Publikum prestížneho filmového festivalu v Španielsku už videlo aj naše filmy a zdá sa, že na nich zapôsobili.
Niekde je automat na colu a fantu, rozšírené sú aj stroje na snickers a mars, v kine Principe v severošpanielskom meste San Sebastian majú automat na knižky. Vedľa 50 odtieňov sivej ponúkajú napríklad aj román HhHH od francúzskeho spisovateľa Laurenta Bineta o Gabčíkovi a Kubišovi.
V tomto kine mali v pondelok popoludní svoje prvé projekcie dva slovenské filmy, Môj pes Killer Miry Fornayovej a Ako sa varia dejiny Petra Kerekesa.
Toto Španieli poznajú
„Nečakajte, že tu nájdete publikum zorientované v slovenskej kinematografii, zas až na taký prehľad si tu, žiaľ, nepotrpíme,“ hovorila nám pred ich začiatkom Rachel, študentka medzinárodných vzťahov, ktorá na festivale patrí do organizačného štábu.
Ale asi aj preto vznikla retrospektívna prehliadka Eastern Promises - Prísľuby z Východu. Riaditeľ festivalu v San Sebastiane si myslí, že najzaujímavejšie filmy dnes vznikajú práve v stredoeurópskom regióne, dokázať to má päťdesiat filmov päťdesiatich mladých režisérov.
A napríklad, Môj pes Killer musel na Španielov zapôsobiť. Kým neprešli všetky záverečné titulky, zo sály sa nepohli a ticho sedeli. Z opisu v katalógu vedeli, že v živote mladého filmového hrdinu bude dôležité stretnutie so skupinou skinheadov, no možno nevedeli, do akých hlbokých, širokých až metafyzických vôd ich Mira Fornay zatiahne.
V diskusii po filme jemne, decentne našľapovali na tému fašizmu a neonacizmu, veď sami majú isté skúsenosti. Pýtali sa napríklad, či tí skinheadi, ktorých na plátne videli, boli skutoční, alebo to len tak herci dôveryhodne hrali. Neboli to herci, a nehrali seba samých. „Len pri nakrúcaní využili časť svojej povahy, možno ich aj nakrúcanie trochu posunulo či inšpirovalo v ich osobnom života. Už napríklad sami urobili boxerský kalendár,“ hovorila Fornay.
Pri písaní scenára vychádzala z niektorých skutočných udalostí a jej veľkou výzvou bolo vystihnúť absurditu, ktorou je rasizmus naplnený. Hlavná cena z festivalu v Rotterdame bola prvým veľkým uznaním za jej prácu, tu v San Sebastiane jej jeden divák povedal: „Ďakujem, bolo to radostné.“ Také slovo ju až zaskočilo. „Všeličo mi už na film povedali, ale toto ešte nie,“ vravela. „Som rada, je to pre nás kompliment po takom náročnom filme.“
Chuť vojenských dejín
Keď sa Peter Kerekes zahľadel na sansebastianskú pláž, spomenul si na svoj film 66 sezón o starom košickom kúpalisku. „Možno by som bol ešte radšej, keby tu premietali ten,“ hovoril s úsmevom. Ale to, že do prehliadky Eastern Promises zaradili Ako sa varia dejiny, je celkom logické. Film o kuchároch z európskych vojenských konfliktov, ktorí si mysleli, že svojou prácou môžu rozhodnúť dejiny, napĺňa túto sekciu už samotnou témou.
A hoci to skeptická Rachel možno nevie, Španieli ho už trochu poznajú. Pred niekoľkými rokmi ho premietali v štyridsiatich španielskych mestách - a v Čile. Autor tohto netradičného distribučného filmu uveril, že Kerekesov dokument môže mať veľký ohlas, a nielen vo filmovej tlači. A aj mal.
Akokoľvek vážne veci sa skrývajú za Kerekesovou dôvtipnou režisérskou hrou, Španieli si aj chuť jeho filmu evidentne užili. „Vtedy som, bohužiaľ, nemohol do Španielska prísť,“ hovorí Kerekes. „Pravidelne som však dostával odkazy s prosbou o rozhovor s miestnymi verziami Šarmu alebo Nového času pre ženy.“
Denzel Washington neďaleko pláže pred aparátmi fotografov na 62. ročníku festivalu v San Sebastiane.
Veriť v budúcnosť je ľahšie ako šetriť
Španieli ani počas festivalu nepotvrdzujú čísla z ekonomických štatistík.
Herec José Sacristián sa nedávno posťažoval, že byť filmárom v Španielsku je asi to isté, ako byť toreadorom vo Fínsku. A jeho kolegovia majú asi rovnaký názor, pretože tu sú filmové štatistiky každý rok horšie. Klesá počet divákov, klesá počet filmov a klesajú aj ich rozpočty.
Najúspešnejším španielskym filmom je teraz široko–ďaleko romantická komédia Ocho apellidos vascos (Osem baskických priezvisk), pretože ju videlo takmer desať miliónov divákov a zarobil 56 miliónov eur.
To, že je zlá, vám potvrdia aj tí, čo sa na nej smiali. Len skrátka ocenili, že vystihla napätie až jemné opovrhovanie, ktoré medzi Španielmi z juhu a Španielmi zo severu je.
Nepriaznivý vývoj v španielskej kinematgtrafii je asi pochopiteľný, veď toto je krajina, kde vraj hrozila tridsaťpercentná nezamestnanosť. Aj cesta do San Sebastiana to pripomína. Z letiska v Bilbau vedie cez krásne údolia s koňmi, ovečkami a kravami, ktoré človek vidí, keď sa pozerá hore. Keď však zrak trochu sklopí, zbadá zničené a opustené stavby, možno aj getá.
Je teda v Španielsku dôvod na skepsu? Ani nie. Tu ľudské prejavy nepotvrdzujú čísla, ktoré vychádzajú z ekonomických tabuliek. Aj San Sebastian patrí medzi mestá, kde sa húfne zabáva až do noci a zdá sa napríklad, že je tu najväčšia hustota zmrzlín na štvorcový meter. A keď sa blížia hlavné podvečerné a večerné projekcie, zaplnené ulice sa prechádzajú horšie ako v Cannes. V meste je festival, v kinách sú filmy - tak ich chcú ľudia vidieť.
„Poznáte ten výraz maňana, maňana? Ten Španielov zachráni,“ hovoril tu v televízii jeden francúzsky expert. „Netrápia sa tým, čo môže byť a veria v budúcnosť. V iných krajinách sú ľudia opatrnejší, uvažujú nad každým eurom a radšej ho odložia na horšie časy. Španieli ho bez veľkého váhania minú, vďaka čomu zrejme čoskoro znovu naštartujú svoju ekonomiku.“
San Sebastian má už dlho postavenie jedného z najväčších a najprestížnejších festivalov a náhodnému návštevníkovi sa môže zdať, že ani teraz sa nič nezmenilo. Organizátori pozvali Benicia del Tora, Johna Malkovicha, Denzela Washingtona či Orlanda Blooma, do programu vyberajú také filmy, ktoré sem môžu prísť uviesť aj veľké hviezdy. Popritom myslia na skrytejšie miesta svetovej kinematografie a tento rok napríklad zorganizovali prehliadku stredoeurópskeho filmu. A ešte aj našli peniaze na to, aby na ten filmový sviatok v kríze pozvali aj nás.
(kk)
