Keď ste v posledných týždňoch hľadali chlapcov z Partičky, ich odpoveď bola jediná – skúšame Majstra a Margarétu. Lukáš Latinák, Róbert Jakab, Marián Miezga, Milan Ondrík, Martin Nahálka, Juraj Kemka a Peter Oszlík vytvorili vzácne jednotný tím s menej mediálne známymi tvárami. Svoje šapitó teraz rozložili pri Divadle Andreja Bagara v centre Nitry.
Nikto nebol hviezdou, každý poctivo vláčil kulisy, dymil či vodil bábky, keď bolo treba. Nikto však ani nepokazil vtipnú repliku, navyše striedmo, bez prehrávania.
Ak niekto vyčnieval, tak určite poľský režisér Lukasz Kos, ktorý bol vďaka svojmu prízvuku a osobnej charizme ideálnym predstaviteľom diabolského Wolanda. Zuzana Konečná bola Margarétou zaujímavou nielen svojím fyzickým zjavom.
Inscenácia, ktorú trikrát uviedli na festivale Divadelná Nitra, bola výsledkom sústredenej prípravy, ale aj – pomaly už vzácnej – radosti z tvorby. K divákovi bol režisér Ondrej Spišák skutočne štedrý, skrátenie by mohlo pomôcť, ale na nudu aj tak nebol čas. Vyše trojhodinové predstavenie sýtilo divákov svetlami, vynikajúcou živou hudbou Andreja Kalinku, často až akrobatickými akciami či bábkovými sekvenciami, ale predovšetkým humorom, ktorý však odkrýval hlbokú tragiku sveta.
Toto divadlo dokázalo nemožné – rozprávalo o hľadaní viery a zmyslu v štýle hlučnej jarmočnej zábavy bez toho, aby sa celkom vytratil nástojčivý hlas autora predlohy Bulgakova. Spišák navŕšil skúsenosti, ktoré za roky nabral pri podobných typoch produkcií. Premiestňovanie v čase, ktoré pod jeho vedením v šapitó nastalo, bolo zábavné, poučné, ale aj trochu nebezpečné (ako sľúbil). Diváci prinajmenšom dostali dosť dobrý dôvod preveriť, či si len nenamýšľajú, že vedia, čo ich v budúcnosti čaká.
Tvorcovia sa pohrávali s ohňom, nielen v prenesenom zmysle, pri Valpurginej noci a nahé telá vybehli akoby do nitrianskych ulíc. Vynikajúco si poradili s karikatúrou mediálneho gýču, ktorá neskĺzla do banality.
Nie je veľa predstavení, kde diváci tlieskajú už pri otvorení opony, jednoducho z obdivu k vtipným kostýmom, ktoré navrhla Katarína Hollá. Biblické motívy boli s použitím naivných bábok poňaté čisto, bez pátosu. Scéna dvorného spolupracovníka Františka Liptáka vytvárala nielen pekný, ale aj funkčný rámec pre divadelné akcie.
Parafrázujúc situáciu z hry – je to síce „len“ divadlo, ale s tými ich pištoľkami radšej neskúšajte strieľať do hlavy. Čo ak sú skutočné podobne ako zámery tvorcov?
