Gangsterskou autobiografiou Jacka Blacka sa inšpirovali mnohí americkí spisovatelia vrátane Burroughsa, Kerouaca, Corsa či Ginsberga, ale jeho stopy nájdeme aj u súčasného rockera Cava.
Po mnohých desaťročiach vyčkávania máme šancu prečítať si do príbuzného jazyka kvalitne preložený americký kultový bestseller Nemáte šanci (Pulchra). Prvé vydanie prinieslo americké nakladateľstvo Macmillan v roku 1926 a kniha neskôr výrazným spôsobom ovplyvnila literárnu tvorbu aj životy amerických beatnikov. Knižku - najprv pre seba už ako trinásťročný - objavil viacgeneračný kultúrny a spoločenský guru, spisovateľ, textár, špecifický filozof narkománie a strieľajúci výtvarník William S. Burroughs (1914 – 1997).
Autobiografia príležitostného zlodeja, vandráka, ópiového narkomana, flákača z amerických nádraží a čierneho pasažiera nákladných vlakov pre dobytok, ktorý pod menom Jack Black (1871 – 1932) bez akýchkoľvek príkras realisticky vykreslil svoje skúsenosti z väzení aj korupciou páchnucich súdnych siení a naturálne ilustroval problémy s tuláckymi návratmi do „civilizácie“, ale aj strastiplnú premenu na slušného občana, predstavovala pozoruhodný opis pozabudnutého priestoru medzi časmi divokého západu s dostavníkmi a rozvojom veľkomiest s autami, v období po smrti Jesseho Jamesa a pred nástupom Al Caponeho.
Ukradnuté Blackove postavy
Spomínanému mladému Burroughsovi, ktorý sa cítil „obmedzovaný a zväzovaný“ prísnymi pravidlami svojich spoločenských a rodinných vrstiev, otvorila dvere do iného sveta – prostredia podsvetia, schátraných činžiakov, labyrintu herní aj bordelov a medzi „cestovateľov“ v dobytkárskych vagónoch. Férové pravidlá tejto spoločnosti sa mu zdali oveľa zmysluplnejšie ako pokrytecké, ľubovoľne meniteľné zásady prijímané jeho vrstovníkmi. O viac ako tridsať rokov neskôr použil Burroughs bez akýchkoľvek škrupúľ postavy knihy vo svojich dielach a citoval z nej celé pasáže, niektoré od slova do slova. Mary Prosolená flákota a Zajda Svatoušek odtiaľ „vyskočili“ priamo na stránky kolážovo unikátneho románu Nahý obed (1959), ktorý sa už veľmi rýchlo po iniciálnom vydaní stal legendou.
Je totiž akýmsi „návodom“ na odpor proti spracovávaniu človeka a prenikaniu do jeho súkromia, ktoré vykonáva štát a najatí manipulátori jazyka aj obrazov. Ide vlastne o politický humor a zároveň akúsi „príručku“, ako sa brániť totalitnému vymývaniu mozgov. Autor sa tak aj vďaka nej stal hviezdou alternatívnej scény 60. rokov, hoci sa na tomto hnutía nijako aktívne nezúčastňoval, a Norman Mailer v tom čase považoval Burroughsa „za jediného žijúceho amerického románopisca, ktorého by bolo možné označiť za génia“.
Byť na ceste znamená živiť sa aj krádežami
Blackovou gangsterskou autobiografiou žili a inšpirovali sa aj iní spisovatelia, čo si všimneme najmä prostredníctvom výrazu „na ceste“, považovaného vďaka kľúčovému beatnickému románu On The Road za poetický vynález Jacka Kerouaca. V skutočnosti ide o bežne používaný americký idióm a nájdeme ho nielen v literatúre, ale aj v piesňach rôznych bluesmenov alebo textoch Boba Dylana, jeho folkového inšpirátora Erica von Schmidta či Johna Mayalla (...we are the road dogs, destination everywhere...). Byť „na ceste“ neznamená úplne každé cestovanie, ba nemusí znamenať vôbec žiadne cestovanie, ako v doslove poznamenáva prekladateľ Tomáš Míka, ktorý s textom pracoval tri desaťročia. Znamená len, že nie ste doma alebo aj to, že nie ste nikde doma. Ale nie preto, že ste bezdomovci, ktorých osud pripravil o domov, ale preto, že ste sa sami rozhodli z domova odísť alebo žiadny domov nezaložiť a pretĺkať sa všelijako po svete, prespávať v lacných penziónoch, moteloch a „tuláckych džungliach“.
Byť na ceste v prípade Jacka Blacka znamená aj živiť sa krádežami všetkého druhu – takže, ak vás prichytia, prespávate aj niekoľko rokov vo väzenskej cele. Fascinácia postavami z podsvetia a odkazmi Blackovho románu sa vyskytuje aj u ďalších autorov spätých s beatnickým hnutím. Či už je to John Clellon Holmes, Allen Ginsberg, ale najmä Gregory Corso, ktorý strávil istú časť života v opatrovateľských rodinách, na psychiatrii a vo väzení za lúpeže. Stopy nájdeme aj v knižkách súčasného rockového muzikanta a textára Nicka Cava...
Vzdelávanie vo väzení
Paradoxne – počas pobytov vo väzení získal Jack Black pokoj a čas na vzdelávanie. Prečítal kompletného Shakespeara, Bibliu od knihy Genesis po Jánovo Zjavenie, obľúbil si Dickensa aj ďalších klasických anglických autorov a školil sa opakovaným čítaním najrozličnejších encyklopédií. Kniha Nemáte šanci je výpoveďou o sile, ktorou sa bolo možné vzoprieť ťažkému osudu, a dôkaze o schopnosti jeho chod zmeniť. Nie je však jeho jediným literárnym počinom. Pokúšal sa o filmový scenár o vražednej brutalite pobytov v amerických aj kanadských väzenských celách a napísal drámu Nasolená Mary, uvedenú v Los Angeles a New Yorku.
V literárne atraktívnych článkoch pre Harper´s Magazine s bravúrou citoval Nietzscheho a Lao-C´, bojoval za reformu amerického väzenstva a zrušenie trestu smrti, zdôrazňoval nutnosť prevencie zločinov a kontraproduktívnosť prísnych trestov. Jeho záverečná rada bola úprimná a jednoduchá: „Prial by som si nájsť vo svojom živote pár zrniek múdrosti, ktoré by pomohli ľuďom dať rady väzňom a ktoré by pomohli väzňom, aby si vedeli dať sami rady, ale neviem žiadne nájsť. Jediné, čo môžem s istotou povedať, je, že láskavosť plodí láskavosť a krutosť má na svedomí krutosť. Môžete si vybrať a zožnete, čo ste zasiali.“
Jack Black, Angličan, ktorý sa narodil v Kanade a nikdy nebol americkým občanom, svoj život ukončil dobrovoľne skokom do rieky Hudsonu – pretože nechcel svoje dni dožívať v nedôstojnej chudobe, kam ho paradoxne priviedla snaha po slušnom živobytí.
Autor: publicista
