Každá rodina má nejaké tajomstvá a nevyriešené traumy, nevedome ich prenáša z jednej generácie na druhú. Režisérka Vladislava Plančíková sa rozhodla skúmať svoju minulosť cez ľudí, ktorí prežili presídľovanie obyvateľstva po druhej svetovej vojne.
S filmom Felvidék – Horná zem ste minulý týždeň získali na Medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Budapešti hlavnú cenu vo svojej kategórii v konkurencii filmov z celého sveta. Ako reagovalo publikum?
Úprimne, mala som z tejto svetovej premiéry, ešte k tomu rovno v Budapešti, veľkú radosť, ale aj veľký strach. Mám tak trochu sociofóbiu a neuveriteľnú trému pred divákmi, takže publikum je pre mňa najstrašidelnejšou vecou na svete. Nakoniec bolo veľmi príjemné a na diskusiu viac ľudí zostalo, než odišlo. Dokonca ich reakcie a myšlienky k téme boli veľmi podobné tým na Slovensku. Čakala som tvrdé otázky o nacionalizme, objektívnosti, ale ani žiadna taká nepadla. Iba jedna pani sa spýtala na cenzúru a autocenzúru, no tiež bez podtextu výčitky alebo útoku.
