a po generáciách. Nadväznosť priťahuje aj mladú generáciu a rozdiel je zreteľný. V Čechách sa nakrúca priemerne dvadsať filmov, na Slovensku dva. Určite, dôležité sú aj peniaze, ale nie vždy. Slovensko je pritom krajina s mnohými kvalitnými filmármi, len nie sú tam vytvorené podmienky, aby sa naplno prejavili. Verím však, že talenty sa vždy presadia.“
Martin Šulík, režisér: „Neviem, či sa situácia slovenského a českého filmu dá porovnávať. Pokiaľ v Čechách filmová tradícia vyrastá ešte z predvojnovej republiky, je žánrovo veľmi pestrá a stále sa rozvíja, nám sa podarilo za desať rokov zabudnúť na všetky pozitívne hodnoty, ktoré u nás vznikli. Pokiaľ Vávra, Forman, Passer, Chytilová, Jireš, Schorm, Juráček, Kachyňa, Smyczek, Vihanová, Špáta majú svojich nástupcov, Uher, Barabáš, Solan, Haveta, Jakubisko, Hanák, Hollý, Slivka, Kubenko, Kamenický a mnohí ďalší slovenskí režiséri pokračovateľov nemajú. V Čechách je kinematografia bohato štruktúrovaný systém spojený s televíziou a množstvom súkromných produkcií v oblasti audiovízie, na Slovensku sme rezignovali na systémové riešenie a kinematografiu predstavuje zopár vytrvalých solitérov. Je to naša špecifická cesta a len Boh vie, či to nie je cesta do pekla.“
Karel Kachyňa, režisér: „Mám pocit, že slovenský film nám počas uplynulých desiatich rokov kdesi odplával. Na druhej strane Moravy je nejako podozrivo ticho. Občas sa tam síce niečo objaví, ale na krajinu s takou kinematografickou tradíciou je to zúfalo málo. Neverím, že je to len v peniazoch. Pravda, u nás v Čechách tiež nemôžem vyskakovať. Nie všetky filmy, ktoré počas roka vyprodukujeme, dosahujú solídny priemer, ale predsa sa len čosi objaví. Kontinuita sa v Čechách nepretrhla, a to je dôležité. Nie som si istý, či je to tak aj na Slovensku.“
Jan Švankmajer, režisér: „Raz som povedal, že mojím snom je jedného dňa vziať všetky svoje filmy, odstrihnúť im úvodné a záverečné titulky a zlepiť ich do jediného niekoľkohodinového filmu. A sledovať, ako sa vracajú jednotlivé postavy, prostredia, motívy - a ako to celé vytvára jednotu deja, myšlienky, obsesie. Obávam sa, že keby som to urobil so súčasným českým a slovenským filmom, žiadnu jednotu deja a myšlienky by som nenašiel. A o obsesii ani nehovoriac. Samozrejme, nechcem nasilu spájať, chcem len upozorniť na možnosti, ktoré zostávajú nepochopiteľne nevyužité.“
