Keď sa nenávisť stane jedinou istotou

V programe tohtoročnej prehliadky Projekt 100 je aj poľský film Ida. Taký v našej kinematografii chýba

O tom, ako sa poľskí katolíci naraz vysporadúvali s fašizmom aj židovskou menšinou, rozpráva Pawel Pawlikowski vo filme Ida.

Po drámach Posledné útočisko (2000) a Moje leto lásky (2004) potvrdil poľský filmár Pawel Pawlikowski renomé výnimočného autora, naštrbené hororom Žena z piateho poschodia (2011).

Pawlikowski žije v Británii a jeho poľsko-dánska snímka Ida prekračuje štandard „festivalových filmov“ – v obsahu aj vo forme – a patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo aktuálne v európskej kinematografii vzniklo.

Film je tento rok súčasťou prehliadky Projekt 100 a premieta sa vo vybraných klubových kinách na Slovensku.

Poliaci sa účtovať neboja

Podobne ako o rok starší film Wladyslawa Pasikowského Dozvuky, aj Ida sa vracia do vojnovej minulosti, aby odkrývala nelichotivý obraz poľských katolíkov, ktorým boj proti nemeckému nacizmu nebránil vysporiadať sa aj so židovskou menšinou.

V Dozvukoch pravdu hľadá emigrant, čo sa po rokoch vrátil do vlasti. V Ide novicku Annu pred zložením večných sľubov vyšle do sveta jej matka predstavená. Sirota žila odmalička za múrmi kláštora a o skutočnom živote veľa nevie. Stretnutie s jedinou príbuznou sa stane katalyzátorom jej dospievania.

Teta Wanda je totiž obávaná komunistická prokurátorka „krvavá Wanda“, ktorá v 50. rokoch v mene víťazstva socializmu poslala za mreže či na smrť aj nejedného kňaza. A – presne tak ako Anna, budúca rádová sestra – aj ona je Židovka.

Náhle šokujúce odhalenie pôvodu inšpiruje Annu – vlastným menom Idu – hľadať hrob rodičov, zavraždených cez vojnu. Obe protikladné ženy sa vydávajú na spoločnú púť Poľskom 60. rokov a film sa stáva skôr rozprávaním o fascinujúcej silnej a nebezpečnej Wande, nezabúda však ani na pokornú a obetavú Idu – a na výnimočný vzťah medzi nimi.

Pawlikowski odel zdanlivo prostý príbeh do rafinovanej formy dobovej novej vlny, nazeranej však postmodernistickou optikou, občas s odkazmi na Kusturicu i na Kaurismäkiho.

Čiernobiely obraz klasického formátu 3:4, prevaha statických, precíznych záberov, dômyselne narúšaných niekoľkými jazdami kamery, výber lokácií, kostýmy, rekvizity, osvetlenie i hudba od Celentana až po Coltrana – všetko nenásilne, no intenzívne navodzuje náladu osudovosti, nostalgie, tragiky, zmierenia i odpustenia.

Tak, ako Wanda vplýva na Idu, aj naivná novicka vplýva na cynickú komunistku, stáva sa ventilom jej (oprávnenej) trpkosti, zloby a nenávisti... až napokon vyžitej Wande v konfrontácii s čistou detinskou láskou a odpustením nezostane vôbec nič. Bez jedinej istoty, ktorou sa jej stala nenávisť, nedokáže žiť.

Takto hrá čašníčka

Dôkazom vrtkavosti hereckého umenia je, že skúsenej predstaviteľke Wandy Agate Kuleszovej sa v role Anny/Idy viac než dôstojnou protihráčkou stala neherečka – čašníčka z kaviarne Agata Trzebuchowska. To, čo suverénne dokáže zahrať očami, s minimom slov i akcie, vedela vari len Giulietta Masina! Alebo, ako si už všimli mnohí, Magda Vášáryová v Markete Lazarovej. Napokon, paralel s Vláčilovými dielami je v Ide viacero.

Pawlikowského komorná dráma sa mnohým zdá pomalá a nudná. V skutočnosti je až explozívne nabitá myšlienkami aj emóciami, len ich nevystavuje nevkusne na obdiv, ale vyžaduje od diváka istú dávku úsilia, aby ho potom odmenila silným zážitkom.

Načítavam video...