Režisér PETER KEREKES prišiel na festival do San Sebastiana, kde ho pozvali ako jedného z najväčších talentov stredoeurópskej kinematografie a uviedli jeho film Ako sa varia dejiny. On už však chystá novinku o kozmonautoch – náhradníkoch, ku ktorému ho priviedla smola na festivale v Cannes.
Na Slovensku sa vraj režiséri navzájom nestimulujú, hovorí Matthieu Darras, ktorý tu v San Sebastiane zostavil prehliadku Prísľuby z Východu. Súhlasíte s ním?
„Súhlasím. Dávno som u nás nezažil ideologickú alebo estetickú hádku o filme, pohádať sa vieme akurát o audiovizuálnom fonde. Navzájom si prajeme, pomáhame si a posúvame kontakty na dôležitých ľudí vonku, čo je v čase všadeprítomných konkurenčných bojov vzácne. Na druhej strane, brzdí nás to v poriadnych, naštvaných výmenách názorov.“
Prečo, nestretávate sa po krčmách a baroch?
„Nie. Nemáme na to ani potrebnú atmosféru. Na Slovensku žijeme v akomsi súznení, prikyvovaní, všetci sa chceme kamarátiť. Ale debatovať môžeme, len keď veci správne pomenujeme. Keď kolegovi povieme, že to, čo teraz nakrúca on, nakrúcali bratia Dardennovci už pred desiatimi rokmi.“
Vy sa napríklad prečo nehádate?
„Neviem, asi som srab. Ale poviem jeden príklad: Poviedkový film Slovensko 2.0. Tiež som sa na ňom podieľal, tak hádam môžem kritizovať. Vytvorilo ho desať režisérov a tým ich dielam chýbala odvaha. Každý spravil akoby kópiu samého seba, to, čo už si stokrát odskúšal. Rudavský je Rudavský, Liová je Liová, film Martina Šulíka vyzerá, ako keby študent VŠMU dostal zadanie nakrútiť Martina Šulíka. To je predsa zbytočná...“
Opatrnosť?
„Vidíte, aj ja sa bojím teraz povedať, že je to zbabelosť. Nie opatrnosť. Zároveň je to aj prejav istej kolegiality, že nechcem nikomu ubližovať. Viem, koľko je za každým filmom práce a držal som im palce. Napokon, každý úspech môjho kolegu v zahraničí pomáha aj mojim filmom. Bolo napríklad veľmi príjemné viezť sa na vlne úspechu Juraja Lehotského, jeho Slepých lások. Keď som na nejakej festivalovej párty povedal, že aj ja som z tej istej krajiny ako on, mal som malé plus pri víne.“
Slovenská filmová a televízna akadémia nedávno ohlásila národnú nomináciu na Oscara. Vybrala Krok do tmy, hoci medzi kandidátmi boli aj vaši Zamatoví teroristi, ktorí mali úspech aj v zahraničí. Stojí vám to za nejakú debatu?
„Nie, toto pre mňa nikdy nebola téma. Viem, že by sme sa s teroristami nemali šancu dostať ani do užšej nominácie.“
Ani prezentáciu?
„Nie. Keby som bol Francúz a bola by to francúzska nominácia, asi by som bol naštvaný. Ale takto naozaj nie som.“
A keď sa ukážete na festivale – ako s Teroristami v Berlíne alebo s filmom Ako sa varia dejiny teraz v San Sebastiane, to prezentácia je?
„Samozrejme, lebo to je čosi iné. Dostať sa na najväčšie festivaly nie je jednoduché, tam komisia vyberá z tisícok filmov. A keď potom môžete vyrobiť DVD s berlínskym mackom na obale, pre ľudí je to už nejaký signál. Samozrejme, aj tieto festivaly sa môžu mýliť a vybrať občas zlý film – a možno, že tým omylom boli akurát naši Zamatoví teroristi. Normálne sa to však považuje za punc kvality.“
S filmom Ako sa varia dejiny ste sa dostali do užšieho výberu v Cannes. Aj to sa dá považovať za úspech, že ste tam takmer boli?
„Tam sa príliš dokumenty nepremietajú a viem, že v ten rok tam bolo Peklo Henri-Georgesa Clouzeta. To je krásny film o tom, ako Clouzet nakrúcal film o vášni s Romy Schneiderovou. Naozaj krásny. My sme boli síce na shortliste, ale na to sa ma nikto nikdy pýtať nebude. A keby som niekomu hovoril, že som sa skoro dostal do Cannes, bol by som za idiota. Veď preto aj robím teraz film o druhých kozmonautoch.“
Druhí kozmonauti, to sú náhradníci?
„Viete, vtedy sme zažili neuveriteľné vypätie. Počas troch týždňov chodili každú chvíľu esemesky z výberovej komisie, že ešte počkajte, ešte počkajte. Šialené. A nakoniec povedali, že nie. Do Cannes som však šiel na akciu Producers on the Move, kde vyberajú producentov do 35 rokov, ktorí majú za sebou aspoň jeden celovečerný film. Tam sa potom museli všetci predstaviť a ja som počúval, aké všelijaké úspechy tí moji kolegovia majú. Jedna producentka z Nemecka už mala napríklad oscarový film. Ja som šiel takmer posledný a tak som povedal: Mal som tu mať v súťaži film, ale nemám a cítim sa trápne, ako taký druhý kozmonaut, čo sa nakoniec do vesmíru nedostal. V tej chvíli sa celá sála rozosmiala - tak som akosi intuitívne pokračoval a povedal, že o tom bude môj ďalší film. Nebola to pravda, ale oni sa začali vypytovať, tak som ho na mieste celý vymyslel. A aj som rovno našiel írskeho koproducenta.“
Čo sa stalo?
„Bude to strašne drahé. Chceme nakrúcať v USA aj v ruskom Hviezdnom mestečku, kde sa kozmonauti chystajú na let. A tam, kamkoľvek sa pohnete, musíte platiť. Rád by som sa napríklad rozprával s Kennethom Mattinglym, ktorý bol náhradníkom pri lete Appolo 13. To bol ten let, čo sa skoro nevrátil z Mesiaca, pretože sa im pri štarte poškodil modul. Na Mesiaci nepristáli, len sa priblížili a vracali sa naspäť na Zem. Medzitým museli chybu opraviť a Mattingly bol tou spojkou, hovoril s inžiniermi NASA a kolegami v rakete. Jeho agent však za ten rozhovor od nás chce štyridsaťtisíc dolárov.“
On má agenta?
„Všetci majú, aj tí neúspešní. Majú príbehy, tak ich predávajú. Mattingly sa preslávil už len tou komunikáciou. A neskôr sa aj dostal do vesmíru, ale to bolo vtedy, keď Američania vypúšťali utajovanú družicu, takže sa o tom nikto nedozvedel. Rád by som sa s ním stretol, ale neviem si predstaviť, že pôjdem na Audiovizuálny fond a v projekte budem mať položku: Jednodňový rozhovor - 40-tisíc dolárov.“
Majú niečo títo druhí kozmonauti spoločné?
„Vyberal som ich tak, aby bol každý iný. Keď som nakrúcal Ako sa varia dejiny, stretával som rôznych kuchárov a porovnával, ako kto bojuje, alebo sa nechá zomlieť mašinériou. Tento film zas bude o tom, ako sa človek vyrovnáva s neúspechom. A tiež o tom, čo je vlastne v živote dôležité. Aj medzi filmármi sú predsa takí, čo nikdy žiadnu veľkú cenu nedostali, a pritom svojimi filmami ovplyvnili celé generácie.“
Ako sa vy vyrovnávate s neúspechom? Ako znášate, keď nevyhráte?
„Strašne zle. Film Ako sa varia dejiny mal svetovú premiéru v Nyone a toľko tam o nás písali, že som si myslel, že to máme vo vrecku. Nakoniec nám však nedali ani čestné uznanie a mňa prepadla depka. Naopak, keď sme s kolegami Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom dokončovali Zamatových teroristov, mojou jedinou ambíciou bolo, aby mal ten film záverečné titulky. Viac režisérov, špecifickí protagonisti - bolo to nesmierne ťažké nakrúcanie. A nakoniec sme vyhrali cenu kritiky v Karlových Varoch. A potom aj cenu divákov na Berlinale, kam sme sa ani nehlásili, sami nás oslovili.“
Čo by teda mal mať režisér okrem dobrého filmu a nadhľadu, keď ide na svetový festival?
„Žiadalo by sa asi povedať, že by mali vedieť komunikovať, nadviazať small talk, vedieť sa presadiť... Nič z toho neplatí. Režisér môže byť aj balík, čo sa nevie prihovoriť a ticho sedí v kúte. Ak nakrúti výnimočný film, ľudia si ho už nájdu. Tie komunikačné poučky patria skôr producentom, distributérom, diplomatom. Oni musia mať vizitky zastrčené v plavkách, keby náhodou plávali v mori a niekoho stretli, aby si ich mohli vymeniť.“
