nádeje, hoci sú často nereálne. Celkom iná otázka je, aký je obraz sveta, ktorý si takto vytvárame. Ja som oddaný fanúšik bratov Coenovcov. Milujem ich čiernu komédiu Po prečítaní spáľte. Ich pohľad na tajné služby sa mi zdá veľmi realistický. Nemyslím si totiž, že sú to skupiny ľudí, ktorí vidia dopredu a vedia, čo robia. To sú byrokratické inštitúcie! Možno, že toho aj veľa odpočujú, ale vzápätí vymažú, lebo je to jednoducho priveľa.“
