Prvý dvojnásobný laureát a najviac silných kníh za posledné roky. Tak sa bude spomínať na udeľovanie prestížnych cien Anasoft litera 2014.
BRATISLAVA. Najlepšou slovenskou knihou roka je Prvá a posledná láska. Jej autor Pavel Vilikovský vďaka nej získal ako prvý spisovateľ už po druhýkrát cenu Anasoft litera. Udelili mu ju v utorok večer v bratislavskom hoteli Sheraton.
Rodina, pamäť, hľadanieAnasoft litera
Doterajší víťazi
2006 - Pavel Vilikovský: Čarovný papagáj a iné gýče
2007 - Marek Vadas: Liečiteľ
2008 - Milan Zelinka: Teta Anula
2009 - Alta Vášová: Ostrovy nepamäti
2010 - Stanislav Rakús: Telegram
2011 - Monika Kompaníková: Piata loď
2012 - Balla: V mene otca
2013 - Staviarsky: Kale topánky
Predvlani ich bolo 139, vlani 162, tento rok 194. Počet kníh, z ktorých sa vyberala desiatka finalistov, naznačuje, že sa píše a vydáva čoraz viac pôvodnej domácej tvorby.
Príjemný dôvetok je, že nejde len o kvantitu. Porotcovia ôsmeho ročníka ceny Anasoft litera tvrdia, že do finálovej desiatky sa nezmestilo zopár silných kníh a zhodnúť sa na mene celkového víťaza im zabralo niekoľko hodín.
Nakoniec literárny vedec Fedor Matejov, prekladateľka Renáta Deáková, literárny vedec Marcel Forgáč, básnik a prekladateľ Zbigniew Machej s literárnym vedcom Petrom Zajacom najviac vyzdvihli novinku Pavla Vilikovského.
Cenu jej udelili „predovšetkým za prácu s individuálnou rodinou a spoločenskou pamäťou a zároveň za zdržanlivé hľadanie možnej katarzie zoči-voči minulosti i prítomnosti“.
Knihu Prvá a posledná láska tvoria texty Na ľavom brehu pamäti a Štvrtá reč. Sú formálne odlišné, no dajú sa čítať aj súvisle.
„Ústredným motívom oboch próz sú dejiny či skôr ich záblesky a reminiscencie,“ napísali sme v recenzii knihy. „Vilikovský nestratil nič zo schopnosti konštruovať postmoderný text inteligentne a zábavne, a to dokonca ani pri takej ťaživej téme, akou sú židovské transporty.“
Autorovi i jeho postavám svedčí minulý čas - prečítajte si celú recenziu.
Prvýkrát v histórii tejto literárnej ceny nastala situácia, že ju získal jeden z doterajších víťazov. Pavel Vilikovský sa v roku 2006 s poviedkovou zbierkou Čarovný papagáj a iné gýče stal jej úplne prvým laureátom. K favoritom tohto ročníka preto patrili skôr iné mená, ale nakoniec o jeden hlas uspel on.
Hlasovanie čitateľov SME až také tesné nebolo. Ich cenu s náskokom získal Tomáš Varga za knihu Grázel o komplikovanom vzťahu otca so synom.
Silných kníh bolo viac
Cena Anasoft litera sa udeľuje za pôvodné slovenské prozaické literárne dielo alebo za preklad pôvodného prozaického literárneho diela, ktoré musia byť knižne vydané v predchádzajúcom kalendárnom roku. Porota (ktorej členovia sa vždy menia) v prvom kole vyberie desiatku finalistov a z nich následne víťaza, ktorý získa prémiu desaťtisíc eur.
Ktorí autori a knihy okrem Prvej a poslednej lásky Pavla Vilikovského mali šancu uspieť tento rok? V abecednom poradí sú to Jaroslava Blažková: To decko je blázon (Q111), Ivana Dobrakovová: Toxo (Marenčin PT), Dušan Dušek: Melón sa vždy smeje (Slovart), Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť (Aspekt), Uršuľa Kovalyk: Krasojazdkyňa (Divadlo bez domova), Maroš Krajňak: Informácia (TRIO Publishing), Lukáš Luk: Záhada Považského bula (Petrus), Tomáš Varga: Grázel (Koloman Kertész Bagala) a Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. (Marenčin PT).
Nie je to žiadna galibaDo posledného okamihu bol presvedčený, že nevyhrá. Inak by sa PAVEL VILIKOVSKÝ zrejme neodvážil verejne pochváliť celkový význam tejto ceny pár dní pred rozhodnutím o víťazovi.
Koho by ste vybrali za víťaza, keby ste boli šéfom poroty Anasoft litera?
„Nerozmýšľal som nad tým. Pravdupovediac, taký prehľad nemám, nepoznám všetky knihy, ktoré sa dostali do finále.“
Cenu ste už raz získali, hneď v jej premiérovom ročníku. Čo urobíte s výhrou, ak sa vám to podarí opäť?
„Nepredstavujem si to. Nevyhrám, takže sa toho nebojím, nie je to žiadna galiba. Samozrejme, je kopa vecí, dokonca základných, na ktoré by sa výhra dala použiť.“
Čím vás oslovuje mladá generácia slovenských spisovateľov?
„Túto otázku vám teraz nezodpoviem. Tento druh pohotovosti nemám.“
Chýba podľa vás niečo súčasnej slovenskej literatúre?
„Myslím si, že jej nechýba nič, ale je to ďalšia háklivá otázka, ku ktorej by bol potrebný dlhý komentár. A ten zo mňa nevydojíte. Nech sa vyjadrujú mladší autori.“
Ale písať neprestanete, že?
„Človeku na dôchodku sa žiada, pokiaľ fungujú potrebné orgány.“
Eva Andrejčáková
