Monografia Hľadanie rozprávača je venovaná prózam Vincenta Šikulu. Skúma jeho dielo a vysvetľuje aj pojmy literárnej vedy.
Príťažlivý vnútorný dizajn (na rozdiel od obálky), údaje na záložkách, menný register, bohaté vysvetľujúce poznámky, pramenná literatúra – toto všetko dotvára odborne a obsahovo ucelenú a bohatú knihu Hľadanie rozprávača (vyd. LIC) ako výsledok precíznej výskumnej práce Vladimíra Barboríka.
Autor „prezrádza“ všetko, čo vie – to, čo je všeobecne platné a týka sa Vincenta Šikulu, i to, čo mu kto povedal o danej téme. O svojich zámeroch hľadať Šikulovho rozprávača sa viacnásobne zmieňuje, hoci tradovaná a pravdivá charakteristika Šikulu tvrdí, že bol skvelý rozprávač. „Hľadal som rozprávača vytvoreného spisovateľom, jeho podobu a premeny v Šikulovej prozaickej tvorbe,“ píše Barborík. Jeho kniha je skutočne precíznou monografiou a podľa Radoslava Passiu sa stala „základnou literatúrou o prozaickom diele Vincenta Šikulu“.
Barborík dvoma kapitolami široko rozvinul celok Šikulovho prozaického diela v dobových súvislostiach najmä 60. a 70. rokov, pridal ohlasy v literárnom príjme a istou sebakonštrukciou aj podobu známeho prozaika v autobiografických textoch.
Šikulove „problémy“ rozoberá na pozadí ostatných, opisuje situáciu literatúry v uvádzaných rokoch a literárnoteoretické pojmy aplikuje na prozaikovu tvorbu. Milan Šútovec v tejto súvislosti hovorí, že Barborík „rozvinul pedantný literárnovedný výkon“. Autor monografie podrobne mapuje Šikulove začiatky tvorby – básne v 2. polovici 50. rokov i začiatok 60. rokov, keď mu v krátkom čase vyšlo sedem prozaických kníh, „ktoré zaznamenali mimoriadny ohlas“. Uvádza však i to, ako sa Šikula ironicky vyjadril o súdobej kritike a o literárnych diskusiách.
Obdivuhodne široko predstavuje kniha recepciu Šikulovej tvorby od roku 1964, dokonca tak, že sa zaoberá aj jednotlivými kritikami, názormi na jeho tvorbu a zaujímavo konfrontuje prozaikove postoje na tvrdenia literárnych kritikov.
Osobitne polemicky pristupuje k jednoznačnému zaraďovaniu Vincenta Šikulu k lyrizovanej próze, k próze naturistov: „Spomedzi svojich vrstovníkov bol práve tento autor vnímaný ako prozaik najviac integrovaný do tradície.“ Barborík dal zaznieť i Šikulovmu hlasu, a tak je kniha aj obrazom jeho sporu s kritikou i autoreflexiou vlastného diela.
Všetky informácie, filmy zo Šikulových próz, hodnotenia či úvahy o jeho tvorbe dáva Barborík do širokých spoločenských a literárnych súvislostí, čo potom predstavuje aj dôsledný výklad pojmov literatúry (napríklad – socialistická literatúra, schematizmus, modernizmus, poetológia, literárne smery), a tak by sme mohli túto knihu kvalifikovať aj ako dejiny literatúry obdobia aktuálnej tvorby Vincenta Šikulu.
Týmto je potom popri monografickosti dvojnásobne hodnotná, zaujímavá a príťažlivá. Barborík skúma Šikulove postavy, analyzuje ich z rôznych stránok, úspešne domýšľa produkčný priestor Šikulových textov a popri tom všetkom „hľadá“ Šikulovho rozprávača.
„Prenos živého rozprávania do literatúry nie je vecou samozrejmou a jednoduchou, ... aj ten, kto rozprávača v sebe má a sám ním je, ho musí v písanej podobe stvoriť odznova.“ Barborík Šikulovho rozprávača nájde.
Autor: spisovateľka
