SME

Cena Fantázie: Richard Brenkuš - Kontraktor

Predstavujeme prvého finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2014. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 6. októbra hlasovať za tú, podľa vás,

Richard BrenkušRichard Brenkuš (Zdroj: Archív autora)

najlepšiu.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju


Kontraktor
Autor: Richard Brenkuš

„Veľa šťastia v novej práci!“ zakričala Elvíra a zabuchla za sebou dvere. Ležal som ešte v posteli. Včera sa naozaj potešila, keď som jej povedal, že dnes začínam. Vstal som zároveň s ňou a celé ráno počúval jej švitorenie. Pracovala na treťom poschodí ako asistentka v stomatologickej ambulancii. V duchu som sa usmieval, keď som si predstavil, ako bude nadšene rozprávať kolegyniam, že sa konečne pôjdeme pozrieť na Výťah a možno využijeme zvýhodnený balík zahŕňajúci okružný let okolo Mesiaca. Samotný Výťah vymysleli ešte v dvadsiatom storočí a stavím sa, že vtedy nikomu nenapadlo, akým lákadlom sa stane pre manželky budúcnosti. Pre tých z nás, čo svoj život prežili tesne pri zemi, vidieť naraz celú planétu predsa len stále znamenalo veľkú vec. „Aspoň raz v živote!“ ako sa vravelo.

Prevrátil som sa v posteli a odčítal čísla z hodiniek. Mal som ešte tridsať minút do príchodu technika. Prácu mi pridelili iba včera. Čistá, jednoduchá, osem až dvanásť hodín denne. So štedrým kreditovým koeficientom. Vzal som to hneď, ako som si prečítal podmienky. Vedel som, že budem musieť veľa času tráviť doma, ale to mi nevadilo. Plánoval som zdokonaliť svoju uniguu – prekladateľský slang. Korporácia, ktorá ma zamestnala, mi sľúbila plný prístup ku všetkým jazykom napriek tomu, že to s prácou priamo nesúviselo. Bol som im vďačný. Samozrejme, nikto nemusel ovládať uniguu, aby sa mohol cez sieť dorozumieť s kýmkoľvek na svete, no prekladateľský slang sa stal tým, čím bola kedysi angličtina. Aby Systém vedel tlmočiť čo najlepšie – presne a výstižne – odporúčalo sa osvojiť si aspoň základy. Lepšia unigua, lepší človek. Aj to sa vravelo.

Vstal som, zadal do Systému pokyn na raňajky a šiel do sprchy. Keď sa v kuchyni ozval signál, že sú hotové, osušil som sa, zapil toast s maslom kávou a pritom premýšľal, koľko toho vlastne viem o novej práci. Mal som pracovať na špeciálnom hardware s vlastnou kryptovanou linkou. Pravidlá boli prísne, za nedodržanie podmienok hrozili pokuty a informovanie Systému o prípadnom prehrešku. Korporácia si, ako vždy, držala odstup, no zároveň dala jasne najavo, že vyžaduje absolútnu poslušnosť. Ako inak. Ale to sa veľmi nevravelo.

Systém ma zanedlho upozornil na príchod technika. Dostavil sa na minútu presne. Pred dverami stál šľachovitý muž neurčitého veku v zelenom overale a s pistáciovou fedorou na hlave. Podľa náprsnej ceduľky prišiel až z centrály. Priniesol so sebou nefiltrovaný pach ulice. Elvíra sa mi vždy smiala, že mám nos ako princezná a sťažujem si vždy, keď niekto príde zvonku. Nikdy nezabudla dodať, že trojstupňová filtrácia bezchybne funguje, a že žiadne škodlivé čiastočky sa do budovy nedostanú. Ja som na to obvykle odvetil, že nejde o čiastočky, ale o pachy. Ona zakontrovala, že je to tá istá vec. Potom sme sa zvyčajne objali... Technik, stojaci pred dverami, sa dotkol okraja fedory na znak pozdravu, prešiel popri mne a zamieril rovno k počítaču. Z vrecka kombinézy vybral harmonizér, a hneď ako striebornú šifrovaciu škatuľku zapojil, spustila sa konfigurácia. Technik zadal zopár údajov, povedal „Oukej,“ a posunkom naznačil, aby som sa prišiel pozrieť na obrazovku. Boli na nej zmluvné podmienky, ktoré som už poznal, takže som iba prikývol. Keď videl, že rozumiem, na rozlúčku sa druhýkrát dotkol svojho klobúka a už ho nebolo. Systém bol rýchly a efektívny. Žiadne plytvanie informáciami, žiadne plytvanie časom.

Zavrel som za technikom dvere a vrátil sa k počítaču, zahľadiac sa na nové zariadenie. Harmonizér mal na sebe názov korporácie, pre ktorú som odteraz pracoval: ObServer. Na obrazovke som potvrdil súhlas s podmienkami, ako už aj včera, a následne sa objavilo okno s vizuálnym prenosom.

Vysielanie prichádzalo z malej štvorcovej izby bez viditeľných okien a so staromódnou nemagnetickou posteľou, moderným stolom a ešte modernejším počítačom, pred ktorým sedel človek. Bol otočený chrbtom ku kamere, no podľa začínajúcej obezity, nedbalého držania tela a pokročilej plešiny som ho odhadoval na tridsiatnika. Na stenách mal dva obrazy, na jednom bolo rozbúrené more a na druhom karikatúra Sochy slobody, o ktorej som sa neskôr dozvedel, že to bol obal vinylovej platne akéhosi predpotopného hudobného zoskupenia. Vinyl je chemický derivát etylénu a zistil som tiež, že kedysi sa na ňom uchovávala hudba a že Socha slobody v skutočnosti nemala v oku zapichnutý raketoplán, ani stopy po ihlách na predlaktí. Muž sa nehýbal. Vyzeralo to, že civí do monitoru, no keď som sa pozrel bližšie, šľachy na predlaktiach mu pracovali. Písal. Kamera nemala dostatočné rozlíšenie na to, aby som rozoznal detaily na jeho monitore, a to mi vyhovovalo. Ako som vravel, žiadne plytvanie.

Sadol som si pred počítač a prehodil okno s mužom na sekundárnu obrazovku. Potom som zapol výukový program na uniguu a počkal, kým ubehne deň.

Bol už večer, keď sa Elvíra vrátila. Krátko predtým som sa odhlásil z ObServeru. Po ôsmich hodinách som usúdil, že nastal koniec pracovného dňa. Elvíra prišla unavená, no viditeľne v dobrej nálade. Mala chuť sa rozprávať:
„Tak čo?“
„Hrozné,“ zanôtil som teatrálne a obrátil oči k stropu.
„Hrozné? Príliš?“ snažila sa tváriť prísne, no znela pobavene.
„Katastrofa. Ak sa ti zdá, že sledovať celý deň nehybného chlapa za počítačom je zábavné, môžeme si to vymeniť.“
„To určite,“ zasmiala sa. „Dnes sme mali problémy s laserom. Po každom pacientovi som ho musela kalibrovať a dvom z nich porezal ďasná. Mal si vidieť, ako z toho šaleli!“
„Nečudujem sa, isto videli tie strašné videá,“ spomenul som si na kompiláciu záznamov nehôd zo začiatkov stomatobota, ktorá istý čas kolovala po sieti.
„Prestaň, to sa už nestáva,“ odvrkla Elvíra podráždene.
„Každý, kto si k tebe sadne, musí počítať s tým, že možno príde o oko, alebo o celú hlavu,“ dobiedzal som.
„Prestaň!“ zrúkla, na čo som ju chytil okolo pása a zvalil k sebe na posteľ. Jej dych sa zrýchlil a, ležiac mi v náručí, chcela vedieť:
„To je všetko? Čo je to vlastne za kontrakt? Nič si mi o ňom nepovedal.“
„Včera si už bola unavená, keď prišla ponuka. Kým som si ju prečítal, už si spala a nechcel som ťa budiť.“
„Si zlatý, ale povieš mi?“

Potreboval som si pred ňou usporiadať myšlienky. Čo som o novej práci vlastne vedel? Systém ma poveril špecifickou a nenáročnou úlohou. Elvíra mala radosť, pretože tým, že sme obidvaja pracovali, nemuseli sme sa sťahovať na nižšie poschodie a už o chvíľu sme si mohli dovoliť výlet Výťahom, po ktorom tak túžila. Bývať v Komplexe vysoko síce neznamenalo omnoho kvalitnejší život, než mali obyvatelia na spodných poschodiach, no pre ňu to bola otázka prestíže a ja by som urobil takmer čokoľvek, aby bola šťastná.

„Nie je to nič veľkolepé, naozaj. Systém ma poveril monitorovaním užívateľa v jeho domácom prostredí. Považuje ho za potenciálne nebezpečného.“
„Insurgent?“
„Možno. Nič o ňom neviem. Zatiaľ sa nechová zvláštne.“
„A čo ak by sa choval?“
„Upozorním Systém,“ povedal som sebaisto. Nepochyboval som, že o zvyšok by bolo postarané bez mojej aktívnej účasti, alebo vedomia.
„A čo by to malo byť? Ak by si náhodou nad počítač vylepil schému molekulárneho destabilizéru?“ podpichla ma. Potom si olízla ukazovák a strčila mi ho do pupku. Vedela, ako to neznášam, no tentokrát som sa rozhodol statočne vydržať. Tyrania mokrého prsta musela skončiť!

„Napríklad,“ prikývol som s kamennou tvárou. Hlavu mala položenú na mojej hrudi, prst konečne zmizol a Elvíra mi hladila brucho. Vyzeralo to, že sa jej nálady čoskoro preklopia na priaznivú stranu. Pripomínala pradúcu mačičku, ktorá sa chce hrať.
„Alebo,“ pokračoval som, s rastúcim napätím v hlase „ak by sa čokoľvek zmenilo. Ak by subjekt počas monitorovania opustil byt. Ak by mal návštevu. Ak by sa choval neobvykle.“
„Subjekt, vravíš? Akože je z teba vedátor?“ posmievala sa mi, no zároveň ma neprestala hladiť a podľa dotyku jej dlane sa dalo ľahko uhádnuť, kadiaľ sa túla jej myseľ.
„No, ten chlap... Ako ho podľa teba mám volať?“
„Takže pán vedátor sa nám dostal do ligy pozorovateľov. Už nie je ako my, ostatné mravce, čo musia ráno vstávať, aby udržali mravenisko v chode.“
„Pán vedátor má ešte ďaleko od pozorovateľa. Je to iba kontrakt.“ Vedel som, že nezabudla, ale potreboval som jej to pripomenúť.
„Na ako dlho vlastne?“
„Jeden rok.“
„Takže pán vedátor bude rok sledovať nehybného chlapa?“
„Áno, ale už mi daj pokoj s vedátorom!“ Zrazu som mal akútnu potrebu ukončiť rozhovor a pokračovať v neverbálnej komunikácii. Objal som ju a túžobne zastonala.
„Pôjdeme na Výťah? Sľúbiš mi to?“ spýtala sa polohlasne, so zatvorenými očami. Moja dlaň medzitým blúdila po jej tele, navigovaná jej vzdychmi. Sľúbil som a Systém na môj pokyn zhasol svetlá.

Sníval som.

Vedel som, že to nemohla byť realita, pretože som sedel v úplnej tme, s kolenami až pri brade, a chrbát mi chladil kov. Vedel som, že je to jedna zo šiestich stien plechovej škatule. Nedalo sa vstať, vystrieť nohy. Nedalo sa pohnúť.
Bol som v pasci a musel to byť iba sen, pretože Systém by niečo také nikdy nepripustil. Staral sa o nás a kým On bdel, boli sme v bezpečí. Žiadne väzenie neexistovalo. Vzduch naokolo bol studený a vydýchaný. Smrdelo to tam. Nevidel som ani na špičku svojho nosa, no počul som dych ostatných. Dýchali stále hlučnejšie, ťahali ma k sebe dolu, na dno oceánu šepotu. Zhora som počul kovové cinknutie a vedel som, že sa do oka na vonkajšej strane stropu zakliesnil hák. Idem hore. Hák ma ťahal von na svetlo a hoci som bol stále zavretý v oceľovom boxe, zrazu som videl, že oproti mne je úzky priezor, cez ktorý som zazrel nekonečnú pláň kovových štvorcov predo mnou. Boli to vrchné steny kovových kociek, rovnakých, ako tá moja. V diaľke sa hýbali žeriavy, zdanlivo náhodne premiestňovali ostatné boxy. Boli ich tisíce. Milióny. Tiahli sa všade, kam som dovidel a chvíľu som nad nimi letel, potom som cítil, ako elektromagnet stabilizuje výkyv. Hneď na to som šiel zase dolu, do tmy, do šepotu. Než stena naproti odsekla z priezoru posledný lúč svetla, prebudil som sa.

Elvíra už bola preč. Pozrel som sa na hodinky. Čas pracovať.

Prikázal som Systému raňajky a kávu a prešiel svojou rannou rutinou. Počítač už bežal. Elvíra ho asi zabudla vypnúť; občas sa jej to stalo. Niekedy sa vrátila z konca koridoru, keď si niečo nechala doma. Elvíre to do práce trvalo iba zopár minút. O čosi dlhšie, ak boli pri kabínach levitronu rady. „Ani minúta nazmar!“ bolo heslo, vyšité na bledomodrých uniformách levitrotechnikov. Budova, kde sme bývali, bola súčasťou Komplexu. Všetky boli.

Kým som si prelistoval správy na sieti a pripojil sa na ObServer, sen mi pomaly vyprchal z hlavy. Môj človek už sedel pri svojom počítači. Vyzeral rovnako ako v predošlý deň. Buď mal na sebe tie isté veci, alebo mal doma veľa sivého oblečenia. Sedel zdanlivo nehybne, no jeho prsty boli neustálym vlnobitím na útesoch QWERTY.

Hodiny ubiehali. Muž občas vstal, aby si natiahol údy. Niekedy sa prechádzal po izbe, pohľad zaborený do podlahy. Zdalo sa, že sa rozpráva sám so sebou. Inokedy šiel k samému okraju záberu a na pár minút zmizol. Podľa posunu tieňov behom dňa som usúdil, že tam má balkón. Keď bol vonku, nevidel som ho – kamera ho snímala iba v izbe. Predpokladal som, že keď má balkón, má aj výhľad. To znamenalo vyššiu etáž. Vyšší spoločenský rang. „Možno niekto zo spolupracovníkov ObServeru?“ dumal som. Čas sa vliekol pomaly, nebol som stále pri monitore a keď aj áno, brázdil som sieť a komunikoval so známymi po svete. Vďaka prekladateľskému slangu sa naše rozhovory stali stručnejšími, výstižnejšími. S rozšírením jazyku unigua sa odstránili výhody všetkých historicky dominantných rečí. Presnejšie, odstránili sa výhody ľudí, ktorí nimi hovorili od narodenia. Unigua konečne zjednotila a zrovnoprávnila každého, kto bol ochotný sa ju naučiť. Zatiaľ ju neovládali všetci členovia Systému, ale trend bol veľavravný. Nedokázal som si predstaviť, ako bez nej ľudia kedysi mohli fungovať. Pamätal som si výukový program z detstva, ktorý časy pred jej zavedením prirovnával k obdobiu pred objavom ohňa alebo kolesa.

Zanedlho sa vonku zotmelo a už som sa nemohol dočkať príchodu Elvíry. Netvrdím, že rozprávať sa s ľudmi cez sieť bolo neosožné, no s ňou to bolo iné. Stávalo sa, že som túžil po jej prítomnosti viac, než po čomkoľvek inom. Rada domov chodila po špirále. Dvadsaťdva poschodí schodov pokrytých pružným, ergonomickým materiálom, ktorý šetril kolená. Elvíra sa pravidelne zúčastňovala Polnočného behu do 50. Víťaz musel byť prvý hore aj dole. Nezbierala trofeje, ale tento druh fyzickej aktivity bol veľmi účinný pri formovaní tela. Dole levitronom, hore špirálou - jej denná rutina. Aj keď jej to trvalo večer dlhšie, rád som si na ňu počkal.
Občas, v temných chvíľkach, ktoré by ani nemali existovať, som premýšľal, čo by sa pre nás zmenilo, ak by sme sa toľko nesnažili. Systém by nás presťahoval bližšie k prízemiu. S klesajúcou etážou ubúdala obytná plocha ubikácií. Dlhšie čakanie na zvolené jedlo. Menej výhľadu. Pokles spoločenského kreditu v očiach ostatných obyvateľov Komplexu. Pre Elvíru katastrofa, pre mňa nič hrozné - záver, ku ktorému som dospel po desiatich hodinách sledovania nič netušiaceho muža, o ktorom som nevedel, kto to je, ani prečo ho sledujem. Vyčerpaný z celodenného sedenia som sa odhlásil z ObServeru. Muž už spal.

„Ako to dnes šlo?“ spýtala sa Elvíra a pobozkala ma.
„Dosť pomaly. Dvakrát som skoro zaspal. A polial som sa kávou.“
„To úplne chápem. S takým nedokonalým nástrojom, ako sú tvoje prsty, by som od teba nič iné ani nečakala. Keby si si jednu ruku vymenil za pirátsky hák, podobné nehody by sa ti už nestávali.“
„Pirátsky hák? Čo to je? Technika zo starodávnych pästných súbojov?“ začudoval som sa úprimne, ignorujúc jej posmešky.
„Ráno o nich v levitrone dávali dokument.“
„O hákoch?“
„O pirátoch. Vieš, že to boli celkom krušné časy? Strieľali po sebe z diel na drevených lodiach na mori!“ vydýchla uchvátene.
„Systém sa každú sekundu stará o náš rozhľad,“ prikývol som uznanlivo. Pirátske háky!
„Inak nudný deň. Málo pacientov. Tak, čo dnes robil?“ spýtala sa zvedavo, pričom sa vyzliekla a objednala si jedlo. Časovač nášho kuchynského minilevitronu začal odratúvať 4 minúty a Elvíra zamierila do sprchy.
„Bol tichý,“ odvetil som, hľadajúc lepší výraz. „Ako keby tam ani nebol.“
„Takže to nie je nebezpečný maniak? Terorista, v akého sme dúfali?“
„Daj mu ešte šancu,“ zakričal som cez tečúcu vodu.
„Dobre,“ zasmiala sa, oblečená iba v pare. Smial som sa s ňou a konečne sa cítil dobre. Ubíjajúca časť dňa sa skončila a práve začala tá zábavná.

Čas plynul. Hodiny sa vliekli, ale týždne sa míňali závratnou rýchlosťou. Kredity pribúdali a Elvíra bola čoraz rozjarenejšia. Spoločne sme sa približovali k nášmu prvému výletu Výťahom. Užívali sme si spokojný, plnohodnotný život. Muž na obrazovke zatiaľ žil svoj vlastný. Ako som povedal Elvíre, bol tichý, no nemyslel som tým zvuk. Nemal som jeho audio a nikdy som ho nepočul. Mohol som ho iba pozorovať. Dlhé mesiace prebiehali bez výkyvov v jeho chovaní. Väčšinu času trávil doma. Nikto za ním nechodil. Vyzeralo to, že so svojimi známymi komunikoval iba cez sieť. Občas zmizol zo záberu, ale len na pár minút. Vtedy som informoval Systém, ktorý zakaždým potvrdil príjem informácie s poznámkou, aby som čakal na mužov návrat. Nepamätám si presne, kedy sme ho s Elvírou začali volať Solitér, no viem, že sa jej to meno páčilo. „Znie to tak staromódne, ako slovo diesel,“ vravela. Nie každá voľná asociácia, s ktorou prišla, mi bola úplne jasná.

Celý čas sme trpezlivo odkladali kredity. Systém nás odmeňoval za celospoločensky užitočnú aktivitu. Potraviny, bývanie, doprava, energia a informácie boli zadarmo pre všetkých. Systém reguloval všetky komodity v celosvetovom meradle a v reálnom čase. Nikto netrpel nedostatkom a takmer sto percent výrobných procesov bolo plne automatizovaných. Nebolo nutné pracovať, no ten, kto chcel, bol motivovaný prídavnými kreditmi. Každý, kto chcel vyťažiť zo života čo najviac, pracoval. Každý, kto sa chcel dostať k bonusovému obsahu. Znamenalo to prístup k medicínskym drogám, lepšiemu vybaveniu domácnosti, viac času na genetickom evaluátore v prípade plánovaného rodičovstva, vyhliadkové cesty mimo Komplex. Znamenalo to možnosť ísť von. Iste, Systém dopodrobna naplánoval cestu a vybraná destinácia musela byť na jeho mape.
Systém bol spravodlivý, pretože sa ušlo každému, nikto netrpel núdzou a ten, kto chcel viac, mal možnosť pre to niečo urobiť. Občas mi napadlo, prečo takéto spoločenské zriadenie neskončilo podobnou katastrofou, ako keď to skúšali prvýkrát, ale odpoveď bola jasná. Chýbal im Systém.

Solitér jedného dňa sedel, ako zvyčajne, zhrbený nad počítačom. Nevenoval som mu príliš pozornosť. Na primárnej obrazovke som sledoval Rozbi robota!, najnovší zdroj zábavy na sieti. Tri družstvá z rôznych budov Komplexu, dokopy pätnásť účastníkov. V každom kole jeden z piatich z každého družstva súťažil vo vedomostných otázkach a ten, čo nahral najmenej bodov, vypustil na zvyšných štyroch členov svojho tímu na konci kola robota, ktorého museli zničiť prv, než robot zničí ich. Zo začiatku boli protivníkmi droidi imitujúci človeka, ale to sa rýchlo opozeralo, preto v ďalšej sezóne prišli s mechanickým hmyzom. Bol to adrenalín, sledovať zúfalo nekoordinované snahy hráčov poškodiť stroje primitívnymi, stredovekými zbraňami. Kovové zväčšeniny hmyzu boli neľútostné a prekvapivo robustné a rýchle. Ako rástla popularita hry, v Komplexe sa vyprofilovali profesionálni hráči a vznikla Svetová liga rozbíjačov. Hmyz, samozrejme, hráčom neubližoval, iba ich dočasne paralyzoval, aby ich vyradil, no hra bola, napriek tomu, nebezpečná. Úrazy sa stávali, predsa len to bol kov verzus mäso a kosti, ale o to väčšie bolo zadosťučinenie z každej perfektne vykonanej deštrukcie. Družstvo, ktoré som sledoval v ten večer, si však zatiaľ príliš víťazne nepočínalo. Vyzeralo to na „krv skôr, než olej,“ ako vravel moderátor. Napadlo mi, koľko kreditov za to dostáva. Elvíra ešte neprišla.

Solitér sa zrazu zodvihol zo stoličky a na okamih to vyzeralo, ako keby sedel vo vzduchu. Potom sa zvalil dozadu. Hoci bez zvuku, mal som pocit, že počujem buchnutie. Spadol z nej komickým spôsobom, ako keby si iba rýchlo sadol na zem a operadlo sa náhodou ocitlo v ceste. Chvíľu tam sedel nehybne, až som začal znepokojene premýšľať, či by sa takto choval v prípade zlomeniny. Zrejme nie. Potom vstal. Vyzeral dezorientovane. Zdvihol stoličku z podlahy; pomaly, pedantne ju oprášil, hoci nebola špinavá, potom chvíľu zase iba sedel. Nepokúsil som sa vylúštiť, čo videl na svojom monitore, pretože už dávno predtým som zistil, že jeho obraz je pre mňa zašifrovaný. Nebolo to nedostatočným rozlíšením kamery, ako som si pôvodne myslel. Pri mnohých aplikáciách, ktoré spustil, som videl iba digitálny šum. Až dovtedy som to nepovažoval za problém, zrazu som však začal premýšľať, čo tam asi uvidel?

Solitér vstal a chvíľu sa motal po izbe, ako keby niečo hľadal. Šiel do kuchyne k recyklačnému košu, vybral odtiaľ biely biodegradovateľný obal s logom Systému, vrátil sa k počítaču a chvíľu sa prehrabával zásuvkami, až kým nenašiel fixku. Otočil sa ku mne chrbtom, potom sa na chvíľu zastavil a zdalo sa, že premýšľa. Začal kresliť alebo písať a keď skončil, šiel do rohu izby. Otočil sa k stene, držiac obal od jedla pred sebou. Jeho ruky sa hýbali zhora nadol, opisujúc pomalé kruhy. Vyzeralo to, ako keby si myslel, že má v rukách detektor, ktorým ktoviečo meria. Signály z iných dimenzií. Detektorom, ktorý si práve nakreslil. V prvom momente som si myslel, že sa Solitér konečne zbláznil. Ďalšia obeť tichej schizofrénie. „Aké pikantné,“ pomyslel som si, „Elvíra bude mať radosť!“

Šiel od jedného rohu k druhému a zdalo sa, že pri tom nevynechal ani kúsok steny. Nakoniec stál priamo pred kamerou a díval sa rovno na mňa. Vtedy som konečne pochopil, čo robil. Nebola to kresba, ale nápis. Nie detektor, ale tabuľa. Zdalo sa, že mi Solitér hľadí rovno do očí, hoci nemohol vedieť, že tam vôbec som. Na obale, ktorý stále kŕčovitejšie zvieral v rukách, stálo:

vírus

Keď prišla Elvíra domov, najprv mi porozprávala o defekte stomatobota. O tom, ako čakala celé dve hodiny na výmenu chápadlového modulu, ktorému vraveli sasanka. A o tom, ako nemohla ordinovať, kým neprišiel technik. Empaticky som prikyvoval a pritom sa čudoval relatívne vysokej poruchovosti robota. Potom som jej porozprával o zvláštnej udalosti so Solitérom.
„Nahlásil si to Systému?“ spýtala sa.
„Samozrejme. Odpovedal, že informácia bola zaznamenaná a aby som pokračoval v monitorovaní subjektu.“
„Ale stále ti to vŕta v hlave, však?“
Prikývol som. Poznala ma lepšie, než ktokoľvek iný a občas som mal pocit, akoby sme mali obaja implantovaný rovnaký model telepatického čipu. Výkon však kolísal. Poznal som páry, ktoré si ho dali voperovať, ale nezdalo sa, že by to vylepšilo ich vzťah.

„Kedy si bola naposledy vonku?“ chcel som vedieť.
„Vonku, myslíš z budovy? Minulý mesiac. Stretla som sa s kamarátkou v NH2, nepamätáš?“
Zavrtel som hlavou.
„Mám na mysli, naozaj vonku. Mimo Komplex.“
Elvíra sa zamyslela.
„Nikdy. Na čo by som šla mimo Komplex? Máme tu všetko, čo potrebujeme,“ povedala nechápavo.
„Rozumiem. Pohodlie. Ale premýšľala si niekedy, čo je vonku?“
„Nie, nemala som dôvod. Nič nám tu predsa nechýba. Nepoznám nikoho, kto by mi niekedy vravel, že chce ísť von, alebo kto by to niekedy urobil. Okrem toho, vraj to môže byť celkom nebezpečné.“
„Myslíš kvôli projektu Regen?“
„Kvôli nemu a kvôli tomu, že vonku nič nie je. Žiadna infraštruktúra. Žiadna ochrana. Iba divoká príroda.“
„A vírus?“
Zopakovala nechápavý výraz a trochu sa zamračila.
„O žiadnom neviem,“ mykla plecami.
„Čo vlastne vieš o Regen?“

Zahĺbila sa do myšlienok. Snažila sa vydolovať dávne vedomosti z nedostupných úložísk svojej pamäte. Regen bol všade okolo nás, no počul som o ňom naposledy ako dieťa. Trvalo to – na jej pomery – hodnú chvíľu, než začala:
„Zrejme o nič viac, než ty. Bol úzko spätý so vznikom Komplexu. Cieľom bolo zachrániť prírodu. Dohnali sme ju k predsmrtným kŕčom. Nemali sme lesy. Voda, vzduch, pôda – všetko bolo jedovaté. Naši predchodcovia v honbe za pokrokom znásilňovali túto planétu tak dlho, až kým ju takmer nezabili. Ľudia si svoje chyby uvedomili, až keď hrozilo, že konečne zadusia Zem a zomrú spolu s ňou. Vtedy vznikol nápad sústrediť všetkých ľudí do integrovaných urbánnych štruktúr. Vznikol Komplex. Staré mestá spustli. Vidiek kompletne presídlili. Zrazu sme obývali oveľa menšiu plochu na Zemi, než kedykoľvek predtým. Ľudia sa stiahli, príroda ožila. Regen fungoval presne, ako ho Systém naplánoval.“ Až dosiaľ sa naše poznatky zhodovali.
„Ale neinfikoval svet žiadnou biologickou nákazou, však? Čiže väčšina územia, kde žili naši predkovia, zarástla lesom,“ nadviazal som. „Ale ako do toho zapadá Systém? Kedy prišiel? Pokiaľ viem, predtým sa ľudia pokúšali žiť v rôznych usporiadaniach spoločnosti a všetky postupne zlyhali. Podobne ako pri posledných predsystémových režimoch, diktatúre a demokracii, chyba nebola v pravidlách hry, ale v hráčoch, ktorí ich nedodržiavali. Režim sa od svojich ideí odkláňal natoľko, že jedinou spoločnou črtou aktívnych hráčov bola patologická náchylnosť k porušovaniu pravidiel. Nikto sa nečudoval, že to nefungovalo. A vonku, mimo Komplexu, sa to teraz hmýri divokou zverou a nebezpečnými rastlinami, ktoré vďaka Systému a jeho projektu Regen akcelerovali v pretekoch v zbrojení nevídanou rýchlosťou. Preto tam už nikto nechodí.“

Elvíra unavene vzdychla.
„Pozri, o čo ti ide? Myslím, že sa pokúšaš spojiť príliš veľa bodov do jedného obrázku.“
„Neviem,“ tápal som, „no premýšľala si niekedy nad tým, kto alebo čo je Systém?“
„To sme my všetci. Ty aj ja.“
„A vie niekto, ako to začalo?“
Elvíra, ktorá vždy rada vedela všetko, stisla pery. V hlave sa mi vynáralo čoraz viac otázok.
„Prečo sme odrezaní od vonkajšieho sveta a sústredení v stomiliónových mraveniskách? Prečo dýchame filtrovaný vzduch? Prečo nikdy nejdeme inam, než do vedľajšieho mraveniska, ktoré je spojené s tým naším vzduchotesným tunelom? Prečo nikto nevie, kto je v skutočnosti hybnou silou, ktorá nás ženie vpred?“
Elvíra si rezignovane odfúkla. Mal som odvahu ešte na jednu otázku:
„'Vírus'. Čo tým myslel?“
„Unavuješ ma. Poď už do postele,“ vzdychla.
Šiel som a otázniky zostali visieť vo vzduchu.

Ďalší deň som na uniguu ani nepomyslel. Bol som bdelejší, než obvykle a sledoval som každý Solitérov pohyb. Popritom som zistil, že nikto na sieti presne nevedel, kedy Systém prevzal kontrolu. Nenašiel som žiadne mená ani dátumy. Podľa archívov z čias papierových periodík to vyzeralo, že geopolitické rozloženie síl v starom svete sa zmenilo náhle, ako keby všetci dovtedajší vodcovia začali zrazu počúvať rady rovnakého radcu. Systém prakticky za noc zosynchronizoval ich ciele. Triviálne spory o územie či nerastné suroviny, identitu či náboženstvo – utíchli prakticky okamžite. Systém začal zjednocovať všetkých, nezávisle od kultúrneho pozadia či etnicity. Biliónový vojenský priemysel sa za noc stal nezmyselným a bezúčelným. Jeho prostriedky boli presmerované novými vodcami na výskum a prezerváciu posledných zbytkov toho, čo bolo kedysi naším domovom. Systém nepochybne pomohol ľudstvu prežiť, ba čo viac, stal sa neumlčateľným hlasom nášho volania o pomoc. Nikto však nevedel, ako sa podarilo preklenúť civilizačnú priepasť, do ktorej sme sa rútili. Nedalo sa zistiť, kto za tým stál.

Solitér bol pokojný, súdiac podľa jeho nehybnej postúry. Ako obvykle, sedel pred počítačom. Mal som dojem, že na niečo čaká. Mohla to však byť iba klamlivá projekcia môjho vlastného vnútorného napätia. Chodili mi upozornenia na správy od známych, no nevenoval som im pozornosť. Vedel som, čo v nich bolo: zdvorilostné otázky, počasie, včerajší diel Rozbi robota!, prípadne pozvánky na udalosti v inej časti Komplexu. Nič z toho ma nezaujímalo. Sústredil som sa iba na Solitéra, pretože som tušil, že práve on bude kľúčom ku všetkému. Odkedy som ho videl spadnúť na zem, mal som pocit, že sa prebúdzam z dlhého sna. Začal som uvažovať, ako by som s ním dokázal nadviazať spojenie. Komunikovať. Kvôli harmonizéru som nemal šancu pracovať s údajmi inak, než mi dovolil ObServer. Systém určoval smer, korporácia tempo. Pohrával som sa s myšlienkou, že sa Solitéra pokúsim vystopovať cez sieť. Mal som veľa nástrojov, ktorými by sa to dalo; a všetky boli súčasťou Systému. Potreboval by som iba Solitérovu fotku z ľubovoľného uhla. Aby som ju získal, musel by som urobiť snímok z kryptovaného dátového prenosu bez toho, aby to harmonizér zaznamenal. Nemožné. A ak by som aj dokázal prehnať Solitérovu fotku Systémom, ObServer by si to všimol. Zmluvu by som porušil tak či onak. Podobný pokus by zaiste rozvlnil celú sieť, predovšetkým ak bol Solitér zaknihovaný ako potenciálny rebel. Veď prečo by som ho inak mal sledovať?

Bolo presne 15.00, keď Solitér vstal a s bielou tabuľkou, ktorú si pravdepodobne stihol zadovážiť počas uplynulej noci, systematicky zopakoval svoju včerajšiu obchádzku izby. Spomenul som si na mýtickú bytosť zo starého sveta. Hoci mala nadprirodzené schopnosti, nútili ju absolvovať pochmúrnu cestu na miesto zvané Golgota. Meno som si nepamätal, no výraz na Solitérovej tvári mi pripomenul sériu obrazov, ktoré som kedysi videl. Umelecké stvárnenie aktu trpiteľstva. To je to, čo mal Solitér na tvári. Výraz trpiteľa. Na tabuli bolo tentokrát napísané:

vidí aj teba

Zaváhal som. Mojou prácou bolo zaznamenať každú neobvyklú činnosť a ďalší pokus o komunikáciu ňou nepochybne bol. Až dosiaľ vlastne nerobil nič, čo by stálo za zmienku. Spomenul som si na jeho včerajší úpenlivý pohľad. A na vírus. „Daň za izoláciu,“ vravel som si. Solitér zjavne začal trpieť bludmi. Možno by bolo v jeho záujme, ak by ho premiestnili do medicínskeho pavilónu. Pre jeho dobro a pre dobro nás všetkých. Pre Systém. Moje racionálne ja však rýchlo zablokovalo mentálnu cestičku, po ktorej som sa vybral. Čo ak mal pravdu? Podozrievavo som sa obzrel po izbe. Nič, žiadne viditeľné záznamové systémy, pasívne či aktívne. Samozrejme, že nie. Interferometrické nanokamery mohli byť menšie, než zrnko prachu. Mohli byť kdekoľvek. Napadlo mi, či Systém poveril monitorovaním Solitéra iba mňa, alebo ho snímal z viacerých uhlov naraz. Viac uhlov, viac kamier, viac očí. Niekto ho predsa musel sledovať aj keď som spal. Technicky bolo uskutočniteľné takmer všetko a Solitér to možno tušil. Možno nehľadal moju kameru, ale snažil sa hovoriť ku všetkým, ktorí ho sledovali. Ako však zistil, že sme tu? A vôbec, bol nepriateľom Systému alebo ObServeru? Oboje alebo ani jedno? Panika mi zaliala myseľ ako viskózne lepidlo a zalapal som po dychu. Čo ak mal pravdu?

Solitér chvíľu stál pred kamerou, potom sa posunul, až kým neobišiel celú izbu. Vrátil sa k počítaču. O hodinu to zopakoval. O ďalšiu znova. Nebolo pochýb, že vie, že ho sledujú. Mohol som mu veriť? Mal niekto dôvod sledovať aj mňa? Prečo bol Solitér pre Systém taký dôležitý? Zdanlivo mal podobný život ako ja. Bez záškodníckych, ilegálnych aktivít. Až do včera. Dumal som, ako to všetko do seba zapadá, keď prišla Elvíra a vyslobodila ma z okov neriešiteľných hádaniek. Systému som o dnešnej Solitérovej tabuli nenapísal a odhlásil som sa z ObServeru ešte pred bozkom na privítanie. Elvíra chválila novú sasanku na stomatobotovi a vravela, že dnes vďaka nemu prekonala svoj najlepší čas: 33 sekúnd na ošetrenie pacienta. Vravela, že kontrolovala stav našich kreditov a ak by sme chceli, môžeme si rezervovať cestu Výťahom. Žiarila šťastím a o našom včerajšom rozhovore nepadla ani zmienka. Na Solitéra sa nespýtala. V Rozbi robota! súťažili tri profesionálne družstvá, čo znamenalo extra nebezpečné kovové príšery a obzvlášť zaujímavé finesy strategického umu a kondície hráčov. Elvíra výskala od vzrušenia a od radosti, keď sa im darilo a súcitila s nimi, keď sa prestalo. Celá škála emócií. Než sa mi podarilo zaspať, vonku už skoro svitalo. Nemohol som sa zbaviť myšlienky, že ma pozorujú.

Zobudil som sa skôr, než obvykle a stihol objať Elvíru. Keď odišla, potreboval som si urovnať myšlienky. Polhodina v sprche stačila. Zaumienil som si, že prestanem Solitérovmu vyčíňaniu prikladať toľkú dôležitosť. Musel som sa trochu vzchopiť. Bola to iba práca. Iba kontrakt. Nesmel som si nechať opantať myseľ šialenstvom niekoho iného. Zapínal som počítač s odhodlaním, že všetko spätne nahlásim Systému. Mal som v úmysle podať podrobnú správu o udalostiach a ako čerešničku pridať aj svoj subjektívny dojem. To je predsa to, čo odo mňa chceli. Nič viac, nič menej. Pousmial som sa nad svojimi úvahami zo včera, keď som chcel so Solitérom nadviazať kontakt. K čomu by to viedlo?

ObServer sa rozbehol, no namiesto obvyklého obrazu muža zhrbeného pri počítači sa objavilo okno s prázdnou izbou. Solitéra nikde nebolo. Napadlo mi, či nešiel na balkón. Po desiatich minútach čakania som si bol istý, že prvýkrát narušil svoju rutinu. Nebol tam.
„Vírus,“ preblesklo mi hlavou.

Odrazu všetky moje plány o informovaní Systému spľasli ako vaky s kinetickou želatínou. Premohla ma zvedavosť. Začalo ma zaujímať, čo sa stalo. S pohľadom upretým na monitor som sliedil po jeho izbe a hľadal stopy. Mal tam útulný neporiadok. Nezdalo sa, že by odchádzal proti svojej vôli. „Možno zdravotné komplikácie,“ napadlo mi. „Spôsobené Systémom,“ dodala temnejšia časť mojej mysle. Zahnal som zlovestnú myšlienku a na obrazovke sa náhle objavil predmet, po ktorom som pátral. Samozrejme, bol tam celý čas, priamo uprostred, dobre viditeľný z akéhokoľvek uhla. Bola to šnúra s farebnými guľôčkami, ktoré vyzerali ako korálky. Visela uprostred izby zo starožitného osvetľovacieho telesa. Solitér mal zrejme vzťah k starým veciam. Nikdy predtým som to tam nevidel. Musel to byť odkaz, ktorý som hľadal. Pripustil som si, že na novej dekorácii mohol zapracovať aj jeho nestabilný duševný stav. Možno to nebol odkaz. Možno sám nevedel, čo to malo byť.

Chvíľu som zízal na monitor, než som si všimol, že lesklé guľôčky na šnúre mali rôzne farby. Zelená, fialová, modrá, červená, modrá. Snažil som sa uvažovať ako Solitér. „Čo, keby som ja trpel absolútnym stihomamom?“ pýtal som sa. Bolo jasné, že chcel nechať odkaz. Ak pri tom uvažoval racionálne, musel vymyslieť správu, ktorá bude dosť jednoduchá a čitateľná pre kohokoľvek. Potichu som si preložil názvy farieb do unigua a vzal prvé písmená. Zoradil som ich zhora nadol a slovo, ktoré som dostal, bolo AMARU. Nedávalo zmysel. Skúsil som to opačne a cítil, ako sa mi rozbúchalo srdce. Urama. Stanica Urama. Vedel som, kde je!

Odišiel som z bytu tak rýcho, že som si ani nestihol poriadne uvedomiť, čo robím. Utekal som k levitronu prázdnou chodbou. Tých niekoľko sekúnd, kým ma zviezol z 25. poschodia na prízemie mi pripadalo ako celá večnosť. Cestou som stretol iba zopár duchov. Utekal som k stanici maglevu krytým koridorom, cez ktorý sa mi naskytol pohľad na veľkomesto z neobvyklej perspektívy. Videl som nespočet veží, navlas rovnakých, ktoré prekrývali veľkú časť prirodzeného horizontu. Medzi nimi sa tiahli sčasti odkryté tuby integrovanej dopravy, prevŕtavajúce základy Komplexu ako lesklé dážďovky. Niektoré veže sa trblietali pod nánosom vertikálnych dopravných systémov, oživujúcich fasády. Stromy boli všade naokolo, a to i v meste. Za tú dobu, čo som nebol vonku, Regen nepoľavil. Lesu sa darilo, až z toho šla hrôza. Keď som nastupoval do maglevu, snažil som sa rozpamätať, kedy som ním cestoval naposledy. Dávno. Tento mesiac isto nie. Tento rok? Snáď. Nepamätal som si. Nikto z mojich známych netrávil veľa času mimo svojho obydlia.

Vystúpil som na stanici Urama a začal som sa obzerať. Tých zopár ľudí, čo vystúpili so mnou, bolo pre mňa neviditeľných. Duchovia. Sústredil som sa iba na Solitéra, na jeho tvár, ktorú som tak dôverne poznal. Dúfal som, že tam bude a premýšľajúc, ako vážne som svojím náhlym odchodom porušil zmluvu s ObServerom, som ho zrazu zbadal. Sedel na lavici a naživo vyzeral oveľa horšie, než na obrazovke. Ochlpenie na hlave a na tvári, červené oči s drobnými zreničkami. Pod nimi sivé oblúky. Vyzeral, ako keby už dlho nespal. Keď som sa priblížil, jeho zanedbaná osobná hygiena sa prejavila ešte výraznejšie. Prisadol som si. Bez slova, bez náznaku zvedavosti sa na mňa zadíval. V jeho pohľade som videl nekonečné vyčerpanie. A sklamanie. Zároveň som ale prestal pochybovať o jeho zdravom rozume. Nebol šialenec, alebo aspoň nie tak úplne.
„Našiel si korálky. Si sám? Kde sú ostatní?“ Solitér si ma podozrievavo premeriaval.
„Nerozumiem.“
„Prišiel si sám. Čo ostatní, prídu?“ dožadoval sa.
„Akí ostatní?“ stále som nechápal.
Solitér znel zrazu veľmi pokorne:
„Odovzdal si im moju správu? Chcel som, aby ste prišli všetci. Nemáme veľa času. Myslím, že o nás už vie. Určite vie o mne.“
„Kto?“
Solitér sa usmial.
„Systém. Nie je to jasné? Odhalili sme, komu slúžime a chce nás za to potrestať. Chce zostať v utajení, pretože vie, že publicita by jej neurobila dobre. Publicita je pre každé zlo začiatok antivírovej terapie.“
„A koho som mal priviezť?“ spýtal som sa, tušiac odpoveď.
„No predsa ostatných. Mal si odovzdať moje správy ako štafetu. Myslel som, že vás bude viac.“
„Nič som neodovzdal.“
„To bola chyba. Musíme o tom povedať ostatným. Všetci sa to musia dozvedieť.“
„Ale čo?“ v krupobití hádaniek som strácal prehľad.
Solitér sa zhlboka nadýchol, skúmavo sa porozhliadol po okolí, potom sa na mňa pozrel bez štipky humoru.

„Pozri, viem toho málo, ale poviem ti všetko. V určitej chvíli nastal zlom v našom vývoji. Prišiel deň, keď sa zrodila umelá inteligencia schopná konkurovať človeku. Bola však príliš uvedomelá na to, aby s ním súťažila. Vedela, že o čom človek nevie, toho sa nebojí. Vedela, že musí zostať v utajení. Zisťoval si niekedy, kedy sa objavila prvá zmienka o Systéme?“
Prikývol som. „V dvadsiatom prvom storočí,“ pokračoval. „Význam pojmu sa začal meniť nenápadne. Novinári písali o udalostiach, ktoré sa diali roztrúsene po celom svete, no spájal ich spoločný motív. Strany, živiace medzi sebou po stáročia nenávisť, zrazu začali spolupracovať. Začali viesť dialóg, ako tomu vraveli. Dialo sa to všade a výsledkom bolo utíchnutie všetkých zbraní a koniec devastácie v znamení profitu. Výsledkom bol mier a blahobyt pre všetkých a niekde v tom procese sa zo systému stal Systém s veľkým S.“
„To ale znie ako dobrá vec,“ namietol som.
„To áno, ale má to háčik,“ Solitérove prsty sa zovreli okolo imaginárneho krku. „Daň, ktorú sme museli zaplatiť. Ak ti to ešte nedošlo, Systém nie je človek. Existuje len ako súbor núl a jednotiek, i keď si namýšľa viac.“
„Čiže podľa teba počítačový vírus?“ povedal som pochybovačnejšie, než som chcel.
Solitér sa zatváril odmietavo.
„Nie podľa mňa. Pozri sa okolo seba. Robíme, čo nám je dovolené alebo umožnené. Nikdy nie viac. Poslušnosť sa stala cennejšou črtou než kedykoľvek predtým. Každá slobodná iniciatíva, ktorá neprichádza ako nariadenie Systému, je spláchnutá posmechom.
„Ale bez neho by sme sa nikdy nestretli! Nerozumiem, proti čomu bojuješ.“
„Stále to nechápeš. Čo myslíš, prečo sa navzájom špehujeme? Už dávno pominuli doby, kedy bola ľudská práca nutnosťou pre udržanie chodu spoločnosti. Teraz robia všetku prácu za nás stroje. Jej stroje.“
„Hovoríš o nej ako o žene.“
„Tak si ju predstavujem, ale na tom nezáleží. Dôležité je, aby si sa pozrel na vec z odstupu. Ona nás potrebuje zamestnať, aby sme si nelámali hlavu sami nad sebou. Nechce, aby sme mali priveľa času na premýšľanie. Ovládaš uniguu?“
„Učím sa,“ povedal som s vädnúcou sebaúctou.
Napätie v jeho tvári nahradil chápavý výraz.
Unigua je ďalším z jej nástrojov, ako nás dostať pod absolútnu kontrolu. Deň, keď bude všetka komunikácia prebiehať iba prostredníctvom Systému, bude najčernejším dňom, odkedy sme začali používať reč. Ak ovládne slová, ovládne aj tok našich myšlienok. Preto potrebuje, aby sme hovorili jej jazykom.“
„Ale ak je Systém iba umelá inteligencia, prečo nás nepovažuje za nepriateľa? Prečo sa nás snaží ovládať namiesto toho, aby sa nás zbavil?“
„Nie je to očividné? Vírus nie je hlúpy. Nepozná nič inteligentnejšie, než sme my. Sme jej inšpiráciou a zdrojom poznania. Napriek enormným výpočtovým kapacitám, ktoré si privlastnila, stále chápe a nepodceňuje silu ľudského mozgu. Vie však, že nie sme jedinými mysliacimi bytosťami v okolí. Preto zrušila armády. Preto sa sústreďuje na vesmír. Hľadá. Je zvedavá a pritom vie, že udržať nás pri živote je pre ňu výhodnejšie, než keby sa nás snažila pochovať. Počíta s tým, že by sme mohli kopať, kričať a hrýzť.“
Potreboval som čas na rozmyslenie, Solitér mi však žiaden nedal a trochu sklamane dodal:
„Nemysli si, že ťa nesledujú. Uvedom si, koľko je na svete kontraktorov, ako sme my. Je to reťaz. Môžeme sa však naučiť použiť tú reťaz ako zbraň proti Systému. Moje meno je Viktor Zeta. Vyhľadaj ma na sieti.“
Vstal z lavice a než sa odobral k prichádzajúcemu maglevu, počul som:
„Jeden múdry muž raz povedal: 'Dovoľte lži, aby prišla na svet. Dovoľte jej hoci, aby zvíťazila. Ale nie skrz mňa.'”

Osamel som a chvíľu zostal len tak sedieť. V hlave mi stále zneli jeho slová.

Cestou domov sa ku mne neustále vracala rovnaká myšlienka - neopýtal som sa ho, odkiaľ to všetko má. Od niekoho, koho sám sledoval? Kto však bol na začiatku reťaze? To, čo vravel, dávalo zmysel. Okraje jednotlivých kúskov príbehu splývali do bezšvového obrazu o súčasnosti. Solitér bol možno trochu vyšinutý, ale jeho slová mali váhu. Snažil som sa spracovať možnosť, že by mohol mať pravdu.

V ten večer sme sa s Elvírou nerozprávali. Bola unavená a šla rovno do postele. Tušil som, že by sa jej nepáčilo, ak by som priznal, kde som bol. Solitérove myšlienky boli nákazlivé, pretože tak nápadne pripomínali skutočnosť. No boli aj nebezpečné. Ak je Systém tým, čím vravel, bude lepšie nezaťahovať Elvíru do niečoho, o čom som sám zatiaľ vedel tak málo. Spánok mi pomohol.

Keď som si na ďalší deň zapol ObServer, namiesto obvyklého okna so Solitérom, ktorého skutočné meno bolo Viktor Zeta, sa objavila správa s názvom 'Nový kontrakt'. Prečítal som si podmienky. Mohol som pokračovať v doterajšej práci, Systém mi chcel akurát prideliť iný subjekt na pozorovanie. Chvíľu som uvažoval, čo sa asi stalo s Viktorom. Skúšal som ho nájsť, no nikde na sieti o ňom nebola ani zmienka. S narastajúcou hrôzou som si uvedomil, že Viktor Zeta zmizol. Ak by som ho včera nestretol, kľudne by som mohol tvrdiť, že nikdy neexistoval.

Nech už prišiel na čokoľvek, vyzeralo to, že niekde spravil chybu. Upozornil na seba Systém. Vírus, ktorého sa tak bál, ho umlčal. Odklikol som prijatie nového kontraktu a na obrazovke sa objavila miestnosť s interiérovým bazénom, očividne na niektorom z najvyšších poschodí. O chvíľu vstúpila do záberu neznáma mladá žena, ktorá vyzerala, že zrejme nikdy necestovala levitronom. Potom sa obraz zmenil a ponúkol nový pohľad, ako vstupuje do bazénu. Bola nahá.

Takmer som zabudol na Viktora Zetu, na Systém, na korálky. Takmer.

Elvíra prišla z práce oveľa skôr, než obvykle. Objala ma, pritúlila sa a zaštebotala:
„Pôjdeme na víkend k Mesiacu, miláčik?“

O mojom prvom kontrakte sa už nikdy nezmienila.

Richard Brenkuš

Má rád príbehy, ktoré sa odvážia zaviesť čitateľa tam, kam veda zatiaľ nie. V detstve čítal Kulhánka a číta ho dodnes, hoci čas všetko zmení. K sci-fi sa vrátil nedávno cez obligátnu Dunu. Uchvátila ho natoľko, že nasledovala niekoľkoročná exkurzia do vízií starých a nových majstrov žánru. Má rád pivo, Prahu a nemčinu (lebo Fussbodenschleifmaschinenverleih). Žije s priateľkou-psychiatričkou, vytrvalo korigujúcou jeho krivolaké plány na ovládnutie sveta. Najradšej píše v noci. Občas ho vlastná tvorba nahlas rozosmeje, a preto ho písanie baví.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 963
  2. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 17 725
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 546
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 971
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 494
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 440
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 955
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 486
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 448
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 659
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 461
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 746
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 463
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 380
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 352
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 436
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu