Všetko, na čom robím, má základ v tom, čím práve žijem, hovorí jednoducho o svojej tvorbe Jana Kapelová.
„Upratovali sme cez leto u rodičov pivnicu a našla som tam svoj čitateľský zápisník zo štvrtej triedy základnej školy. Zaujala ma téma Čo je to práca, kde som si poznamenala: Práca je to, keď robím niečo užitočné,“ odpovedá Jana Kapelová na otázku, prečo sa venuje umeniu, a pokračuje nemenej prekvapivo: „Túto definíciu sme mali ilustrovať a ja som nakreslila stôl, na ňom dva obrazy, rozložené farby a štetce v nádobe.“
Dnes by sme mohli povedať, že to bolo akési znamenie, ktorého sa mohla držať od detstva. Keby o nej niekto nakrútil film, bola by to skvelá prvá scéna. Film však zatiaľ nikto nenakrútil, musí stačiť krátke video, ktorým ju ako finalistku predstavuje aktuálny ročník Ceny Oskára Čepana.
Jana Kapelová už nad umením nepremýšľa ako dieťa nezaťažené pochybovaním o jeho užitočnosti, a napriek tomu, či práve preto sa mu venuje naplno. Popritom učí na pražskej Akadémii umenia a stojí za viacerými projektmi, ktoré možno s prehľadom označiť za užitočné.
Pozrite si krátky videoprofil Jany Kapelovej na Artyčok.TV ››
Zošit Jany Kapelovej zo štvrtej triedy.
Z projektu Voľný pracovný čas - Jana Kapelová našla viacerých ľudí, ktorí sa jej priznali, že v práci si niekedy uchmatnú čas a venujú sa rôznym záľubám. Ona ich zozbierala a vystavila. Pozrite si reportáž Hore bez.
Ľudský rozmer
Fakty
Cena Oskára Čepana
2014
ocenenie pre mladých umelcov do 35 rokov, ktoré u nás v rôznych podobách funguje od roku 1996
finalistami aktuálneho ročníka sú: Jana Kapelová, Jaroslav Kyša, Martin Kochan a Matěj Smetana,
medzinárodná porota ich vybrala spomedzi štyridsiatich prihlásených umelcov,
finalisti sa predstavia spoločnou výstavou v žilinskej Novej synagóge 16. októbra,
víťaza sa dozvieme na slávnostnom ceremoniáli 24. októbra.
Vlastne je to taká malá „success story“ – príbeh úspechu, za ktorým sa skrýva najmä spomínaná práca – aj tá rutinná a frustrujúca.
„Po pár pracovných skúsenostiach som sa rozhodla, že už nikdy nechcem robiť niečo, čo ma nebaví a nenapĺňa. Vyberám si zamestnania, ktoré považujem za zmysluplné, no nevýhodou je, že už nerozlišujem medzi tým, čo je práca a čo voľný čas, všetko je prepojené. Všetky projekty, na ktorých robím, majú základ v tom, čím žijem,“ hovorí Kapelová.
Uvedomuje si, že kľúčovým prvkom jej diel je najmä „ľudský rozmer“ – komunikácia, dialóg, príbeh a spolupráca s viacerými ľuďmi. Taký bol aj jeden z nej najznámejších projektov Voľný pracovný čas.
Vznikol v čase, keď sa Jana ocitla na celkom štandardnom administratívnom poste, pre ktorý platí mantra fixného pracovného času. „Boli dni, keď som nevedela, čo urobiť skôr, a potom dni, keď bolo hlavnou náplňou práce odsedieť si stanovený čas. Začala som si z neho kradnúť pre seba a svoje projekty a zaviedla som si na to termín 'voľný pracovný čas',“ vysvetľuje. Pri rozhovoroch so známymi zistila, že je to bežná „pracovná náplň“, že ľudia sú počas týchto drobných chvíľ schopní vymýšľať pesničky, zvárať autíčka, písať fejtóny, vytvárať morbídne koláže, kresliť, maľovať a všeličo iné.
Z výstavy Kunsthalle - súhrnná správa o stave ustanovizne. Čítajte viac.
Pohnúť sa z miesta
Jana Kapelová sa rozhodla tieto výsledky „voľného pracovného času“ zozbierať a v podobe príbehov a objektov ich vystaviť. „Niektorým som splnila sen – túžili vystavovať v galérii. Jedna z autoriek si dokonca uvedomila frustráciu zo svojej práce a rozhodla sa z nej odísť. Môj projekt bol len malý zásah, ale čosi sa ním zmenilo. Nielen vtedy, ale aj pri iných projektoch som si uvedomila, že keď človeku vstúpi do života umenie, tak ho môže posunúť, vychýliť alebo mu môže pomôcť opustiť súčasný stav a posunúť sa ďalej.“
Podobný pocit mala aj po realizácii výstavy s názvom Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, na ktorej sa prostredníctvom fiktívneho dialógu vo veľkorozmernej projekcii stretlo osemnásť ministerských úradníkov, kurátorov, teoretičiek i umelcov, ktorí počas takmer dvadsiatich rokov zohrávali úlohu v neúspešnom „boji“ za vznik galérie typu kunsthalle.
„Nešlo o projekt, ktorý by sa snažil len zrealizovať túto inštitúciu – skôr mi išlo o uvedomenie si chýb, ktorých sa neustále dopúšťame. Projekt s Kunsthalle bol modelovou situáciou, ktorá odzrkadľuje stav kultúrnych inštitúcií na Slovensku. Stále sa pri riešení ich problémov točíme v kruhu.“
Diskusia iniciatívy Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo.
Performance: Ak by ste mali čas, našli by ste si čas? - Jana Kapelová ponúka namiesto Strážnej veže časopisy o umení.
A čo nové?
Túto myšlienku Jana Kapelová priamo rozvíja aj v najnovšej práci – televíznej inscenácii Nie my žijeme v tomto priestore, ale tento priestor žije v nás. Použila repliky z filmov 80. rokov minulého storočia, pri ktorých mala pocit, že platia dodnes.
„Pozerala som film Nemožná z roku 1987. Karol Machata sa v jednej zo scén pýta – 'A v Bratislave čo nové?' Odpoveď znela – 'Smog, napchaté električky, málo zelene. Veľa malej kritiky, málo veľkej.' Mám pocit, že dnes, po tridsiatich rokoch, sa opakujú tie isté frázy, akoby sme zotrvávali v jednom bode, kde sa stretáva prítomnosť, minulosť a budúcnosť. Mali by sme z neho vystúpiť.“
Keď sa pýtame ako, prichádza odpoveď: „Prítomnosť je budúcnosť budúcnosti, týmto výrokom sa končí aj televízna inscenácia. Je dôležité uvedomiť si fakt, že teraz vytvárame svoju budúcnosť i budúcnosť ďalšej generácie. To, v akej kvalite o umení píšeme, ako ho zhodnocujeme a archivujeme – z toho budú vychádzať ďalšie generácie.“
Aj preto ju hnevá, že slovenskej umeleckej scéne chýba úprimnosť – voči sebe aj voči druhým. Výhovorka, že je malá a rozdrobená, jej nestačí. „Sme málo dôslední v tom, čo robíme, aj v tom, ako o tom hovoríme.”
