. Zahral si vo filmoch Fontána pre Zuzanu 2 a 3, vydal dve cédečka - Tamtam a Baobab a pracuje na ďalšom. Uplatnenie si našiel aj na divadelných doskách, momentálne hrá na Novej scéne v muzikáli Klietka bláznov. Po ťažkom úraze, ktorý takmer neprežil, je opäť vo forme. Muzikant, showman a herec Ibrahim Maiga.
Ako sa s odstupom času pozeráte na svoju medializovanú nehodu? Bol to váš prvý veľký úraz?
Vždy som si dával veľký pozor. V aute aj na motorke. Nakoniec som sa skoro zabil na obyčajnom skútri. To musí byť osud. Stal som sa fatalistom.
Čo si vy, z Mali, myslíte o profesionalite slovenských lekárov? Vystrábili ste sa vďaka nim, alebo vďaka vašej dobrej kondícii?
Bol to ťažký úraz s vnútorným krvácaním. Lekári tvrdili, že som mal veľké šťastie. Ja som si ani neuvedomoval, že to boli minúty, od ktorých záležal môj život. Keby ma náhodní ľudia neboli vzali do nemocnice a bol by som musel čakať na sanitku, už by som tu asi nebol. Znovu som sa narodil. Vďaka nim, ale aj vďaka lekárom, ktorí bojovali o môj život, žijem a mám sa dobre.
Zabojovali ste teda až neskôr...
Sprvu som sa musel premáhať, aby som dokázal sedieť minútu denne. Schudol som sedemnásť kilogramov a aj som zoslabol. Postupne som začal jesť, veľa plávať a bicyklovať, aby som nadobudol stratenú fyzičku a ohybnosť. Prvýkrát som v posilňovni nevládal zodvihnúť ani kilogram. Tí, ktorí to videli, neverili, že sa raz dostanem do takej kondície, akú mám dnes.
Kto sa o vás staral, keď bolo najhoršie?
Rodičia mojej bývalej priateľky a priatelia v Nových Zámkoch. Boli ohromní, chovali ma, starali sa o mňa, našiel som u nich domov.
Po nehode sa o vás šírili rôzne klebety. Napríklad, že ste HIV pozitívny, že máte hepatitídu B. Z čoho myslíte, že to vychádzalo?
Asi to tak niekto chcel, a to nielen preto, aby si zvýšili náklad v novinách. Ublížili mi tým a ani sa neospravedlnili, čo mi dosť prekážalo. Nemali žiadny dôkaz, žiadny argument. Nemienim to tak nechať.
Podáte žalobu?
Ešte som sa celkom nerozhodol. Chcel by som aspoň verejné ospravedlnenie. Keby sa to stalo hocikde inde na svete, nedoplatili by sa. Nejde mi však o peniaze, ale o poškodený imidž a verejné klamstvo. Som veľký bojovník, nedám sa.
A na motorky ste nezanevreli?
Keď ma prišli pozrieť motorkári do nemocnice, prehováral som ich, aby si už na motorky nesadali, že to za to nestojí. V nemocnici som videl ťažké poúrazové stavy mladých ľudí práve po nehodách na motorkách. Po návrate zo špitála som sa však pozrel na skúter v garáži a uvedomil som si, že sa naň nedá kvôli jednej havárii zanevrieť. V Afrike som predsa už ako štrnásťročný jazdil do školy na Honde.
Tiež ste priznali, že ste prosili po nehode boha o život, lebo vás príbuzní potrebujú. To znamená, že ich podporujete?
Príbuzní by si mali pomáhať. Nedokážem si predstaviť, že by som mal brata so žobráckou palicou alebo že by rodičia nemali čo do úst. Bolo nás doma osemnásť detí a odmalička sa o nás s láskou starali. Teraz je na nás, aby sme im to oplatili. Som najstarší z bratov a táto povinnosť sa ma dotýka najviac. Nie všetci súrodenci sú už vyštudovaní, aj keď sme skoro všetci roztratení po svete. Dve sestry sú v Paríži, ďalší v Rusku, brat je v Nemecku. Najmladší brat sa nedávno vybral do New Yorku. Aj keď sa jeden z mojich súrodencov stal generálnym riaditeľom veľkej telekomunikačnej firmy a ja som naňho hrdý, nemôžem starostlivosť o rodičov nechať iba na neho a tých, čo zostali doma.
Čo posielate domov mame?
Peniaze. Sú dôležitejšie ako drobné darčeky. Nakoniec, mama a aj všetci ostatní najlepšie vedia, čo potrebujú. Ročne im posielam nejake peniaze a kedykoľvek počujem, že potrebujú financie, som ochotný vyprázdniť konto.
Ako vníma rodina vašu popularitu?
Moju popularitu poznajú len z počutia. Doniesol som im síce svoje cédečka, my sme však diplomatická rodina. Otec vždy bol štátny úradník, isté obdobie zastával funkciu ministra vnútra, potom pôsobil ako poradca prezidenta aj ako veľvyslanec. Očakávali, že budem pokračovať v jeho stopách. Ja si spievam, že som čierny bača na Slovensku. (Smiech.) Mama mi zakázala v Mali rozširovať moju produkciu, vidí sa jej to ponižujúce. Syn takéhoto vážneho človeka nemá vraj šaškovať. Netúži ani po mojich filmoch.
Čierny bača, čierna ovca rodiny?
S týmto nesúhlasím. Keby ma môj život nenapĺňal, žil by som inak. Navyše si myslím, že to, čo robím, má zmysel, pretože zabávam ľudí, sám sa zabávam a množstvo ľudí, ktorým robím náladu, by mame zapravdu nedali. Snažil som sa ju presvedčiť, no ona povedala: "Okej, ale zostaň s tým na Slovensku."
Ako často chodievate domov?
Neveľmi často, pretože je to príliš drahý výlet. Iba let stojí vyše štyridsať tisíc korún. Aj keď naši hovoria - príď, dlho sme ťa nevideli, ja som radšej, keď im môžem poslať peniaze. Keby som cestoval častejšie ako raz za dva roky, určite by som toľko nenašetril. A aký by bol z toho efekt?
Nechýbajú vám?
Naopak, veľmi mi chýbajú. Spýtajte sa Borisa Filana, on vie, aká sme my srandovná rodina. Všetci moji príbuzní sú vtipní, veselí a veľmi dobrí ľudia. Stále žartujú. Nikomu nejde o materiálne veci, ale o to, kto je aký človek.
Tento rok sa však rozhodlo. Dostali ste slovenské občianstvo, slovenský pas. Čo to pre vás znamená?
Veľa. Som nato hrdý. Človek sa nestane občanom iba preto, že má kus papiera. Treba preto niečo urobiť a ja si myslím, že sa snažím. Zabávam ľudí. Pre Slovensko robia veľa umelci aj športovci a politici by si z nich tiež mohli vziať príklad.
Na občianstvo ste čakali dlho. Možno bolo jednoduchšie oženiť sa. Ako ste na tom s láskou?
Ja som nemusel dlho čakať na občianstvo, len mi dlho trvalo kým som sa pre to rozhodol. Z posledného rozchodu s Natálkou som sa ešte nevystrábil. Som opatrnejší, aj preto som teraz single.
Okrem Natálky sa písalo aj o Žanetke, dievčatách akoby bez priezviska, len s určením, že ide o vašu partnerku. Prečo vaše vzťahy vždy zverejňujete?
So Žanetkou som nechodil, sme len kamaráti. Vzťahy nezverejňujem a nestojím o takúto publicitu. Na Slovensku som však jediný černoch v šoubiznise, odhliadnuc od Fredyho Aisyho, lebo on je mulat. Možno to je dôvod záujmu verejnosti a médií o moju osobu a vzťahy.
Máte ako jediný čenoch v slovenskom šoubiznise úspechy u dievčat?
Relatívne veľké, ale u mladých, a nie som jediný. Letia na mňa mladé baby od sedemnásť do dvadsaťštyri rokov. Strašne. Až sa mi kamaráti smejú, že som pedofil. (Smiech.) Hoci nie som rád pedagóg, čo mám robiť, keď ma staršie nechcú? Asi preto, že majú rozum. (Smiech.) Na vine je zrejme moja farba pleti. V Mali majú zasa u žien veľký úspech belosi. Ja som tiež hrdý, že iniciatíva takmer nikdy nevychádza zo mňa. Ak mi dievča dá najavo záujem a ak by som ju chcel, zareagujem. Inak všetko nechávam na náhodu.
Čo sa vám páči na našich dievčatách?
Sú pekné. Také isté, ako všade inde. Od našich sa však líšia nielen farbou pleti, ale aj mentalitou.
Hovoríte o farbe pleti. Vy ste Slovenskom adoptovaný Afričan, ktorý kde a ako môže, bojuje proti rasizmu. Často sa konfrontujete s jeho prejavmi u nás?
Naposledy som ako mnohí iní sledoval aféry súvisiace s futbalom. Smutné a primitívne. Veľmi ma mrzí, že jedno percento obyvateľstva robí zlé meno celej republike. Kompetentní by mali niečo podniknúť s narastajúcim neonacizmom. Ja si však nemyslím, že je Slovensko rasistické. Keby bolo, nebol by som populárny, nehral by som vo filmoch, nevychádzali by mi cédečka. Všetko xenofóbne a rasistické vychádza iba z úzkej skupiny ľudí, ale kazí to dobré meno všetkých Slovákov vo svete.
Vy konkrétne ste žiadny zážitok nemali?
Keď som prišiel na Slovensko, netušil som, čo je rasizmus. Dnes to už viem. Istý pán mi raz povedal: "Ibi, chcem, aby si vedel, že aj keď si černoch, považujem ťa za človeka." Začal som sa smiať. Bolo to, akoby prišiel banán za jablkom a povedal mu: "Jablko, chcem, aby si vedelo, že aj ty si ovocie."
Do príchodu na Slovensko ste o rasizme nevedeli? Vo vašej vlasti nie je nič, čo sa dá kvalifikovať ako rasizmus voči bielym?
Afrika je veľká krajina. Som tolerantný človek a nepáči sa mi, čo sa robí v Zimbabwe s bielymi farmármi. Opäť je to dôsledok vývoja, keď černosi nemali žiadne práva a belosi všetko. Nemám však rád takéto správanie sa a celú situáciu by som riešil úplne inak. V mojom okolí neexistovali xenofóbne prejavy. Pripúšťam však, že niekto mohol belochom závidieť. V Mali, odkiaľ pochádzam, sme mali dosť belochov, s bielymi deťmi som chodil do školy. Boli krajšie oblečené, lepšie zabezpečené a ja som s nimi chcel vždy priateliť.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
