Pomaly sa nám kompletizuje krajina próz amerického spisovateľa Paula Austera. Najnovšie na náš trh prichádza staršia kniha V krajině posledních věcí (vyd. Prostor). Túto väčšiu novelu vydal bezprostredne po dovŕšení svojej kultovej Newyorskej trilógie, s ktorou má spoločné znaky.
Rozprávač z Trilógie sa na konci príbehu uchyľuje do dobrovoľného azylu, stáva sa vydedencom zo spoločnosti z vlastného rozhodnutia. Jeho svetom sa stáva krajina textu, rozprávania, písania. Aj rozprávačka tohto príbehu sa dobrovoľne vydá do bezmennej krajiny či kraja, ktorý je izolovaný od normálneho sveta. Nie je geograficky situovaný, je v ňom bezvládie, anarchia, neľútostný boj o každodenné prežitie. Typická apokalyptická schéma – keby sa jej nebol zmocnil rozprávač z tých najsuverénnejších.
Dobré a silné príbehy zostanú
Auster na triešti detailov buduje vierohodný obraz „posledných vecí ľudstva“. A tie sú mrazivo jednoduché: voda, potrava, teplo, sucho, zbrane, lieky. A – papier. Papier, tá pohŕdaná matéria dnešného konzumu, sa zrazu stáva komoditou z najdrahších. Je v tom nádej i posolstvo človeka literatúry, že dobré, silné a pravdivé príbehy nás budú sprevádzať aj pri našom zániku.
Celý tento majetoček si tí najväčší šťastlivci vozia v dokrivených nákupných vozíkoch, ktoré neskôr zviditeľní Cormac McCarthy vo svojej Ceste. Nákupný vozík sa tak stáva emblémom konzumnej civilizácie, ktorá sa prežrala k luxusu a svoju pažravosť priviedla k apokalypse.
Príbeh napriek pochmúrnosti nesmeruje k samoúčelnej beznádejnosti. Deštruktívna ľudská kreativita má jediný cieľ: prežiť aj na úkor iného. Dravce a šelmy v nás sa vyburcujú k nevídaným výkonom. Ale rovnako funguje aj tichá práca lásky, nezištnosti, sebaobetovania. A tak môžeme čítať poslednú vetu ako nádej, ktorá bliká za rohom, kdesi v budúcnosti: „Až dorazíme tam, kam máme namířeno, zkusím ti zase napsat, slibuju.“
Kniha, ktorú neodložíte
Auster je rozprávač, nie kazateľ ani moralizátor. Ak varuje, robí to prostredníctvom podobenstva. Z tkaniva príbehu, ktorý nedá čitateľovi odložiť knihu a núti ho pokračovať do konca, vyťahuje jednotlivé postavy, skutky, konflikty. Všeličo je iba načrtnuté, niečo nedovysvetlené, niekomu možno bude chýbať väčšia prepojenosť epizód či zdôvodnenie fungovania systému, v ktorom sa ocitla rozprávačka.
Ak berieme túto prózu ako epickú metaforu, kde aj nelogické detaily vytvárajú logickú stavbu, Austerova kniha je takmer dokonalá. Napokon, situácie, ktoré v čase vzniku knihy (spred takmer 30 rokov) mohli pôsobiť vykonštruovane, dnes vyzerajú takmer ako dokument. Krajinou posledných vecí tak môže byť Irak, Ukrajina, Egypt... Polovica zemegule by sa v tomto podobenstve mohla spoznať ihneď a polovica zajtra či pozajtra.
