Aktuálnym trendom umeleckého filmu je verizmus. Nový „nový realizmus“. Vlani sa víťazom benátskeho festivalu stal „inscenovaný dokument“ Gianfranca Rosiho Sacro GRA. Tohto roku hlavná porota ocenila hneď tri filmy, v ktorých herci spolu s nehercami na autentických miestach inscenujú skutočnosť s minimálnou dávkou fikcie: ruské Poštárove biele noci Andreja Končalovského, turecký Sivas Kaana Müjdeciho a iránsky Ghesseha Rakšan Banietemadovej.
No aj v Berlíne prednedávnom bodovali pozoruhodné filmy Cézar musí zomrieť bratov Tavianiovcov či Epizóda zo života zberača železa Danisa Tanovića. Dlhometrážny hraný debut dokumentaristu Jara Vojteka Deti sa v ich konkurencii nestratí.
Nula zostane nulou
Najviac azda pripomína Müjdeciho Sivasa – príbeh z tureckého vidieka, v ktorom si zanovitý záškolák vypestuje náhradné citové puto s bojovým psom. Vo Vojtekovej poviedke Kanárik je to žltý spevavec z Dobšinej, ktorý odmieta spievať.
Müjdeci aj Vojtek dávajú prednosť nemilosrdnej pravde pred rozprávkami o tom, že si svoje životy riadime sami a iba na nás samých záleží, či budú plné, šťastné a úspešné. V podstate ide o negáciu hollywoodskeho filmového sna, v ktorom odstrkovaný, zaznávaný a ostrakizovaný vždy uspeje a zvíťazí. Zero to hero.
Vojtek nás nechce zabávať atraktívnymi klamstvami. Nula uňho zostáva nulou, nech sa snaží ako len chce. To však neznamená, že je prázdna, bezvýznamná, nezaujímavá a nemôže dojímať.
Všetci sme deti
„Trojgeneračný“ filmový plagát naznačuje, že Deti môžu byť o troch stavoch večného dieťaťa – muža: chlapec-chlap-starec. Film však nie je takto rafinovaný. Štyri poviedky na seba v prvom pláne nijako nenadväzujú, každá sa odohráva v inom ročnom období a každá je samostatná. Spoločné majú minimalistické príbehy. Slúžia na vykreslenie situácií, charakterov, prostredí, vzťahov a najmä nálad.
Dominuje smútok, tragická až baladická bezmocnosť. Dotýka sa beznádeje, no ešte ňou nie je. Každá z hlavných postáv sa usiluje zmeniť svoj neradostný údel. Otec dúfa, že s prispením ľudového liečiteľa mu autistický syn prejaví lásku. Mladý Róm uteká z väzenia, aby zistil, prečo sa mu žena a syn odmlčali. Chlapec, žijúci s rezignovanou matkou a bezcitným otčimom, sa s vtáčikom v klietke vyberie na súťaž kanárikov. Ženu opustil manžel, a tak vezme umierajúceho otca k bulharskému moru, kde mu kedysi bolo najlepšie.
Všetko snaženie postáv akoby bolo vopred tragické, odsúdené na neúspech. Každú z postáv však opúšťame prv, ako sa o tom môžeme presvedčiť. Zostáva iskierka nádeje.
Omamná kvetina pravdy
Výstižné, presne zvolené prostredia, dokonalá práca hercov i nehercov (dospelých rovnako ako detí), prirodzené repliky, dokumentaristicky presvedčivá, nástojčivá kamera so zmyslom pre psychologický detail, metaforu i krásu prostého obrazu, svojrázna, no presná hudba, nápaditá práca s ruchmi, ale najmä hlboké pochopenie, vcítenie sa do duší ľudí, trpiacich vymieraním emócií a krutá, smutná, výrečná pravda bez príkras – to sú hlavné devízy Vojtekovej prvotiny. Nehovorí všetko. Nevnucuje sa. Doznenie, ale aj dotvorenie a interpretovanie mnohých motívov, scén či celých poviedok s dôverou zveruje publiku.
Pieseň Jany Kirschner k záverečným titulkom je zaiste zaujímavá, no v mysli nejedného diváka skôr bude znieť text českého pesničkára Vladimíra Mertu: Pravda je omamná květina, slabé nezabije a silné nezahojí.
Recenzia/film
Deti
Slovenská republika-Česká republika 2014
100 minút.
Scenár: Marek Leščák. Réžia: Jaro Vojtek. Kamera: Tomáš Stanek. Strih: Maroš Šlapeta. Hudba: Michal Nejtek. Účinkujú: Éva Bandor, János Gosztonyi, Vlado Zboroň, Roman Bubla, Martin Horváth, Richard Felix, Arnold Nagy a ďalší.
Slovenská premiéra 25. septembra 2014
