Správa o jej smrti ma zastihla nepripravenú. Vo štvrtok ráno o siedmej mi cengla jedna z najsmutnejších esemesiek v telefóne od Aginej dcéry Julky: Mama asi pred hodinou zomrela, píše Ľuba Lesná.
Pri takých pozitívnych ľuďoch plných vitality, chuti neustále sa niečo nové dozvedieť, niečo nové vidieť, zažiť, stretnúť sa s priateľmi, ako bola Agi Kalinová, máme pocit, že sú tu navždy. Že ich sa žiadna bolesť, smútok či choroba nedotýkajú. Nie je to tak. Sú rovnako zraniteľní ako my všetci. Len sú inteligentnejší a vedia, že život je s úsmevom a ľahkosťou znesiteľnejší. Že treba každý deň prežiť nabitý udalosťami, zážitkami, skrášliť si ho príjemnosťami, ako hovorievala.
Jej dcéra Julka aj ja sme cítili, že jej choroba sa nevyvíja tak, aby nás to mohlo napĺňať optimizmom, ale videli sme urputné úsilie prekonať ju, a tak sme uverili, že sa stane zázrak. Žiaľ, nestal sa a o Agi už môžem hovoriť len v minulom čase.
Anketa
Ako si spomínate na Agnešu Kalinovú?
Ján Štrasser, publicista a prekladateľ
Len pred dvoma mesiacmi som Agneši v gratulácii k jej deväťdesiatke napísal, že kým iné ženy si roky uberajú, ona si ich pridáva. A želal som jej, aby si ich pridávala ešte dlho. Vždy, keď sme sa stretli, ma nakazila svojou vitalitou, a vydržalo mi to až do ďalšieho stretnutia. A teraz čo? Je mi smutno, v ušiach mi znie jej zachrípnutý hlas a smiech...
Albert Marenčin , spisovateľ, dramaturg, výtvarník, scenárista
Už v roku 1948 vzniklo medzi nami rodinné priateľstvo, pretrvalo, aj keď už žila v Mníchove. Pravidelne sa do Bratislavy vracala, obehla všetkých priarteľov, nikoho nevynechala a my sme sa dlho rozprávali o umení, politike, čo je u nás nové, čo sa zmenilo. Bola neposedná, vedela jazyky a obehala celý svet, bola na všetkých veľkých filmových festivaloch, vedela o všetkom, čo sa v modernej kinematografii deje. Jej čulosť a všestranná vzdelanosť ovplyvnili jej štýl, jej reportáže a rozhovory boli dokonalé. Ešte aj v emigrácii zostala o všetkom informovaná a darilo sa jej aj informovať nás.
Daniel Bútora, riaditeľ školy
Počúval som ju už ako študent na gymnáziu aj na vysokej škole, lebo v osemdesiatich rokoch sa zrazu Slobodná Európa dala aj chytiť, keďže komunisti už nemali peniaze na rušičky. Vtedy bola pre mňa Agneša Kalinová absolútna legenda. Súviselo to aj s tým, aký zvláštny mala hlas. Nechcel by som zachádzať do klišé, ale bol to čarovný a podmanivý hlas, hrozne hlasno a priamo ním hovorila neuveriteľné veci. Za Husáka aj za Mečiara, najmä za Husáka to bolo nesmierne vzácne. Mal som potom šťastie sa s ňou v Slobodnej európe stretnúť, keď sa tam práve vymieňali generácie. Ona si veľmi dobre rozumela aj s tou mladšou.
Nie, nemôžeš prísť
Do ich bytu na Kúpeľnej ulici v Bratislave som chodievala takmer denne od roku 1965, keď sme sa s Julkou stali spolužiačkami. Byt bol otvorený pre každého, striedali sa tam filmári, spisovatelia, novinári, návštevy zo zahraničia.
Chodili sme na strednú školu a ani mne, ani Julke nešla matematika. Preto sme raz do týždňa mávali u nich v obývačke doučovanie. Raz počas hodiny otvoril dvere celkom bledý Julkin otec a oznámil nám, že byt odpočúvajú. O tri poschodia nižšie totiž sused Vlado Šmidke ladil rádio a zrazu začul, čo sa deje v pracovni Jána Kalinu. Najprv si myslel, že sa započúval do zlej rozhlasovej hry, až po pár minútach rozoznal hlasy. Vybehol ku Kalinovcom.
Od tej chvíle sa život v byte na Kúpeľnej zmenil. Atmosféra sa napäla, ale napriek pocitu, že ustavične ktosi sleduje dianie v byte, sa Kalinovci usilovali svojim návštevám vytvoriť čo najpríjemnejšie ovzdušie. Veci, ktoré sme nechceli, aby eštebáci vedeli, sme si písali na papieriky, alebo sme sa zhovárali pri tečúcej vode z kohútika, lebo ktosi nám poradil, že tečúca voda pohlcuje zvuk. Kalinovci neskôr odpočúvacie zariadenie našli, odfotili ho a poslali fotku aj s protestným listom vtedajším straníckym papalášom. Nasledovalo, pravdaže, nie odstránenie odpočúvania, ale kriminalizácia Kalinovcov.
Boli sme s Julkou v roku 1972 v maturitnom ročníku. V deň, keď sme dostávali polročné vysvedčenia, Julka neprišla do školy, hoci deň predtým sme sa do neskorého večera telefonicky zabávali a nespomenula ani náhodou, že by sa zle cítila. Hneď ako som prišla domov, zatelefonovala som jej. Telefón zdvihla, ale bola vyslovene odmeraná. Rozhodla som sa, že ju okamžite pôjdem navštíviť. „Nie, nemôžeš prísť,“ povedala neočakávane stroho a zložila telefón. O pár hodín mi zavolala a veľmi stručne povedala: „Príď.“
Vyštartovala som na Kúpeľnú ulicu. Ich byt bol na nepoznanie. Všetky knihy v pracovni Julkinho otca sa váľali porozhadzované po zemi, poličky zívali prázdnotou. Na parketách som dokonca videla medzi knihami aj popol od cigariet. Julka bezradne stála nad tou bezútešnou hŕbou kníh. Rozprávala mi, ako skoro ráno okolo šiestej prišli k nim policajti, zatkli oboch rodičov a jej prikázali ostať doma. Vysvetľovala, že keď som volala, ešte boli policajti u nich a zakázali jej čo i len naznačiť, čo sa vlastne v ich byte odohráva.
Jána L. Kalinu vzápätí odsúdili na dva roky za poburovanie. Dôvody jeho odsúdenia boli absurdné: jedným z dôvodov bolo, že vo svojej knihe humoru publikoval aj politické vtipy, druhý dôvod bol, že sa v obývačke na Kúpeľnej ulici počúvala vtedy zakázaná platňa Karla Kryla Bratříčku, zavírej vrátka. Ten tretí a posledný dôvod bol taký obskúrny, až som ho zabudla.
Agi po niekoľkých týždňoch väzby prepustili. Očividne nevedeli nájsť nič, prečo by ju odsúdili. Stretla som sa s ňou v prvý deň jej slobody. V obývačke sa zišlo desať ľudí. Dlho som nedokázala uveriť, že je to naozaj ona. „Veď si do mňa štipni, keď neveríš, že som to ja,“ pobádala ma. A potom zábavne, s nadhľadom a ako vždy bez štipky sebaľútosti rozprávala o svojich zážitkoch z väzenia. A my sme sa schuti smiali.
Do videnia v lepších časoch
Za to, že sa Kalinovci usilovali žiť slobodne v neslobodnom komunistickom Československu, postihol ich ďalší trest – Julku neprijali na žiadnu vysokú školu, hoci testy a ústne pohovory zakaždým hravo zvládla.
Neustávajúca perzekúcia a vypočúvanie nakoniec Kalinovcov prinútili podať si žiadosť o vysťahovanie. Pred odchodom v októbri 1978 rozoslali svojim priateľom pohľadnicu s týmito vetami: „Rozhodli sme sa v rámci akcie Za krajšiu Bratislavu presťahovať sa do Nemeckej spolkovej republiky. Do videnia v lepších časoch v sobotu večer o pol šiestej!“
Julka sa konečne dostala na vysokú. Julkin otec vydal v Nemecku knihu vtipov a knihu o humore, opäť s veľkým úspechom. A Agi pracovala ako redaktorka v Rádiu Slobodná Európa. Mnohí z nás sa pamätajú na jej zachrípnutý hlas a presné analýzy totalitných praktík. Pomáhala nám, čo sme ostali za železnou oponou, pochopiť situáciu. Jej komentáre vyúsťovali do poznania, že totalitné režimy, a teda aj ten náš, zďaleka nie sú na večné časy. Len netreba stratiť nadhľad a chuť smelo a ľahostajne sa im postaviť zočivoči.
V 80. rokoch som ich párkrát tajne navštívila v Mníchove. Vycestovala som za svojím otcom do západného Berlína a na pár dní som letela aj do Mníchova. Bola som nesmierne rada, že sa môžem aspoň na chvíľu stretnúť s ľuďmi, ktorí boli vyhnaní z Bratislavy, z vtedajšieho Československa, z môjho vtedajšieho života. Byt na Georgenstrasse s nábytkom z Kúpeľnej ulice v mnohom pripomínal predošlý život v Bratislave.. Rovnako často ho navštevovali mnohí nesmierne zaujímaví ľudia, priatelia či kolegovia zo Slobodnej Európy. A opäť sa diskutovalo, rozoberalo, analyzovalo. A príjemne posedelo.
Agin život režírovala silná túžba po slobode. A rovnako silným motívom pre jej život bola aj láska k filmu, divadlu, ku knihám, k výtvarnému umeniu. Obdiv k vede. Veľký byt v Mníchove sa rovnako preplnil knihami v nemčine, angličtine, vo francúzštine, v slovenčine, češtine či v maďarčine. Úhľadné kôpky kníh, tematicky rozdelené, sú také nepodobné neporiadku, čo po sebe po prehliadke bytu v Bratislave zanechala ŠtB.
Agi v 90. rokoch chirurgicky presne analyzovala aj časy mečiarizmu a pokusy o znovuvzkriesenie šovinistického nacionalizmu. S najväčšou vážnosťou upozorňovala na hrozby, ktoré z nich plynú.
Veľmi som si vážila, že som sa stala v Slobodnej Európe jej kolegyňou. Dlho do noci sme sa v Mníchove zhovárali o krehkosti demokracie na Slovensku v tých časoch.
Po páde totalitarizmu pravidelne aspoň dvakrát do roka navštívila Bratislavu. Zakaždým mala všetko detailne naplánované, aby sa stihla stretnúť s čo najväčším počtom ľudí. Sama to pre množstvo stretnutí nazývala „tri dni ma naháňali“.
Vo štvrtok ráno ju dohnala choroba. Do poslednej chvíle sa prakticky na nič nesťažovala. Keď som ju navštívila v mníchovskej nemocnici, usilovala sa zabaviť ma historkami ako voľakedy. Rozprávať o chorobe ju nebavilo a ak prišla na to reč, usilovala sa zmeniť tému. Julka jej stále nosila noviny, pretože stále cítila potrebu byť informovaná. Odišla šarmantná dáma s obdivuhodnou vitalitou. Odišla legenda našej žurnalistiky. Odišla moja krásna usmievavá priateľka.
Autor: Ľuba Lesná
