Názov výstavy možno už prezradil pointu. V skutočnosti ju, samozrejme, navštíviť môžete, akurát, že tam aj tak nič neuvidíte. Nie preto, lebo by tam nič nebolo, ale preto, že všetko, čo tam je, je ponorené do absolútnej čierno-čiernej tmy.
Pýtate sa, prečo by ste mali ísť na výstavu, kde neuvidíte nič iné než tmu? Na to už môžu existovať rôzne odpovede. A jednou z nich je napríklad tá, ktorú ponúka Zuzana Šidlíková.
„Odkedy som zažila túto výstavu, stále sa k nej pri istých príležitostiach v mysli vraciam. Veľmi presvedčivým spôsobom mi ukázala, že veci nemusia byť iba také, ako ich na prvý pohľad vidíme. Svojím spôsobom to vtedy vo mne zmenilo vnímanie reality. Možno je to veľmi jednoduché, ale pre mňa to bol nesmierne silný zážitok. Nikdy neprídem na to, ako to v tej tme skutočne vyzeralo a ostane to tajomstvom, no na druhej strane to rozvíja moju fantáziu. Nehovoriac o tom, že odvtedy celkom inak vnímam slepých ľudí, ktorí v takýchto limitoch fungujú bežne,“ hovorí Zuzana.
Hodina a pol života
To už trochu konkrétnejšie objasňuje, o akom projekte je tu reč. Výstava Dialog im Dunkeln (Dialóg v tme) nie je v pravom zmysle umeleckým dielom. Má však schopnosť vystavovať divákov novým pohľadom na veci okolo seba, a to, veľmi účinným spôsobom.
Dielo, ktoré mám rada
Dialog im Dunkeln
sociálny výstavný projekt
vznikol koncom 80. rokov v Nemecku
paralelne prebieha vo viacerých mestách na svete
Princíp je veľmi jednoduchý: Nie viac ako desaťčlenné skupiny divákov vojdú do absolútne zatemneného priestoru. Ich sprievodcom je nevidomý človek, ktorý im dáva presné inštrukcie – čo treba robiť, kedy zastať, ktorým smerom sa vydať. Divák nevidí vôbec nič, no na základe vôní, zvukov, ruchov či prostredníctvom iných zmyslov zisťuje, že sa ocitol uprostred hlučnej križovatky, v lese, v bare, na lodi, kde naňho fŕka voda, alebo v parku.
„Túto výstavu som zažila v roku 2002 v nemeckom Hamburgu, zavolali ma tam kamaráti. Nevedela som o nej takmer nič, s výnimkou toho, že sa tam bolo treba objednať dopredu, lebo to stále bolo vypredané. To, čo som tam zažila, prekonalo akýkoľvek iný zážitok z jedného diela. Tie sú pre mňa zväčša krátkodobé, no toto bolo oveľa silnejšie. Vnútri sme strávili asi hodinu a pol a ja som počas toho mala tie najrôznejšie pocity od strachu a úzkosti až po radosť. Nebola to tma, do akej sa možno zatvoriť niekde doma. Táto tma človeka absolútne zmiatla. Navyše, v tom čase som ešte nebola veľmi zdatná v nemčine, takže aj informačná stopa bola pre mňa nejasná a ešte viac mi komplikovala orientáciu. V niektorých momentoch som sa cítila úplne stratená, vnímala som však intenzívnejšie vône, zvuky a hmatom objavovala veci okolo,“ hovorí Zuzana Šidlíková.
Už dvadsaťpäť rokov tmy
Keď svoju prehliadku ukončili v kaviarni, kde sa s tmou rozlúčili za zvukov štrngania porcelánu, dlho si opäť zvykali na „náš“ svet. „Dlho sme sa všetci rozprávali o tom, ako to tam asi vyzeralo a akí sme museli byť komickí, keby nás niekto sledoval. Odvtedy vravím, že to bola najlepšia výstava, akú som kedy nevidela. Bol to veľmi emotívny zážitok a celkom to vystihuje to, čo mám na umení rada – kontext, súvislosti. Keď jednotlivé veci, ktoré môžu pochádzať z rozličných oblastí umenia, vedy, spoločnosti, spolu dávajú nejaký zmysel, a tu sa všetko to naplnilo,“ dodáva Šidlíková.
Faktom je, že koncept Dialógu v tme je starý už dvadsaťpäť rokov a počas nich ho už mali možnosť zažiť diváci v tridsiatich dvoch krajinách sveta, najbližšie je napríklad vo Viedni. Dialóg v tme „videlo“ už asi osem miliónov ľudí a množstvo nevidomých si tu našlo prácu. A pritom sa to všetko začínalo ako veľmi malý experiment Nadácie pre nevidomých vnútri jednej zatemnenej garáže vo Frankfurte.
Bol to malý pokus, ako prekonať prekážky medzi slepými a vidiacimi a ako medzi nimi nadviazať komunikáciu. Za nápadom stojí Andreas Heinecke. Pre svojho kolegu, ktorý pri autonehode stratil zrak, chcel vymyslieť nejaký typ rehabilitácie. Najprv vraj pociťoval najmä ľútosť a súcit, no neskôr zistil, že práve jeho slepý kolega ho môže priviesť k dôležitej zmene v živote, keďže rozhovory s ním smerovali najmä k otázkam, čo je v živote naozaj dôležité.
