Filmy o učiteľoch stelesňujú charizmatických pedagógov v krízových situáciách, ktorí dokážu zvládnuť bandy zvlčilých adolescentov a ešte si ich aj získať. Kiežby to bola realita.
„Po dvoch mesiacoch oddychu sa nám začína finále. Posledný školský rok našej triedy. Verím, že decká budú rozumné a dokážu sa naštartovať, aby sme nemali v marci a máji žiadne neočakávané problémy. Želám aj vám veľa sily, aby ste dokázali zvládnuť svoje povinnosti a ešte podporiť vaše deti.“
Povzbudivý, ale aj výstražný list práve poslala rodičom maturujúcich žiakov triedna učiteľka. Má svojich študentov rada. Je mladá, cieľavedomá a už má aj skúsenosti. Vie, že vychádzať so žiakmi neznamená natrieť sa na chlieb ani kašľať na ich individuality.
Už o pár mesiacov sa rozídu. Aký pocit v učiteľovi zostane? Čo je preňho úspech?
Archetyp Poitier
Je rok 1967, nastúpila generácia Beatles a mladému rozvážnemu vyštudovanému inžinierovi čiernej pleti sa vyše roka nepodarilo získať miesto v odbore.
Mark Thackeray sa rozhoduje pre zásadné riešenie a presúva sa z Ameriky do Londýna, kde získava miesto učiteľa. Do rúk dostáva partiu búrlivých študentov, ktorých má za rok priviesť k úspešnému záveru štúdia.
Mladí sú odhodlaní svojho učiteľa zničiť, hoci by ich mohlo trápiť, že predchádzajúci triedny to „dotiahol“ až k samovražde.
Prvé boje o rešpekt skúšajú Markovu trpezlivosť do chvíle, kým prieky študentov voči nemu nie sú pod ľudskú dôstojnosť. Chvíľu nevie čo ďalej, no v istom momente mu svitne: tie deti budú čochvíľa dospelé, a tak sa k nim treba správať. Dôstojnosť je tá cesta, ktorá napokon zmení život aj jemu.
Film Pánu učiteľovi z lásky sa dnes javí ako príliš sentimentálny, navyše, happyendy tohto druhu sa za jeden školský rok nestávajú. V zobrazení revolty, sociálnych a rasových otázok sa však stal archetypálnym a herecký výkon charizmatického Sidneyho Poitiera ostáva nezabudnuteľný.
Aj pri krásnej žiačke si Mark udržuje krehkú hranicu rešpektu. Pánu učiteľovi z lásky (1967)
Status v ohrození
Vlna študentského vzdoru sa po filme Jamesa Clavella porovnateľne odzrkadlila v britskej dráme If... (Keby...). Vznikla len o rok neskôr a je typickým produktom nepokojných, revolučných šesťdesiatych rokov.
Tu učiteľ svoje poslanie nepochopil.
Režisér Lindsay Anderson v ňom podal kruto satirický obraz vtedajšej spoločnosti na pôde konzervatívnej anglickej internátnej školy, kde sa mladý rebel Mick Travis pokúša so spolužiakmi odstraňovať prekážky, ktorými im neschopní učitelia a suroví vychovávatelia strpčujú život. Vynikajúco ho stvárnil Malcolm McDowell.
Nakrúcanie filmu, svojho času zaradeného do kategórie nevhodných pre mladistvých, sa začalo len pár dní pred študentskými nepokojmi v Paríži. Aj vďaka tomu sa režisérovi podarilo vystihnúť náladu medzi mladými v duchu grobianskej rebélie.
Všetci ako jeden. Nebezpečná predstava pedagogickej metódy. Keby... (1968).
Fér či nefér
Časom vzniklo mnoho podobných pokusov s väčším či menším kriminálno-psychologickým rozmerom: na tradíciu školských filmov nadväzuje napríklad 187 Kód pre vraždu so Sammuelom L. Jacksonom ako stredoškolským profesorom uprostred agresívnej mládeže pod vplyvom gangov či Nebezpečné názory s Michelle Pfeifferovou ako angličtinárkou v triede farebných, inteligentných, no neovládateľných pubertiakov.
Študentská revolta sa rodí v každom odrastajúcom triednom kolektíve, i keď sa niekedy naplno neprejaví alebo sa prejavuje primitívne. Všetko závisí od rodičovského zázemia, školskej atmosféry, spoločenskej klímy.
Učiteľ čelí veľkému nátlaku a jeho status je nepretržite v ohrození, preto je schopný uchyľovať sa k lžiam a tvrdým, nekalým praktikám. Problém so zvládnutím svojho poslania však môže mať aj vtedy, keď chce vychádzať so študentmi priateľsky.
Škola je priestor, kde sa najľahšie odhalia predsudky, krutosť, sebeckosť, neznášanlivosť, neschopnosť rešpektovať pravidlá. V tom lepšom prípade je to zmysel pre súdržnosť a fair play. Tak to bolo pred päťdesiatimi rokmi a tak je to aj dnes.
Vzdorovití, arogantní žiaci ako výzva. Nebezpečné názory, 1995.
Za érou telesných trestov
Vo svojom autobiografickom románe nadväzuje na túto tému Fracois Bégaudeau. Knihu napísal so skúsesnosťami učiteľa francúzštiny.
Jeho trieda v nie veľmi vychytenej parížskej štvrti je plná prisťahovaleckých tínedžerov zo sociálne slabších rodín. Sú drzí, vulgárni, flegmatickí, ich nezáujem o čokoľvek školopovinné nepozná hranice. Jazyk ovládajú veľmi zle, nevedia časovať, nemajú slovnú zásobu, literatúra je im vzdialená.
Francois zďaleka nie je dokonalý učiteľ, ale svoj intelektuálny potenciál a chuť predviesť sa vie pozitívne využiť. Provokuje žiakov, aby sa prejavili, aby hovorili o sebe, hľadali sa a v myšlienkach, ktoré čítajú a vyslovujú, nachádzali skutočný zmysel.
Na námet knihy Medzi stenami vznikol v roku 2008 v réžii Laurenta Canteta pozoruhodný rovnomenný film s autentickými hercami, na hranici dokumentu. Popri svojich žiakoch si v ňom úlohu učiteľa zahral sám francúzštinár a autor knihy osobne. Svojím šarmom, záhadnou neistotou a silou osobnosti vtiahol diváka hlboko do problémov, ktoré výchova a vzdelávanie detí prinášajú. Siahol pri tom oveľa ďalej než do života francúzskych prisťahovalcov, ukázal, čo všetko dokáže žiakov a učiteľov rozdeľovať a spájať kdekoľvek. A to sme už dávno v demokracii, za érou telesných trestov.
Vyjadrite slovami, kým sa chcete stať a prečo. Medzi stenami, 2008.
Herec alebo učiteľ
O to grandióznejšie a citlivejšie sa do nej vrátil mladý český režisér Jan Svěrák. V roku 1991 nakrútil film Obecná škola podľa scenára svojho otca Zdeňka Svěráka. Ten si v ňom popri výbornom Janovi Třískovi aj zahral.
Film získal nomináciu na Oscara a dodnes je diváckym hitom.
Zrejme nie je náhoda, že Zdeněk Svěrák ako učiteľ češtiny patrí k umelcom, ktorí kedysi začínali ako pedagógovia – aj jeho kolega Ladislav Smoljak vyštudoval matematiku a fyziku na pedagogickej fakulte. Obaja svoj zmysel pre učiteľskú rétoriku dlhé roky výdatne využívali v Divadle Járy Cimrmana. U nás zase ako učitelia štartovali napríklad Stanislav Štepka a Milan Markovič, voľakedajší kolegovia z redakcie Učiteľských novín a spolupútnici z Radošinského naivného divadla.
Napokon uznajme, scénická dimenzia učiteľskej profesie je do istej miery nevyhnutná. Aj ten najúprimnejší, najusilovnejší, najsuchší, najnervóznejší či najvýbušnejší pedagóg musí stáť pred tabuľou a neľútostným publikom, kde treba pre pútavý obsah držať čo najlepšiu formu.
Igor Hnízdo, narcis a záletník, si triedu nespratníkov získal uniformou, pištoľou, trstenicou a dokonca umením. Čo na tom, že blafoval! Obecná škola, 1991.
Sila rodiny
Scenár Obecnej školy v mnohom čerpá zo života a detstva Zdeňka Svěráka – rozvíja príbeh pracovníka elektrární Frantu Součka a jeho rodiny, v ktorej vyrastá malý Edo. Je krátko po druhej svetovej vojne a syn navštevuje chlapčenskú školu na predmestí Prahy. Rodičia ho držia nakrátko, s kamarátmi stále vymýšľajú, ako sa uliať zo školy.
Po psychickom kolapse učiteľky, ktorá ich nezvládala, ju za katedrou nahrádza impozantný učiteľ Igor Hnízdo a priamo z ministerstva má vraj zvláštne povolenie na telesné tresty. Jeho najlepšou priateľkou je trstenica, s ktorou si vie urobiť v triede taký poriadok, že žiaci si pýtajú výprask sami. Pán učiteľ nosí vojenskú uniformu, za pásom pištoľ a mládež šokuje pútavými, i keď nie pravdivými historkami o svojom odvážnom pôsobení na bojovom poli.
Chlapci sa v ňom vidia. Hnízdo sa stáva príkladom mravnosti aj pre niektorých dospelých, i keď rúško charakterného strážcu školskej disciplíny postupne odhalí jeho slabosť na ženy. Kto je skutočným hrdinom, zistí malý Edo, až keď sa začne báť o život svojho otca. Tu sa prvý raz v svěrákovských filmových príbehoch prejavuje sila rodiny.
Otázku, čí učiteľ je hrdina, si však každý študent či divák, aj tak zodpovie sám. Najlepšie bude, keď si to zapíše do zošita. A nabudúce to môže pred tabuľou prečítať.
Foto v článku: Outnow, Pistolsatnoonish.com, Press.sverak.cz