Umenie nasýti všetkých, bojujme proti kapitalizmu a očistime demokraciu – vyzýva medzinárodný festival.
Viete si predstaviť, že by sme zažili deň bez umenia? Jasné, úplná hlúposť, veď nás obklopuje na každom kroku. Zďaleka nie každá jeho podoba však svojho tvorcu uživí. Dôvody bývajú rôzne, isté je, že naša vláda už mnoho rokov investuje do kultúry najmenej prostriedkov zo všetkých odvetví hospodárstva a podobne je to aj v porovnaní s okolitým svetom.
Preto vznikla iniciatíva Načo umenie. Práve v duchu tohto motta sa tentoraz nesie festival Divadelná Nitra.
Výstraha a priestor
Organizátori pozvali z piatich krajín tvorcov, ktorých diela sú téme blízke. V hlavnom programe uvedú desať inscenácií, nie však počas šiestich dní, ako to bývalo v minulosti. Hlavný program sa scvrkol na štyri dni, zvyšné dva budú na jednej strane výstrahou finančného nedostatku, na druhej priestorom na diskusiu a sprievodné podujatia.
„Je to celkom konkrétny prejav témy Načo umenie“, hovorí dlhoročná šéfka festivalu Darina Kárová. „Začíname od otázky, ktorá umenie spochybňuje, zároveň dokazujeme, že to bez neho nejde. Nechceme obhajovať výsadné postavenie umelcov, ale upozorniť na to, prečo je umenie dôležité a prečo by ho nikto nemal zanedbávať.“
Načo sú miliardári
Darina Kárová si uvedomuje, že takáto iniciatíva z istého pohľadu môže vyzerať ako nariekanie a sebaľútosť. Podstatné je však poukázať na neriešenie systémových tokov peňazí do kultúry. Ľudí by podľa nej k donorstvu mala viesť aj legislatíva. „Ak štát nemá dosť prostriedkov, tak potom treba rozprúdiť odbornú diskusiu o privátnych a sponzorských zdrojoch. Na túto tému vôbec neexistuje verejný diskurz. Okrem subjektívneho pocitu a vzťahu k umeniu nemáte nič, čo by motivovalo solventných ľudí, aby dávali peniaze umeniu. Načo sú nám miliardári?“ pýta sa.
V upútavkách na predstavenia jej kontrujú sami tvorcovia: Poďme bojovať proti kapitalizmu a očistiť demokraciu! Umenie nasýti všetkých!
Asi sa čosi dozvieme
Verme, že pri sledovaní divadelného kúska z nemeckej produkcie bude jasné, o čo ide. Práve komická opera divadla Volksbühne z Berlína zajtra odštartuje festival. Súbor pod vedením herca-anarchistu Herberta Fritscha má byť zábavným predstavením, ktoré uctieva a ospevuje nádhernú zbytočnosť umenia a preukazuje zároveň jeho oprávnenú existenciu.
Ešte v ten istý večer príde na rad očakávané odovzdávanie národných divadelných cien Dosky 2014. Skúsenosti hovoria, že sa môžeme tešiť na takú zábavu, aká vie zabodovať aj v televíznom formáte (prenos sa bude vysielať v sobotu večer). Téma sa tentoraz bude krútiť okolo novodobej hipsterskej tradície. Asi sa opäť čosi o sebe dozvieme.
Do hlavného programu sa dostalo päť slovenských inscenácií z uplynulej sezóny: Europeana – stručné dejiny 20. storočia (SKD Martin, na snímke Braňa Konečného), Svedectvo krvi (Štátne divadlo Košice), Láskavé bohyne (SND), Potkany (Divadlo Andreja Bagara v Nitre), Kapitál (Divadlo Aréna).
Slovenské divadlo je ako dýchavičný kôň
Dramaturg a režisér Svetozár Sprušanský začínal ako člen dramaturgickej rady Divadelnej Nitry pred vyše dvadsiatimi rokmi. Po dlhšej pauze sa ujal výberu slovenských inscenácií.
V uplynulej sezóne ste precestovali desiatky činoherných divadiel na Slovensku. Ako hodnotíte ich ponuku?
„Čo som tušil, to sa mi potvrdilo. Spoločenská situácia dnes vedie ľudí k tomu, že vyhľadávajú zhruba na 85 percent tituly, ktoré majú predovšetkým zábavnú a relaxačnú funkciu. Na toto medzinárodné fórum som hľadal také, čo by po myšlienkovej, tematickej, výrazovej a estetickej stránke interpretácie presahovali tento rámec, čo provokujú, znepokojujú. Mám pocit, že vybraných päť inscenácií z toho, čo sa urodilo, takými sú. Môžeme s nimi polemizovať, aj sa verejne nahnevať, môžu nás vyrušiť, ale to je len pozitívum.“
Čo vám hovorí táto bilancia?
„Že slovenskí divadelníci sa nevzdávajú, urputne sa snažia divákov presvedčiť, že divadlo nás núti rozmýšľať nad tým, ako žijeme, ako nás dnešné témy ovplyvňujú. Je na divákovi, aby takéto divadlo vyhľadával, len tak môže divadelník dostať priestor. Faktom je, že slovenské divadlo sa vie prejaviť ako plnokrvný žrebec so silou a vôľou preskakovať prekážky len výnimočne. Inak skôr pôsobí ako unavený, dýchavičný kôň.“
Tvrdíte, že konečne prišlo obdobie, keď aj slovenské divadlo cez minulosť reflektuje prítomnosť. Prečo až teraz?
„Inkubačná lehota dozrievania dramatického, a umeleckého tvaru tém, ktorými je naša spoločnosť tehotná, bola jednoducho dlhšia. Trošku je smutné, že v porovnaní s okolitým svetom to prišlo až teraz, ale pánboh zaplať. Stále totiž budeme narážať na to, či je divák ochotný prísť do divadla. Teším sa však, že je tu silná chuť niektorých tvorcov priniesť aktuálne riešenia dnešných pocitov, tém a problémov, ktoré v divadle pred istým časom neboli.“
Napríklad?
„Napríklad sociálnu rozkolísanosť, o ktorej sme nemohli tušiť, že ju budeme zažívať v takej miere.“
ea
Naše tipy na festival
Pálenie kníh
27. 9., Divadlo Hiros, Brusel
Kríza kapitalizmu, aféra wikileaks, rastúca nezamestnanosť, nespokojnosť mladých – to všetko z pohľadu mačky. Do víru obrazov a úvah o súčasnom svete v kabinete kuriozít, v duchu bájky, utópie či politického pamfletu strhne skvelý belgický performer Pieter De Buysser.
Cisárska TV, Uhorsko
27. 9., Béla Pintér and Company, Budapešť
Čo keby sa maďarská revolúcia v roku 1848 skončila víťazne? Aký by bol jej obraz, keby vtedy existovala televízia? Známe osobnosti z histórie, príťažlivá politická fraška a provokácia pre slovenské publikum podľa scenára a v réžii Bélu Pintéra.
Chlapci, ktorí sa radi hrajú s bábikami
27. 9., Alt@rt, Praha
Pozvanie do sveta, v ktorom mužský a ženský princíp nemusí byť to isté, čo muž a žena. Pohyb a tanec ako prostriedok na vyjadrenie rozdielu medzi genetickými danosťami a spoločenskými predsudkami.
Zlaté šesťdesiate
29. 9., Divadlo na zábradlí, Praha
Pocta umeleckej tvorbe vychádza z kultového denníka filmára Pavla Juráčka, predstaviteľ a československej Novej vlny. Vypovedá o človeku v konflikte s dobovými spoločenskými a kultúrnymi okolnosťami a vlastnou bohémskou povahou.
Sokol!
28. 9., EnKnapGroup, divadlo Maska, Ľubľana
Dvaja slávni slovinskí divadelníci Iztok Kovač a Janez Janša približujú svoje úvahy o kráse tanca, starnutí a zmysle umenia. Konfrontujú sa so sebou a predstavami o výkonnom, zdravom a pôsobivom tele, po akom všetci túžime.
Majster a Margaréta
26. a 28. 9., Teatro Tatro, Nitra
Divadelné laboratórium, v ktorom tvorcovia hľadajú odpovede na odveké otázky o existencii Boha, poslednom súde, diablovi a láske. V inscenácii podľa slávneho románu Michaila Bulgakova sa prelína svet mágie, sna, Moskvy 30. rokov a súčasnosti.
Dosky
Sobota 27. septembra, 19.30, Dvojka
Hipsteri, to je taká záhada, však? Téma to už nie je nijako nová, ale poriadna definícia sa ešte stále hľadá. Sú to ľudia na bicykli? Tí, čo jedia bio? Pijú citronádu, nepijú kolu? Cestujú, vedia, ako správne tráviť voľný čas, tvária sa povznesene a pritom nemajú extra veľa peňazí? Alebo práve majú? Sú na svoj status hrdí, alebo ich urazíte, keď im tak poviete?
Možno sa teraz vyfarbia trochu viac, keď o nich bude reč pri odovzdávaní tohtoročných národných divadelných cien Dosky. Autori programu skúsia vojsť do ich hláv a ukážu, čo si hippsteri myslia o divadle. A dá sa predpokladať, že to bude veľká zábava.
My v redakcii sme hrdí, že iniciátorkou Dosiek bola pred devätnástimi rokmi naša kolegyňa Zuzana Uličianska a spolu s ňou už pár rokov tŕpneme, či sa jej ich podarí nanovo zorganizovať. Je to záhada, ale akoby nebolo nikoho, kto by ich chcel podporiť a pomôcť im – hoci sú naším najprestížnejším divadelným ocenením a ich odovzdávanie je bezkonkurenčne najlepším, vtipným aj dôvtipným programom tohto druhu.
Hipsteri by asi povedali, že radšej pôjdu do divadla, v sobotu večer však bude rozhodne rovnako zmysluplné sedieť pred telkou.
Kristína Kúdelová
Autor: kk
