Nad našimi filmami sa najprestížnejšie svetové festivaly príliš netrápia. Dramaturg festivalu v San Sebastiane MATTHIEU DARRAS však stredoeurópsku kinematografiu sleduje, pozná a hodnotí aj slovenské filmy, a tak na severe Španielska zostavil veľkú retrospektívnu a reprezentatívnu sekciu Eastern Promises - Prísľuby z Východu. Vybral do nej filmy Dom, Môj pes Killer a Ako sa varia dejiny.
Ako často sa stredoeurópske filmy dostanú na svetové festivaly?
„Príliš často nie. Okrem Berlína, ktorý je tomuto regiónu geograficky aj historicky blízky, sa o ne festivaly nezaujímajú. Film musí vzniknúť aspoň vo francúzskej koprodukcii, aby ho vybrali do Cannes, v Benátkach reagujú možno ešte na ruský film. Alebo, musí byť výrazne lepší ako ostatné - a, mimochodom, potom aj všetko povyhráva. Aj v San Sebastiane sa ich výskyt približoval nule.“
Bol to váš nápad, vytvoriť túto veľkú prehliadku?
„Môj nie. Stačilo však, aby som nového riaditeľa Jose Luisa Rebordinosa na ne tri roky upozorňoval a vlani už v jednom rozhovore povedal, že v súčasnej kinematografii je práve streoeurópsky film najzaujímavejší.“
Súhlasíte s ním? Ľahko sa vám vyberali dobré filmy?
„Nie sú to možno najlepšie filmy z regiónu, lebo som obišiel tie, ktoré nakrútila staršia generácia - Hanák, Chytilová, Wajda, Holland. Vybral som režisérov, ktorí boli deťmi alebo dospievali, keď sa menil režim. Tí, čo chodili v 90. rokoch na vysokú a približne v roku 2000 začali prichádzť do kín. Za tých pár rokov sa už ukázalo, čo vytvorili.“
Sú tí mladí iní ako tí starší?
„V Česku a na Slovensku sú si celkom blízki, pretože sa stretli na rovnakej škole, v úlohe učiteľov a študentov. Aj v Maďrasku to platí, pretože tu klasici všemožne podporovali mladíkov a pritom sami stále tvorili. Naopak, v Rumunsku alebo v Bulharsku vznikla generačná priepasť, mnohí starší museli emigrovať a mladí museli chodiť po vzory do Ameriky. V bývalej Juhoslávii zase vznikol problém, že režiséri ako Kusturica sa zamotali do politiky. Aida Begič z Bosny mi napríklad hovorila, že ľudia, ktorých ako deti obdivovali, sa zrazu stali ich nepriateľmi.“
Snímka z maďarského filmu Kontrol (hore) a rumunského Za kopcami, ktoré uvidia diváci v San Sebastiane.
Ako pri zostavovaní prehliadky obstáli slovenské filmy? Nemuseli ste robiť kompromisy?
„Kompromisy? To nie, sú to dobré filmy. No všeobecne sa dá povedať, že ste trochu zaspali a že Česi sú na tom možno ešte horšie, pretože už pätnásť rokov nič výnimočné nenakrútili. Možno sa príliš prispôsobujú vkusu lokálneho publika. Pritom si predstavte Bosnu. To je krajina po vojne, na filmy tam majú ročne asi milión eur, teda aj päťkrát menej ako u vás, a napriek tomu tam Jasmila Žbanič, Aida Begič či Danis Tanovic nakrúcajú filmy, ktoré vo svete vyhrávajú všetky možné ceny. (Tanovicov film No Man's Land má Oscara, Žbaničovej Grbavica zvíťazila v Berlíne, pozn. red.).“
Chýba niečo našim filmom?
„Máte talentovaných režisérov, ale z nich výrazne vyčnieva Peter Kerekes - ten má v sebe tvorivého génia. Hoci to neznamená, že by nemohol robiť ešte lepšie filmy. Problémom je, že slovenskí režiséri netvoria v prostredí, ktoré by ich stimulovalo, provokovalo a nútilo trochu medzi sebou súťažiť. Tak to je v tradične rozmanitom Maďarsku alebo v Rumunsku, naopak, na Slovensku je filmový svet veľmi malý, tvorcovia sa cítia príliš pohodlne, spokojne a spolu môžu plakať nad tým, že majú málo peňazí.“
Dokumentaristami sa však v poslednom čase môžeme chváliť.
„Samozrejme, oni sú dôkazom, že aj pozitívnych zmien už bolo dosť. Chýba vám však veľká osobnosť hraného filmu, naposledy ste ju mali v Jakubiskovi. Preto už niekoľko rokov nevznikol slovenský film, ktorý by naozaj zarezonoval. Pomohli by aj výraznejší, skutoční producenti, ktorí by robili s viacerými, nie stále tými istými režisérmi, a ktorí by prichádzali pravidelne s veľkými filmami. Aj Kandidát, aj film 38 vznikli akoby z ničoho a ich tvorcovia už možno svoj úspech nikdy nezopakujú. No a okrem toho, medzi slovenskými režisérmi akoby nebolo nikoho, kto by prijal aj spoločenskú zodpovednosť, nikoho, kto by formoval názory a koho by mohli médiá oslovovať, keď sa treba k niečomu vyjadriť.“
Inde v okolí sú?
„V Česku sú to napríklad Svěrák alebo Hřebejk. V Maďarsku má Kornél Mundruczó aj divadlo a zamestnáva ľudí, v Rumunsku Cristian Mungiu (víťaz Zlatej palmy, pozn. red.) organizuje festival a pomáha mladým, alebo sa chodí do Bruselu biť za priaznivé podmienky v zákonoch. U vás by takou osobnosťou mohol byť napríklad Martin Šulík, v Česku Bohdan Sláma. No zdá sa mi, že obaja sú príliš nostalgickí a zahľadení do minulosti. Veď si vezmite, že Sláma vydal knihu rozhovorov s Milošom Formanom a Šulík nakrútil sériu dokumentov Zlaté šesťdesiate.“
Záber z estónskeho filmu Pokušenie svätého Tonyho (hore) a z bosnianskeho filmu Zem nikoho.
Čo napríklad Francúzi poznajú zo slovenského filmu?
„Záleží na tom, akí Francúzi, všeobecne však Francúzi nevedia nič, ani o slovenskej, ani o českej kinematografii. Poznajú Formana, cinefilovia poznajú Švankmajera, z Poliakov je známy Polanski... Mimochodom, ani poľské filmy ich nevyženú do kina, výnimkou bola hádam len nedávno Ida, pretože to je naozaj výnimočný film. Väčšinou asi Francúzi nechodia do kina za režisérskymi menami, chcú skôr objaviť krajinu, ako napríklad teraz Izrael a Palestínu, alebo Bosnu, keďže preciťovali vojnu v bývalej Juhoslávii. Hoci taký Danis Tanovic má teraz nový film z Pakistanu.“
Tanovic s Francúzmi aj spolupracuje, nie?
„Veď práve. U nás sa darí filmárom, ktorí sa stali tak trochu Francúzmi. Tanovic sa ním stal, Iránec Asghar Farhadi nakrútil po úspechu Rozchodu Nadera a Simin nový film Minulosť vo Francúzsku, Polanski to už robí dlhšie... Neviem, či sú Slováci pripravení robiť to isté. Ísť nakrúcať do zahraničia, v inom jazyku. Zatiaľ by som povedal, že nie.“
Aké témy by si podľa vás mali slovenskí filmári vyberať?
„Tém je vždy veľa. Všeobecným problémom krajín po páde režimu je, že ľudí už nebaví pozerať sa na to, akými zmenami spoločnosť prechádza. Tie zmeny sa dejú, sú aj pozitívne, trvá to však dlhšie, ako je únosné na jeden ľudský život. Ľudia potrebujú vidieť výsledky rýchlejšie.“
To je aj dôvod, prečo chodíme tak málo do kina?
„Väčším problémom je, že tu filmári nemyslia na publikum. Možno ešte zo školy si nesú predstavu, ako má film vyzerať a nedbajú, ak by sa mal páčiť len dvom alebo trom ľuďom. To ma veľmi štve. Prečo može Polanski nakrútiť Ghost Writera? Prečo aj v Poľsku môže Malgorzata Szumowska nakrútiť film, ktorý zaujíma milión ľudí? Do svetových kín teraz príde argentínsky film Divoké historky a bude to hit - ale nie pre meno režiséra, ale preto, že je zábavný a že rozpráva o veciach, ktoré všetci poznáme a z ktorých nám praskajú nervy. Teda o malej korupcii alebo o zápchach na ceste. Preto sa vlastne teším, že tu vznikol film 38. Nie je filmárskym klenotom a jeho najväčší úspech je v tom, že je o obľúbenom hokejistovi. Ale aspoň naň boli ľudia zvedaví.“
