Pre jedných bol len blázon, pre druhých veľký, hoci duševne chorý básnik: Dino Campana
Román Noc komety od Sebastiana Vassalliho (1941), zberateľa pozoruhodných ľudských príbehov, vyšiel po prvý raz v Taliansku pred tridsiatimi rokmi. Český ekvivalent z vydavateľstva Pistorius & Olšanská v preklade Kateřiny Vinšovej sa opiera o druhé, autorom doplnené vydanie.
Ústrednou postavou knihy je Dino Carlo Giuseppe Campana (1885 – 1932) z toskánskej obce Marradi, muž tragického osudu, prekliaty básnik, ktorý na literárnom nebi zažiaril a hneď zhasol. Poskladať rozptýlené úlomky jeho svetla i temnoty v pravdivý obraz sa doteraz podujali viacerí životopisci. Hodnota Vassalliho knihy, zodpovedajúcej vysokým literárnym kritériám, však tkvie predovšetkým v tom, že poetov životný príbeh oslobodzuje od mýtov a legiend, ktoré v jeho prospech i neprospech spriadali iní, nech už ich k tomu viedli akékoľvek pohnútky.
Stále nad priepasťou
Dinov otec trpí neurasténiou, jeho brat menom Blázon zomrel v ústave pre choromyseľných. Matka Dina raz navždy odmietne, usúdiac, že je „blázon a beznádejný prípad“. Chlapec je nápadne uzavretý, záhadne iný a večne nepokojný. Najprv študuje na internátnom gymnáziu v Seleziánskom ústave vo Faenze, ktorý Benito Mussolini ako jeho krátkodobý chovanec neskôr nazve „lágrom pre deti“, kde sa „zbožnosť vynucuje nátlakom a terorom“. Pre Dina je to však v porovnaní s domácimi podmienkami obdobie bezpečia a usporiadanosti. Na istý čas sa stane študentom gymnázia, univerzít v Bologni a vo Florencii i Vojenskej akadémie v Modene. Ale všade okúsi nedôveru, podozrievanie, nepriateľstvo i prenasledovanie. A odvšadiaľ uteká.
Túla sa, ukrýva sa v horách, alebo cestuje bez cieľa a bez peňazí po Európe či Argentíne („a loď s nákladom biedy tancovala a tancovala po nekonečne“), striedajúc príležitostné zamestnania. Vo veku dvadsaťšesť rokov príde v nevestinci o panictvo a nakazí sa syfilisom. Jednostaj číta a skladá verše, no celá jeho existencia je „len túžba po tajomstve hviezd, nakláňanie sa nad priepasťou“ a ťaživá povinnosť v onom postavení mimo zákona napísať „knihu básní a poetických textov“, ktorá by bola „zmyslom a ospravedlnením“ jeho života.
V roku 1914 vydá Canti Orfici, Orfické spevy – zbierku temných a symbolistických veršov i básní v próze, ktoré patria ku kľúčovým dielam moderny (v českom preklade Jana Vladislava vyšli pod názvom Šílený Orfeus). Ibaže knižka obsahuje venovanie poslednému nemeckému cisárovi a pruskému kráľovi Wilhelmovi II., čím si jej autor na začiatku druhej svetovej vojny vyslúži podozrenie z propagandy, ba zo špionáže v prospech nepriateľa.
Básnik Campana nielenže odmieta príslušnosť k akejkoľvek literárnej skupine, ale svojich súčasníkov pokladá za servilných, meštiacky frázovitých karieristov. Hlavne tých z okruhu časopisu La Voce. Povie o nich: „Aby človek vytvoril niečo, čo sa dá čítať, musí byť do krvi bitý. To isté by som urobil v podstate všetkým spisovateľom.“
Literáti Gabriele d´Annunzio, Giovanni Papini, Giuseppe Prezzolini a iní sa ho štítia. Aj futuristický maliar Ardengo Soffici či Filippo Marinetti. Pre nich je vyšinutý, zavšivený, druhoradý básnik.
Aj láska je kalvária
Život „na úpätí nespočetných kalvárií“ Dinovi ešte sťaží Rina Faccio, umeleckým menom Sibilla Aleramo, spisovateľka a feministka, s ktorou sa zoznámi v roku 1915. Ich búrlivý vzťah – Michele Placido o ňom nakrútil film Un viaggio chiamato amore – trvá ani nie pol roka. Dina sužovaného nespavosťou premáhajú stavy pomätenosti a záchvaty žiarlivosti, a tak sa ich milovanie mení na zúrivé hádky, pľuvance i bitky. Poet ešte žije, no už nevládze písať. Poznamenáva si o tom: „Nervy mi to nedovoľujú. Už nechcem byť básnikom. Ani more, ani ticho sa mi už neprihovárajú a moje zúfalstvo je nekonečné.“
Zostáva zradný priateľ Alkohol, zvyšuje nočné blúznenie a sú tu ochrancovia verejného poriadku. Lebo v prípade Dina, ktorý sa občas dopustí výtržností, ide o „značne nebezpečného jedinca, v nočných hodinách ohrozujúceho mierumilovných občanov“. Preto radničná vrchnosť rozhodne o jeho už nie dočasnom, ale trvalom internovaní v ústave pre choromyseľných. V ňom básnik a úradne uznaný blázon strávi posledných štrnásť rokov života.
Dino rezignujúci na vlastnú básnickú tvorbu, spočiatku ľahostajne, neskôr s neľúbosťou zaznamená druhé, scenzurované a oklieštené vydanie Orfických spevov. Potom sa už prihlási neskoro a nedostatočne liečená choroba vo svojom konečnom štádiu...
Vassalli zúročil dlhoročné bádanie, prácu s archívnymi materiálmi, výpoveďami Dinových súčasníkov, s knihami jeho životopiscov a Orfickými spevmi. Strhujúci príbeh napísal v prítomnom čase, vyzývajúc čitateľov na účasť na jeho rekonštrukcii, a to aj používaním prvej osoby plurálu, imperatívu a vokatívu. Svoje vysvetlenia však ponúka skôr ako predpoklady, nie ako neomylné, hoci nanajvýš objektivizované nálezy. Napokon, zvyčajne ich uvádza nasledovne: „A tak si myslím... Možno... Z dôvodov nám neznámych...“
To, o čom vonkoncom nepochybuje, zhrnul do dvoch riadkov, ktorými polemizuje s občas vyslovovaným názorom, že nato, aby sa Dino Campana preslávil ako básnik, sa musel presláviť ako blázon. Vassalli dôvodí: „Nikdy sa nik nestal veľkým básnikom iba preto, že bol blázon. A nik sa nikdy nestal bláznom iba preto, že bol veľký básnik.“
Autor: básnik, publicista
