Režisér Svetozár Sprušanský mal pravdepodobne v úmysle vytvoriť inscenáciu, ktorá diváka ohúri drsným chladom typickým pre súčasné nemecké divadlo.
Atmosféricky sa mu to podarilo, ale inscenácia Skrotenie zlej ženy, ktorú premiérovali v Nitre, výrazne zlyháva na žánrovej nejednotnosti.
Humor podlieza vkusu
Divadlo / Recenzia
Skrotenie zlej ženy
William Shakespeare
Preklad: Blahoslav Hečko, kostýmy a scéna: Alexandra Grusková, úprava a réžia: Svetozár Sprušanský
Účinkujú: Kristína Turjanová, Martin Nahálka, Jevgenij Libezňuk a ďalší.
V jednom momente vidíme klauniádu a akrobaciu, potom kopancovú komédiu alebo pohybové variácie, neskôr psychologické prežívanie či výsostne štylizované herectvo. Nehovoriac o pravdepodobne úmyselnom, ale v konečnom dôsledku zmätočnom dobovom, výtvarnom i štýlovom zaradení inscenácie. Tento eklekticizmus nefunguje ako princíp a ani nepomáha vykryštalizovať aktuálnosť témy hry.
Inscenácia sa začína ako divadlo v divadle, ktoré sa odohráva v cirkusovej aréne plnej podivných indivíduií. Tento úvodný akord však nerámcuje celú inscenáciu, ale je výpovedný iba v prvých minútach.
Neskôr sa k téme divadelnej ilúzie tvorcovia vrátia len priznanými prechodmi hercov spoza odhaleného javiskového priestoru. Taktiež prvoplánový humor často podlieza hranice vkusu – časté slovné aj fyzicky ilustrované dvojzmysly (niežeby ich už samotný Shakespeare nemal) alebo nadbytočná travesti šou troch sluhov.
Kto je tá zlá žena?
Problematicky vyznieva aj interpretácia titulnej postavy. Hašterivosť a panovačnosť konfliktnej Kataríny bola v Nitre priveľmi sploštená, takže pôsobila len ako vyzývavá provokatérka, ktorá v slovnom súboji s nápadníkom Petruchiom nevyhráva. Jej zloba sa pred ním pokorí predčasne – už na svadbe, z ktorej ženích odchádza na skútri a ona ho pokorne, aj keď s naznačenou polemikou v očiach, nasleduje. Už vtedy vie, že nemá na výber. Preto následné kruté tresty, ktoré pre ňu manžel prichystal, vyznievajú prebytočne. Dezorientuje aj posledný monológ, v ktorom Katarína s pokorou poúča divákov o postavení ženy v manželstve, no napriek mentorstvu prefíkane mrkne do publika.
Herecká súhra
Kristína Turjanová titulnú postavu tlmočí najmä v úvode cez chladnú ženskú zmyselnosť. V každej situácii je výrazovo disciplinovaná a plasticky stvárňuje všetky Katarínine emočné rozpory. Jej rafinovaného aj ukrutného krotiteľa Petruchia prezentuje Martin Nahálka cez hýrivú škálu mimiky, prirodzených gest a najmä dôvtipného pohrávania sa s intonáciami. Ich spoločný dialóg v rokokových kostýmoch je pestrou plejádou hereckého vtipu, invenčnosti a slovnej ekvilibristiky.
Inscenácia síce ponúka mnoho vynaliezavých nápadov, sémantických gest či pôsobivých výtvarných obrazov, ale jej žánrová rozpoltenosť, mdlé tempo a radikálna úprava predlohy vyvolávajú značné rozpaky.
Režijná koncepcia tak ostáva ako dobre nastavená konštrukcia, ktorej však absentujú vnútorná logika a emócia.
Autor: Karol Mišovic, teatrológ
