Článok pokračuje pod video reklamou
Na inscenáciu English is Easy, Csaba Is Dead sa v podzemnom bratislavskom divadle stálo v päťdesiatmetrovom rade, priekupníci ponúkali lístky za päťnásobnú cenu a pri pokladnici musela strážiť mestská polícia. Krstný list neskoršieho jojkárskeho sitkomu Mafstory vypísalo divadlo GUnaGU.
GUnaGU má svoje sídlo v podzemnom priestore F7 na Františkánskom námestí v centre Bratislavy, kam sa presťahovalo z vedľajšieho dvora od Čierneho Havrana.
Viktor Horján, jeden z tých, ktorí sa podieľajú na jeho súčasnej podobe, charakterizoval humor tohto divadla ako absurdno-intelektuálny situačný. V GUnaGU vraj zotrváva preto, lebo v ňom našiel odpoveď na základnú divadelnú otázku byť či nebyť.
„Naše divadlo je autorské a ako jedno z mála rieši veľmi aktuálne spoločenské javy, ba ukazuje aj originálne riešenia problémov. Sme tu veľmi šťastní, lebo hráme spôsobom, akým chceme hrať, o témach, ktoré chceme riešiť,“ dodáva.
Podľa neho kolektív tohto divadla veľmi rýchlo vypudí človeka, ktorý doň nepatrí, preto divák cíti jednotnosť. Istá súdržnosť preniká z malého javiska do hľadiska. „Snažíme sa hrať veľmi autenticky, hoci je forma veľmi štylizovaná. Diváci nás majú radi, lebo im doslova dýchame na krk. Preto musím používať oveľa viac parfumov ako moji kolegovia v iných väčších divadlách,“ smeje sa.
Horján účinkuje aj v najnovšej komédii z blízkej budúcnosti, ktorú napísal a režíroval principál divadla Viliam Klimáček. Volá sa Underground s podtitulom Historky z bratislavského metra. Jeho plagát paroduje schému londýnskeho metra, ibaže jeho zastávkami sú Pervitínová, Trieda relatívnej slobody či Slovenského nadnárodného povstania.
Je to jedna z tých hier, v ktorej sa „normálnych“ postáv pomaly ani nedočkáte, keďže v nej hrajú nielen mačky či potkany, ale aj očná šošovka. Prvýkrát v GUnaGU hosťuje Aniko Vargová z legendárneho budapeštianskeho divadla Bárka.
Ako vzniklo divadlo, ktoré v týchto dňoch oslavuje už svoje tridsiate narodeniny?
Na počiatku boli V+W
Medik Viliam Klimáček a matematik Ivan Mizera, ktorí dovtedy hrávali každý v inom študentskom divadle - jeden v Pegasníku, druhý v Íveroch – sa v roku 1985 dohodli, že spolu urobia hru podľa Voskovca a Wericha, ktorých obaja obdivovali.
„Brilantné dialógy, skvelé piesne, neúcta k autoritám, kritika doby, výsmech z „hovadna“ - kam okrem socialistického realizmu radím aj dnešný nacionalizmus či telenovely - to všetko už oni riešili v tridsiatych rokoch minulého storočia,“ pripomína Klimáček.
Pre ich generáciu neznamenalo V+W značku auta. „Boli to rešpektovaní umelci a úspešní podnikatelia, ideálne spojili biznis s umením, čo sa podarí len málokomu. Nakrúcali filmy, nahrávali platne, vydávali časopis, mali päťstomiestne divadlo v paláci U Nováků, pár krokov od Václaváku, hrali denne a v nedeľu dokonca dvakrát, robili aktuálne politické hry, zbožňovali ich slobodní ľudia a nenávideli fašisti, pred ktorými museli nakoniec ujsť do USA,“ hovorí Klimáček o fenomenálnej dvojici, ktorej ako poctu venovali parafrázu ich prvej hry Vest pocket revue, samozrejme, s inými témami a kontextom.
„Snažili sme sa vcítiť, čomu by sa asi smiali oni, čo by ich štvalo a čo by naopak malo pre nich váhu, keby boli v roku 1985 mladí. Familiárne sme hru nazvali Vestpoketka.“ Účinkovala v nej aj Mizerova neskoršia manželka Zuzana Benešová.
